Sv. Ján Krstiteľ, predchodca Pánov, bol synom Zachariáša a Alžbety. Podľa evanjelistu Lukáša bol Jan Krstiteľ príbuzný s Ježišom. Janova matka Alžbeta bola sesternicou Ježišovej matky Panny Márie. Archanjel Gabriel zvestoval starozákonnému kňazovi Zachariášovi pri bohoslužbe v jeruzalemskom chráme, že se mu narodí dlho očakávaný syn a že ho má pomenovať Jan. Jan Krstiteľ sa narodil približne pol roka pred Ježišom. V dobe, keď nariadil Herodes povraždiť neviniatka utiekla Alžbeta so synom do hôr, kde se ukrývala. Kráľ nútil Zachariáša, aby vyzradil, kde dieťa ukrýva, ale ten neprezradil a tak ho zabili. O mučeníckej smrti Jána Krstiteľa za kráľa Herodesa Antipasa, píšu evanjelisti Marek, Matúš, Lukáš ako aj veľký židovský dejepisec Jozef Flávius. Herodes ho dal uväzniť, pretože mu vyčítal jeho nemravný život. Herodova cudzoložná manželka Herodiada dosiahla, že ho dal stať.
Čítanie zo svätého evanjelia podľa sv. Marka, ktoré sme počuli, nám zobrazuje dva typy ľudí. Obidve skupiny sa snažia riešiť prázdnotu života, v ktorej sa ľudia po vyhnaní z raja ocitli. Existujú v podstate dva spôsoby riešenia prázdnoty života, ale iba jediná skutočná možnosť: pokánie alebo zábava. Skutočnou možnosťou je návrat k Bohu pokáním. Skupina okolo kráľa Herodesa chápe život len ako príležitosť k zábave. Chcú si za každú cenu bezohľadne užiť, bez ohľadu na Boží zákon. Ján Krstiteľ je predstaviteľom ľudí, ktorí v kajúcnosti hľadajú stratené priateľstvo s Bohom. Aj trend našej modernej doby je pomýlený v tom, že nám chce nahovoriť, že zmyslom nášho života je užiť si a zabaviť sa. V podstate pre človeka existuje len jedna skutočná zábava a ozajstný zážitok: Nájsť Boha v kajúcnosti srdca.
Svätý kňaz Béda Ctihodný sa takto zamýšľa nad Jánom Krstiteľom: „Pánov blahoslavený predchodca v narodení, hlásaní a smrti osvedčil vo svojom zápase silu, hodnú pohľadu neba, lebo ako hovorí Písmo:„A hoci v očiach ľudí“ pretrpel „muky“, jeho „nádej je plná nesmrteľnosti“. Právom opäť slávime jeho narodeniny, lebo on nám tento deň urobil svojím vlastným mučeníctvom slávnym a ozdobil ho ružovou žiarou svojej krvi. Právom uctievame jeho pamiatku s duchovnou radosťou, veď on uzavrel svedectvo, ktoré vydal pre Pána, pečaťou mučeníctva..
A niet pochyby, že svätý Ján znášal žalár a okovy pre svedectvo o našom Vykupiteľovi, ktorého predchádzal, a za neho položil aj život. Prenasledovateľ mu síce nepovedal, aby zaprel Krista, ale aby zamlčal pravdu; a predsa zomrel za Krista. Veď sám Kristus vraví: „Ja som pravda“. A tak naozaj vylial krv za Krista, lebo ju vylial za pravdu. A ako narodením, hlásaním a krstom vydával svedectvo tomu, ktorý sa po ňom narodí, bude hlásať a bude pokrstený, tak aj svojím utrpením naznačil, že bude trpieť aj Kristus.
Taký veľký muž teda dokončil po dlhých útrapách v okovách pozemský život preliatím krvi. Toho, ktorý zvestoval slobodu nadpozemského pokoja, bezbožní vrhajú do okov. Zatvárajú do tmy žalára toho, ktorý prišiel vydať svedectvo o svetle, a samo Svetlo – Kristus ho právom nazval lampou, ktorá horí a svieti. Svojou vlastnou krvou bol pokrstený ten, ktorý smel pokrstiť Vykupiteľa sveta, počuť Otcov hlas nad ním a vidieť, ako naň zostupuje milosť Ducha Svätého. Ale pre ľudí, ako bol Ján, to nebolo ťažké, skôr ľahké a žiadúce znášať časné muky za pravdu, lebo vedeli, že odmenou za ne bude večná radosť.
Žiadali si smrť, ktorá ich aj tak z prirodzenej nevyhnutnosti, neodvratne čakala, aby ňou vyznali Kristovo meno a získali palmu večného života. Preto správne hovorí Apoštol: „Veď vy ste od Krista dostali milosť nielen v neho veriť, ale aj trpieť pre neho.“ Hovorí teda, že je to Kristov dar, keď vyvolení trpia pre neho, lebo inde vraví: „Utrpenie tohoto času nie sú hodný porovnania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“