V dnešnom evanjeliu sme počuli ako Pán Ježiš hovorí zástupom: „Keď zbadáte, že na západe vystupuje oblak, hneď hovoríte: „Dážď príde“, a býva tak. A keď veje južný vietor, hovoríte: „Bude horúco“, a býva.“ Ježiš nás upozorňuje na našu schopnosť čítať znamenia a znaky. Je to Boží dar. Človek ma pozorovací talent. Všíma a pamätá si rôzne súvislosti. Zaujímajú ho príčiny, predchádzajúce a sprievodné znaky a dôsledky udalostí. Znak by sme mohli definovať ako niečo, čo síce nieje samotnou udalosťou, ale ju naznačuje. Tak napr. ľudia žijúci v Palestíne vedia, že keď sa na západe objaví oblak, bude pršať. Takéto znamenia poznáme aj my. Napr. kruh okolo mesiaca ukazuje na blízke sneženie, alebo niečo iné zasa odhaľujú červené zore, alebo keď vidíme kdesi vystupovať dym, tak povieme: „Tam niečo horí!“ a tvrdíme to napriek tomu, že oheň svojimi očami nevidíme. Je dobré, keď sa človek naučí čítať znaky prírody. Pán Ježiš nám nevytýka túto schopnosť, ale práve naopak karhá neochotu čítať znaky.
V prvom rade treba čítať Božie stopy v prírode. Keď sa zaoberáme prírodnými vedami, objavujeme všade stopy Múdrosti a Dobra, znaky Lásky. Pri pohľade na seba samých musíme konštatovať: „Som geniálne skonštruovaný“, ale zároveň musíme priznať: „Sám som sa neskonštruoval. Svojím skúmaním a vedou len objavujem prácu svojho geniálneho konštruktéra.“ Veď každá bunka ľudského tela je neporovnateľne lepšie zostrojená ako ten najmodernejší počítač. Každá bunka má v úžasne malom priestore, v stotine alebo dokonca v tisícine mm3 pamäť, knižnicu, programy, procesor a dokonca vstupné i výstupné zariadenie, ktoré nielenže dokáže vytvárať a posielať kópie súborov a programov, ale dokonca pracovať na vytvorení svojej vlastnej kópie a ju aj vytvoriť. Teda je to PC so schopnosťou reprodukcie, rozmnožovania.
A v ľudskom tele sú tieto „bunky – počítače“ navzájom prepojené sieťou omnoho zložitejšou ako je internet. Môžem spolu so žalmistom povedať: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni.“ (Ž 139,13-16)
Sme tak fantastický posplietaný, alebo ako hovorí žalmista „utkaný“!. A toto treba domyslieť. Niekto si dal strašne na nás záležať a neboli to len rodičia. Oni dali prvotný impulz. Každá matka si môže prisvojiť slová matky z druhej knihy Makabejských, ktorá sa svojím synom prihovára takto: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony.“ (2 Mak 7,22-23)
Hriešny človek si kvôli tomu, aby sa nemusel pokloniť a poďakovať svojmu Stvoriteľovi, vymyslel zázračné slovo „príroda“. Chytráci sa vynájdu a povedia: „To urobila príroda!“ Ale ak príroda robí rozumné veci, sama musí byť rozumná a ak príroda dokáže vyprodukovať osobu, tak sama musí byť osobná a ak príroda dokáže zapáliť vedomie v človeku, tak sama musí byť vedomá. Nikto nemôže dať to, čo sám nemá. Myslím si, že človeku, ktorý má čisté srdce, je to úplne jasné.
Keby som sa zobudil ako Janko v rozprávke a zistil by som, že v miestnosti tajomného zámku, kde som sa večer ukladal ku spánku a myslel som si, že som tam sám, som ráno našiel všetko pripravené k raňajkám, asi by som si v duchu nepovedal: „To sa urobilo samé!“, ale tak ako on, i ja by som si pomyslel: „Musí tu niekto byť.“ A my sme sa predsa prebudili do sveta, v ktorom je všetko zázračne pripravené k nášmu prežitiu a našej spokojnosti. Je tu vzduch k dýchaniu, je tu voda na pitie, je tu svetlo na pozeranie. Dostali sme oči, nos, ústa. Dostali sme žalúdok, ale aj potravu.
Bohužiaľ často začíname hľadať tohto Tajomného Dobrodincu až vtedy, keď nejaká tá dobrota zo stola zmizne, keď ochorieme, keď nám niekto milý zomrie, až potom si spomenieme, že sme si život sami nedali. Naša viera v Božiu existenciu nevisí vo vzduchu. Sv. Pavol hovorí, že ľuďom je zjavné: „čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné, jeho večnú moc a božstvo, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“. (Rim 1,19-20)
Ak nás stopy Boha v prírode vedú k niečomu, čo môžeme nazvať presvedčením o existencii Boha, teda vedú nás k viere v Boha, tak zasa Zjavenie Boha v Písme Svätom, v Dejinách Spásy a v našom svedomí, nás vedú k viere Bohu – ku dôvere, ktorá je potrebná k tomu, aby sme sa Bohu páčili. Vo svedomí máme ešte výraznejšiu a živšiu Božiu stopu vtlačenú do našej duše. A na túto stopu upozorňuje Pán Ježiš v ďalšom verši. „Pokrytci, vzhľad zeme a neba viete posúdiť. Ako to, že terajší čas posúdiť neviete? Prečo sami od seba neusúdite, čo je spravodlivé?“ Prečo sami od seba neusúdite, čo je spravodlivé? Človek má vo svojom svedomí zmysel pre Dobro a Spravodlivosť. Môžeme povedať, že má v sebe vrodený zmysel pre Boha. Pán Ježiš v evanjeliu podľa sv. Jána hovorí: „A každý, kto počúva Otca a učí sa od neho, prichádza ku mne.“ Kde môžeme počuť Otcov hlas? Tým hlasom Boha Otca je Božie Slovo prítomné v našom svedomí. Boh už pri stvorení človeka vložil do jeho srdca Božie Slovo. Božie Slovo je prítomne v našom najtajnejšom vnútri a my, ak sme čestní voči sebe samým, musíme priznať, že Ježiš hovorí súzvučne s tým, čo hovorí naše vlastné svedomie, hovorí z hĺbky nášho srdca.
Kto nerešpektuje hlas svojho svedomia a nevšíma si ho, nemôže dôjsť ku Kristovi. Ale, kto žije podľa svojho svedomia, je schopný otvoriť sa Kristovi a jeho spasiteľnému zásahu. Je schopný rozpoznať Krista, ako Božie Slovo skrze, ktoré bolo všetko stvorené. My všetci ho v sebe nosíme, ako svoje najtajnejšie vnútro, ako svoju najskrytejšiu túžbu po Blaženosti, po Kráse, po Pravde, po Živote, po Láske. Keď sa neveriaci človek stretá s ohlasovaním Ježiša a je aspoň trošku úprimný voči sebe, musí konštatovať, že všetko, čo Ježiš učí, má v najväčšej hĺbke svojho vlastného srdca. Ježiš nám zjavuje akoby zvonku to Slovo, skrze ktoré sme boli stvorení, to Slovo, pre ktoré sme boli stvorení. Zjavuje zmyslom a rozumu to, čo už je v našom srdci. Toto sú niektoré stopy Boha v tomto svete. Keď po nich budeme kráčať objavíme Ho.
Viete, že témou tejto kázne je citát z listu sv. Pavla Rimanom: „Spravodlivý bude žiť z viery.” (Rim 1,17) V liste Galaťanom nachádzame iným spôsobom vyjadrené to isté: „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Gal 3,6). Pozrime sa v akom vzťahu sú viera a naše ospravodlivenie v Božích očiach? Aby sme to pochopili, musíme sa vrátiť až k Adamovi a pozrieť sa, v čom spočíval prvotný hriech človeka.
Keď kniha Genezis opisuje stvorenie človeka hovorí: „Vtedy Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Hoci ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží príkaz, s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom a do jeho nozdier vdychuje zo seba samého svoj Dych, Ducha Svätého, Bytostnú a Podstatnú Dobrotu. Môžeme konštatovať, že toto vdýchnutie z úst do úst bolo zároveň akýmsi Božím bozkom na privítanie človeka. Boh si pri stvorení nepočína ako remeselník, ale skôr ako umelec. Tvorí v absolútnej slobode a z nadšenia. Tvorí, nie preto, že musí, ale preto lebo chce. Tvorí po materiálnej stránke z ničoho a po duchovnej z Lásky.
Moderná fyzika hovorí o tom, že materiálny svet leží v silovom poli vedomia. Na rozdiel od materializmu predchádzajúcej epochy, tvrdí, že vedomie, teda Duch je prvotný, hmota druhotná. Čo by bol materiálny svet bez Vedomia? Bol by to svet podobný stavu bezvedomia. Skúste si predstaviť, že neexistuje žiadne vedomie v tomto svete. Skúste si predstaviť, že si nedokážete nič predstaviť, lebo naša predstavivosť ešte stále dáva tomuto všetkému zmysel, ale keby zhaslo každé vedomie, stvoriteľské i to naše, hmota by úplne stratila hodnotu, zmysel a dôvod existencie. Zmysel a hodnota hmoty je vo Vedomí. Hmota a celý materiálny svet je podobný knihe, ktorá má len vtedy zmysel, ak je tu niekto, kto ju vie a chce čítať. Celý svet je knihou o Bohu.
V stvorení sveta sa Boh zjavuje. Boh nám chce skrze Stvorenie čosi o sebe povedať. Lebo „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (Jn 1,1-2) Aký je Boží plán s nami? Sv. Pavol v liste Efezanom 1,6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Máme sa stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh. Boh sa nám chce zjaviť skrze nás. Toto je Boží plán s nami a to má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je naším cieľom a vzorom. On je Pravdou o Bohu i o človeku a teda aj o nás. Ježiš je Pravý Boh ale súčasne Pravý človek, lebo Pravý človek – dokonalý človek je Bohočlovek. Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse. Skrze prijatie Ježiša sa máme stať Božími deťmi, teda sme pozvaní mať účasť na Božej prirodzenosti.
Sv. Pavol v Skutkoch apoštolských hovorí: „v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme“. Priestorom pre našu existenciu je Božia Láska, doslova sa kúpeme v nekonečnom mori Božej dobroty a predsa to tak neprežívame. Čo sa stalo? Prečo neprežívame Boha ako nesmiernu blaženosť? Boh je Dobro a všetky jeho diela sú dobré. Avšak nikto z nás sa nevyhne skúsenosti s utrpením. Nevyhneme sa tiež otázke, kde sa vzalo mravné zlo? Sme určení pre Dobro, preto ho ustavične hľadáme a očakávame, ale odkiaľ sa tu vzalo zlo? Nepochopíme to, dokiaľ neprijmeme výklad, ktorý nám ponúka Písmo sväté v knihe Genezis.
Boh všetky rozumné bytosti, ktoré stvoril, obdaroval slobodnou vôľou, lebo ich stvoril pre Lásku. A nemôžeme hovoriť o láske tam, kde nie je možnosť slobodnej voľby. Boh by nás mohol naprogramovať podľa svojej vôle ako robotov, ale cítime, že v takomto prípade by sa už nedalo hovoriť o láske, aj keby sme od rána do večera vyznávali: „Bože, milujeme Ťa!“ O láske sa dá hovoriť tam, kde sa jedna osoba slobodne dáva druhej. Sloboda je nutným predpokladom lásky aj keď je zároveň rizikom. Možnosť slobodnej voľby a odpor voči Bohu viedli prvé stvorené bytosti ku vzbure. Kniha Genezis nám hovorí o tom, že človek zhrešil a jeho kontakt s Bohom sa prerušil. Do Božieho Stvorenia vstúpil hriech, vzbura stvorených bytostí.
Skôr ako sa budeme zaoberať ľudským pádom, musíme si čosi povedať o páde, ktorý sa odohral o čosi skôr vo svete duchov, o páde anjelov, lebo za rozhodnutím našich prarodičov zvoliť neposlušnosť stojí hlas zvodcu, ktorý sa stavia proti Bohu, a ktorý zo závisti uvrhne ľudí do smrti. Písmo i cirkevná tradícia vidí v tejto bytosti padlého anjela, nazývaného Satan. Cirkev učí, že: „Satan a ostatní zlí duchovia boli Bohom stvorení prirodzene dobrí, ale sami zo seba urobili zlých.“ (IV. Lateránsky koncil). Nad touto výpoveďou je dobré sa zamyslieť: Ako sa z dobrej bytosti môže stať bytosť zlá? Absolútne Dobro, ktorým je jedine Boh, sa nikdy nezvrhne na zlo. Ale dobrota stvorených bytostí je dobrota darovaná a v každom momente závislá od Boha. Akonáhle sa stvorenie uzatvára pred Bohom, stráca svoju dobrotu. Podobne ako mesiac, keby sa skryl pred slnkom, sám by prestal okamžite svietiť. Satan a jeho anjeli si odrezali duchovnú životodárnu tepnu, ktorou je poslušnosť Božiemu Slovu a tak stratili spojenie so živým Bohom. Odvtedy sú na ceste úpadku a sebaklamu. Stratili kontakt s Pravdou, Láskou, Životom i Krásou.
Anjeli i ľudia majú to isté poslanie od Stvoriteľa: prijímať účasť na jeho božskom bytí na základe slobodnej voľby. Lásku, ktorej ďakujeme za svoju existenciu, máme primeranou láskou opätovať a tak vo výmene lásky môžeme mať účasť na Božom živote, ktorým je Láska. V liste Kolosanom čítame: „On (Ježiš) je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“. (Kol 1,15-16) Podľa tohto citátu je Ježiš a s ním aj my, zmyslom a cieľom celého kozmu. Anjeli boli postavení do služby tohto plánu Spásy. Simeonovo prorocké slovo k Márii tvrdí: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč..“ (Lk 2,34 nasl.) V tomto verši je reč o proteste, ktorý zasahuje ľudstvo, ale ešte skôr svet anjelov až do najvyšších hierarchií. Protest patrí dieťaťu na rukách Matky. Jedným je na pád, iným na povstanie. Z toho vyplýva, že kritériom možnosti mať účasť na večnej Božej blaženosti je Ježiš, Vtelené Božie Slovo.
V liste Hebrejom je naznačené, že anjeli sú vyzvaní pokloniť sa Vtelenému Božiemu Slovu. „..keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.” (Hebr 1,6) Anjeli vo svojej inteligencii, vo svojom poznaní, ktoré preniká kozmické súvislosti a silou prevyšujúci človeka, existujúci mimo nášho času, vidia všetko z nadhľadu. A tak im bolo dané nahliadnuť do plánu, ako sa Boh v Ježišovi Kristovi stáva človekom, ako sa Boh skrze Ježiša zjavuje, s ponukou takéhoto Boha uznať za svojho Pána a za svoju Spásu. Mohli poznať: taký je Boh, toto je Boh, toto nepatrné dieťa, tento muž, ktorý svojím učeníkom umýva nohy, milujúci aj nepriateľov, tento bičovaný, posmievaný, opľuvaný, tento na kríži priklincovaný. A ako zareagovali anjeli, keď to videli a nazreli do Božích plánov, vedomí si pri tom vlastnej nesmiernej prevahy nad človekom?
Stará legenda hovorí o tom, že Lucifer zvolal: „Nebudem slúžiť!“ Niektorí sa rozhodli pre svoju presilu a proti Bohu, ktorý sa zjavil v Kristovi. Odvrat od Boha, od Lásky, ktorá sa kvôli človeku dala dobrovoľne ukrižovať, sa prekrýva s ich rozhodnutím: človeka vytrhnúť jeho Stvoriteľovi a v bezodnej nenávisti ho znivočiť a tým zasiahnuť aj samého Boha. Tak sa vzbúrili proti princípom Lásky, na ktorých stojí celé Nebo, aby silnejší pomáhal a slúžil slabšiemu, aby múdrejší pomáhal neskúsenému, aby ten, kto chce byť prvý, slúžil ostatným. Spôsobom slúžiacej spolupráce by sami dosiahli svoje vlastné posvätenie a dokonalosť.
Satan a jeho anjeli sa stavajú proti zbožšteniu človeka. Písmo sv. hovorí o hriechu padlých anjelov: „Veď Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu.“ (2 Pt 2,4). Pád anjelov spočíva v slobodnom rozhodnutí radikálne a neodvolateľne odmietnuť Boha, ktorý sa zjavuje v Ježišovi a jeho vládu. Ohlas tejto vzbury nachádzame v slovách, ktorými sa pokušiteľ obrátil na našich prarodičov: „Budete ako Boh.“ (Gn 3,5) Písmo dosvedčuje neblahý vplyv toho, ktorého Ježiš nazýva „vrahom ľudí od počiatku“ (Jn 8,44), a ktorý sa dokonca pokúsil odvrátiť Ježiša od poslania, ktoré mu zveril Otec. Najťažším z týchto činov, vzhľadom k následkom, bolo lživé zvedenie človeka k tomu, aby neposlúchal Boha.
Satanova moc nieje neobmedzená. I on je len tvor, síce mocný vzhľadom k nám, ale nie vzhľadom k Bohu. Nemôže zmariť budovanie Božieho kráľovstva. I keď pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu, ktoré už je v Ježišovi Kristovi, a i keď jeho činnosť pôsobí vážne škody duchovného i fyzického rázu každému človeku i spoločnosti, túto činnosť dopúšťa Božia prozreteľnosť, ktorá mocne a pritom nenásilne riadi dejiny človeka i sveta. Prečo Boh dopúšťa túto diablovu činnosť, je veľkým tajomstvom, avšak vieme, že „všetko napomáha k dobru tým, ktorý milujú Boha“. (Rim 8,28)
Kniha Genezis ďalej hovorí: „Potom Pán Boh vysadil v Edene, na východe, záhradu a v nej umiestnil človeka, ktorého stvoril.“ Človek bol umiestnený do záhrady, do kultivovaného prostredia a nie do divokej prírody. Bez predchádzajúcich zásluh bol umiestnení do raja. Raj je naším pôvodným a prirodzeným prostredím. Boli sme stvorení pre raj a raj bol stvorený pre nás. Boh dal ľuďom všetko, čo potrebovali k blaženému životu. Obklopil ich všemožným dobrom. Daroval im bytie a daroval im aj prostredie potrebné pre ich rozvoj. To všetko boli znaky Lásky a človek ich mal rozlúštiť vierou.
Boh stvoril človeka, aby sa stal božím obrazom, aby sám seba skrze neho zjavil a vdýchol mu do nozdier svoj Dych a tým ho pozval na cestu Bohozjavenia a zbožštenia. Avšak ako rastúci a seba uskutočňujúci tvor, mal aj človek pre tento stupeň podobnosti so Stvoriteľom dozrieť do uznania a rozoznávania hranice medzi Stvoriteľom a tvorom, do poklony a úcty voči svojmu Stvoriteľovi, do vďaky za svoje stvorenie a za celé stvorenstvo a dozrievať viac a viac do poznania, ako všetko v prírode navzájom súvisí. Tak by bol človek dosiahol v rastúcej viere, nádeji a láske po stupňoch, plnú vnútornú moc a zodpovednú silu konať. Potom by bolo na mieste v takejto zrelosti všetky dary a schopnosti, svoje rastúce poznanie a konanie postaviť do služby Lásky v stvorení podľa úmyslu Stvoriteľa. Človek na túto zrelosť nečakal.
Stará legenda hovorí, že sa i Adamovi na počiatku zjavilo Božie Slovo, v ktorom poznával tajomstvá všetkých stvorených vecí. V Božom svetle sa mu dostalo poznanie o stvorenom svete. Boh ho nenechal bez vysvetľujúceho komentára. Adam vedel, že zo všetkých stromov v záhrade môže jesť okrem jedného. Adam dostal informácie o všetkom, ale osobnú skúsenosť nemal s ničím. Práve tento fakt bol jedným z predpokladov diablovho pokúšania. Medzi rozumovým poznaním a osobným prijatím poznaného existuje priestor, ktorý by sme mohli označiť ako oblasť viery. Adam teoretický vedel všetko, ale poznané si vierou neprisvojil. Božie Slovo nezostalo v jeho srdci, lebo ho neprijal s istotou. Keby Adam uveril Bohu, bolo by mu to počítané za spravodlivosť a nezhrešil by. Bránil by sa ako Ježiš Božím Slovom. Boh nenecháva žiadneho človeka bez svojho Slova. Do ľudskej naivity zaznieva Božie Slovo. Je potrebné s istotou uveriť Bohu a brániť sa diablovi silou svojej viery. Viera je z počutia Božieho Slova.
Druhým predpokladom diablovho pokúšania bola Adamova túžba po Bohu. Sám Boh vložil do srdca človeka túto túžbu. Veď prikázanie lásky k Bohu bolo Adamovi zrejmé od okamihu prvého stretnutia s Ním. Adam bol neodolateľne priťahovaný na stretnutie s Božím Slovom, ktoré sa mu zjavovalo ako „nebeský človek“. Sv. Pavol v 1 Kor 15,47-50 hovorí: „Prvý človek zo zeme, je pozemsky; druhý človek je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského.“ Ak bol človek pokúšaný „byť ako Boh“, nebol hriech v tom, že „to chcel“, veď aj Kristus nás nabáda: „Buďte dokonalí, ako je váš nebeský Otec!“, ale hriech bol v tom „ako to chcel“. Nemohol by to chcieť, keby mu sám Boh túto túžbu nevložil hlboko do srdca. Sv. Maxim Vyznavač hovorí, že človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“.
V Raji rástlo množstvo stromov krásnych na pohľad a chutných na jedenie. Ale dva z nich sa spomínajú menovite: „Strom života“ a „strom poznania dobra a zla“. Vieme, že Židia v dobe Mojžišovej nemali knihy, ale všetko zaznamenávali na zvitky, či už z pergamenu alebo papyrusu a tieto zvitky boli navinuté na drevených valčekoch. A práve tieto drevené valčeky, na ktorých bol navinutý zvitok Tóry, Päť kníh Mojžišových, Boží zákon, nazývali stromom života. Teda strom života, ktorý sa menovite v raji spomína, nám predstavuje Boží zákon, a požívanie jeho ovocia cestu poslušnosti a viery a zároveň cestu Spásy. Človeku stvorenému ako bytosť na ceste k dokonalosti bol daný návod k dosiahnutiu plného Života. Bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne zbožštený v sláve. Človek závisí na Stvoriteľovi, je podriadený zákonom stvorenia a mravným normám, ktorými je riadené užívanie slobody. Nepotreboval žiadne zásluhy, aby sa do raja dostal, ale potreboval ostražitosť, aby o raj neprišiel. Raj bol miestom, kde človek žil v spoločenstve s Bohom. Strom Života predstavuje Boží zákon, cestu poslušnosti a viery a zároveň cestu Spásy.
Tajomný strom, ktorému sa mali ľudia vo vlastnom záujme vyhýbať a skutočnosť, že záhradu bolo treba aj strážiť, nám zjavuje, že prví ľudia vstúpili do sveta poznačeného pádom anjelov. Nesmieme si myslieť, že zlyhanie zo strany stvorenia zaskočilo Boha. Toto všetko je súčasťou geniálneho Božieho plánu. Je zaujímavé, že priamo uprostred raja, na strome poznania dobra a zla, sídli pokušiteľ. Boh vo svojom pláne spásy počíta so skúškami. Sv. František tvrdí, že „každé prekonané pokušenie, je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“ a že „nikto sa nemá považovať za Božieho služobníka, dokiaľ neprešiel mnohými pokušeniami.“ V každom pokušení je ukrytá otázka na lásku k Bohu. I Adam dostal otázku na vieru a lásku.
Boh sa nechová k človeku ako k malému dieťaťu, ale otvorene mu hovorí o nebezpečenstve, ktoré je spojené s jedením ovocia stromu poznania. Ani diablovi nezabráni prístup k človeku, i keď človeka pred týmto kontaktom vystríha. Otázka ostáva: Na koho stranu sa človek prikloní, komu uverí? Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a zahrnul ho svojím priateľstvom. Človek, ako oduševnelý tvor, však nemôže žiť toto priateľstvo ináč, ako poslušnosťou Božím príkazom. „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ hovorí Ježiš. Toto je zmysel zákazu, ktorý človek dostal, aby nejedol zo stromu poznania dobrého a zlého.
Strom „poznanie dobra a zla“ nám predstavuje inú alternatívu ako vieru Bohu. Človek bol pozvaný k tomu, aby vierou prijal Boží zákon ako návod pre svoj život. Boží zákon presne vymedzuje, čo je dobre a čo je zlé pre človeka a toto človek nemôže zmeniť. „Strom poznania dobrého a zlého“ nám symbolický pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor musí v záujme seba zachovania uznávať a rešpektovať. Môžeme obrazne povedať, že pri svojom stvorení dostal človek „návod na použitie“ so „záručnou lehotou“. Tým návodom je Boží zákon a záručnou lehotou Večný život. Akonáhle sa človek rozhodol nerešpektovať návod na svoje použitie, bola mu odmietnutá aj záručná lehota.
Cirkev učí, že podstata prvotného hriechu, tkvie v tom, že si človek prisvojil dispozičné právo na svoj život. Sám chcel rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé a na to nemá právo, lebo to je dané Božím Zákonom. Týmto rozhodnutím dal prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohrdol Bohom, zvolil sám seba proti Bohu. Jesť zo stromu poznania Dobra a Zla, teda znamená pohrdnutie Božím Zákonom, snahu zobrať si život do svojich vlastných rúk a žiť len podlá svojej vlastnej predstavy, čisté z vlastných síl a pre seba. A to je opak viery. Je to smerovanie, ktorá nás vyháňa z raja. Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu. Táto svojvôľa charakterizovaná postojom aktívnej vzbury, alebo pasívneho nezáujmu je dôkazom toho, čo biblia nazýva hriechom.
Sv. Bazil hovorí, že prvé prikázanie, ktoré človek dostal, bolo prikázanie pôstu: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme sa mohli do raja vrátiť!“ Pôst je tu chápaný ako základný ľudský postoj, múdre „seba obmedzenie“ v záujme „seba zachovania“. V záujme sebazáchovy musíme prijať určité seba obmedzenie, opak toho, čo urobil Adam, keď jedol zo stromu poznania. V ktorej oblasti sa má odohrávať osobný pôst, to musí odhaliť každý sám. Je to tá oblasť, v ktorej si hriechom ubližujeme. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Pôst tela je pokrm pre dušu. Nie je možné, aby oheň horel vo vode. Nie je možné pokánie bez pôstu.“
Božie Slovo opisuje hriech Evy. Ale existuje aj hriech Adamov. Ak Evin hriech začal tým, že viedla rozhovor s diablom, tak Adam zhrešil tým, že zostal ticho, keď mal hovoriť. Adamovo mlčanie je začiatkom zlyhania každého muža. Od chvíle Adamovho zlyhania, má každý muž v sebe tento sklon mlčať tam, kde treba hovoriť. Od tejto chvíle sa objavujú problémy. Výsledky vidíme okolo seba každý deň: neovládaná sexuálna vášeň, pasívni manželia a otcovia, zlostní muži, ktorí chcú všetko ovládať. Na počiatku tohoto všetkého stojí Adam, ktorý mlčal, keď mal hovoriť. Muži sú povolaní k tomu, aby si pamätali, čo Boh povedal a podľa toho tiež v pravý čas hovorili a kráčali do nebezpečnej neistoty s dôverou a múdrosťou, ktorá pochádza z načúvania Božieho hlasu.
Teológia nás poučuje, že prvotný hriech nie je osobný hriech, hoci sa každého až veľmi osobne dotýka. Je to strata zmyslu pre Boha, je to strata svätosti a prvotnej spravodlivosti, ale napriek tomu ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená, je len poranená vo svojich vlastných prirodzených silách, podrobená nevedomosti, naklonená k zlu. Rozum človeka sa zatemnil a vôla sa naklonila ku zlu. I ten najmenší chrobáčik vie ihneď po svojom vyliahnutí, čo je pre neho dobré. A človek to nevie. Všetci sa do tohto sveta rodíme bez skúsenostného poznania Boha. Bez Boha je človek bezmocný, vydaný do područia svojich hriešnych sklonov. V hriechu sa konalo proti Bohu, po hriechu človek existuje a žije nie pre Boha, ale proti Bohu. Problém nie je len v tom, čo konáme, ale v tom, čo po prvotnom hriechu sme. Dokážeme byť slušní, ale bez Boha nemôžeme byť skutočne dobrí.
Základný hriech, prvotný predmet Božieho hnevu, vidí sv. Pavol v bezbožnosti. A hneď presne vysvetľuje ako sa bezbožnosť prejavuje: v odmietnutí oslavovať Boha a v odmietnutí vďačnosti voči Bohu (gr. = EUCHARISTEIN). Bezbožnosť, o ktorej píše sa dotýka každého z nás. Nie sme bezbožní v zmysle svetonázoru, ale v zmysle absencie Božej dobroty a moci v našich srdciach. Človek sa rodí ako bezmocný voči diablovi, stáva sa otrokom hriechu.
Čo sa dozvedáme z Božieho zjavenia, to sa zhoduje so skúsenosťou. Veď ak skúma človek svoje srdce, poznáva, že je naklonené i ku zlému a zapletené do mnohých špatností; to nemôže pochádzať od dobrého Stvoriteľa. Podľa vzoru sv. Pavla cirkev vždy učila, že mnohé úbohosti, ktoré ľudstvo ťažia a ľudská náklonnosť ku zlu a ku smrti nemožno pochopiť bez ich súvislosti s Adamovou vinou a bez prihliadnutia ku skutočnosti, že Adam nám odovzdal hriech, ktorým sme nakazení od počatia a ktorý je „smrťou duše”. Hriech je previnenie proti rozumu, pravde a svedomiu: je to priestupok proti pravej láske k Bohu a blížnemu spôsobený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Hriech zraňuje ľudskú prirodzenosť a vážne narušuje ľudskú solidaritu. Je definovaný ako „slovo, skutok alebo túžba proti večnému zákonu” Hriech je urážka Boha: „Proti tebe samému som sa prehrešil, a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé” (Ž 51, 6).
V prvom čítaní sme počuli, čo spôsobil hriech: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána!” Všimnite si, že sv. Pavol dvakrát zdôrazňuje: “už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli..” Keď hovorí o hriechu nemyslí len hriešny skutok, ale priamo zlého ducha, ktorý chce ovládnuť človeka. Od tohto nás môže úplne oslobodiť len eucharistia a kríž.
Adam zhrešil tým, že neuveril Bohu a svojím zlým rozhodnutím zatiahol do biedy celý svoj rod. O praotcovi Abrahámovi počujeme, že on uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť. Abrahámova spravodlivosť spočíva v tom, že prestal urážať Boha nedôverou a hriechmi, ktoré z tejto nedôvery pramenia. Teda vidíme, že vstupnou bránou do Božieho Kráľovstva je viera. Keby bolo Bohom stanovené, že touto bránou je nevinnosť, alebo nejaká iná čnosť, mohli by sme namietať: „To nieje pre mňa, lebo nemám túto požadovanú čnosť.” Nám však je ohlasované: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený”. Sv. Pavol hovorí: „Blízko teba je Slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci, totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán (v zmysle Jahve) a vo svojom srdci uveríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený” (Rim 10,8-9).