V tejto prednáške chcem upriamiť váš pohľad na P. Máriu, ako prvú a vzorovú kresťanku, ženu celkom zasvätenú a odovzdanú Bohu, Nevestu Ducha Svätého, ako zvykol P. Máriu nazývať sv. František z Assisi. Najprv sa pozrieme, ako prežíval úctu k P. Márii sv. František a potom sa pozrieme, prečo ju takto prežíval. P. Hilarín Felder vo svojej knihe „Ideály sv. Františka“ opisuje vzťah sv. Františka k P. Márii takto: „S Kristom a kvôli Kristovi uctieval najblahoslavenejšiu Pannu.“ Odpradávna ho prenikala „vrúcna nábožnosť k najdobrotivejšej Matke“ a „k Pani Sveta“. K Matke Kristovej prejavoval nesmiernu úctu, lebo, ako hovoril: „učinila Pána Slávy naším bratom“. „Radoval sa ako dieťa z každej pocty, ktorá sa jej preukazovala.“ Tvrdil: „Právom sa vzdáva Najblahoslavenejšej Panne Márii veľká úcta, pretože nosila Pána pod svojím srdcom.“
Ale Pannu Máriu nemiloval len preto, že je Matkou Božou, ale tiež preto, že spolu so svojím božským Synom žila chudobným životom a tým sa stala krásnym vzorom pre Menších bratov. Preto napísal aj sv. Kláre a jej sestrám u sv. Damiána: „Ja, najmenší brat František, chcem nasledovať život a chudobu nášho Najvyššieho Pána Ježiša Krista a jeho Najsvätejšej Matky a chcem v tom až do smrti zotrvať. A prosím vás všetky a radím vám, aby ste v tomto najsvätejšom spôsobe života a v chudobe vždy zotrvali.“
Preto tiež úplne zvláštnym spôsobom zasvätil seba a svoj rád Matke Božej a Matke chudobných, Panne Márii. Kolískou a domovom nášho rádu je kostolík Panny Márie Anjelskej, ľudovo nazývaný Porciunkula. V tejto kaplnke, ako píše sv. Bonaventúra, „úpenlivo vzýval mnohými slzami a vzdychmi tú, ktorá počala večné Slovo milosti a Pravdy, aby ráčila byť jeho orodovnicou. A zásluhami Matky Milosrdenstva prijal a sám zrodil ducha evanjeliovej pravdy.“ Do tejto kaplnky privádzal všetkých nových bratov, „aby rád Menších bratov, ktorý tam na príhovor Matky Božej vznikol, tak isto tu naberal silu ku vzrastu a zdar.“
O jeho úcte k Panne Márii môžeme usudzovať aj podľa toho, ako často a horlivo sa k nej modlil. Nestačili mu obvyklé mariánske pobožnosti, ktoré boli v liturgických hodinkách. Tomáš z Celána hovorí: „Matke Ježišovej venoval ešte zvláštne chválospevy, modlieval sa k nej zvláštne modlitby a dával jej také časté a nežné dôkazy lásky, že to nedokáže ľudský jazyk vysloviť. Po Kristovi Pánovi vkladal do nej všetku svoju dôveru, vyznával jej svoje poklesky a skrze ňu dúfal denne v odpustenie svojich domnelých previnení. Celé noci trávieval chválou Boha a blahoslavenej Panny.“ Každá hodina jeho hodiniek o utrpení Pána začínala a končila antifónou: „Svätá Panna Mária, žiadna medzi ženami na svete nie je ti podobná: dcéra a služobnica Najvyššieho Kráľa, Nebeského Otca, Najsvätejšia Matka nášho Pána Ježiša Krista, snúbenica Ducha Svätého, pros za nás so svätým archanjelom Michalom, so všetkými nebeskými Mocnosťami a so všetkými svätými u svojho najsvätejšieho a milovaného Syna, nášho Pána a Majstra.“ Z toho môžeme vidieť, že Mariánska úcta v živote sv. Františka nie je okrajovou záležitosťou, ale zaberá významne miesto. A z tohto dôvodu by mala podobné miesto zaujať aj v našom duchovnom živote. Skúsme si povedať, prečo?
Cirkevní otcovia tvrdili, že Krista nemáme napodobňovať, Krista máme žiť. Ale aby sme ho mohli žiť, musíme a máme napodobňovať Pannu Máriu. Prečo nemáme Krista napodobňovať? Lebo, ak by išlo len o vonkajšie napodobňovanie, zostali by sme len na úrovni pokrytectva, ktoré Ježiš tak často vyčítal farizejom. Krista máme prijať ako ho prijala Mária, prijať ho ako svoj Život a dovoliť mu pretvárať našu bytosť. A Máriu máme napodobňovať v jednotlivých krokoch jej požehnaného života, ktorého plodom a ovocím je Ježiš. Všimneme si ju v jednotlivých krokoch jej požehnaného života.
Evanjelium nám ukazuje na príklade P. Márie, že sa človek môže stať partnerom Boha v láske, môže počať Krista z Ducha Svätého, môže ho v sebe nosiť, môže ho dokonca porodiť svedectvom života i ohlasovaním a tak sa stať jeho matkou. P. Mária nás chce naučiť, ako sa aj my môžeme stať matkami Ježiša Krista. Toto je najdôležitejšie, aby sa aj v nás počal živý Ježiš. Sv. Maxim Vyznávač hovorí: „Kristus sa ustavične tajomne rodí v duši, lebo si berie telo z tých, ktorí sú spasení a dušu, ktorá ho rodí, robí panenskou matkou. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela existuje len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, ktorí prijímajú Božie Slovo a uskutočňujú ho.“
Na deň 25. marca, ktorý podľa starovekej židovskej tradície je aj prvým dňom stvorenia sveta, pripadá podľa kresťanskej tradície sviatok Zvestovania Pána, ako dňa Nového Stvorenia, sviatok Slova, ktoré sa stalo Telom. V tento deň sa číta ako prvé čítanie zo 7. kapitoly proroka Izaiáša, kde sa toto všetko prisľubuje. Aby sme dokázali pochopiť toto čítanie, musíme skúmať, čo predchádzalo prisľúbeniu Panenskej Matky. Táto kapitola opisuje obliehanie Jeruzalema dvoma kráľmi, z ktorých má kráľ Achaz strach. Tu môže pomôcť jedine Boh. Ale kráľ má pochybnosť: „Stojí Boh o mňa a o môj národ?“ Aká je Božia odpoveď na strach a pokušenie k beznádeji kráľa a spolu s ním celého Božieho ľudu? „A preto vám Pán sám dá znamenie: „Hľa Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Božou odpoveďou je veľké znamenie: Panenská Matka a jej dieťa, ktoré je Emanuel = Boh uprostred nás.
Možno sa nám zdá táto Božia odpoveď trochu od veci, ale v skutočnosti, Božie Vtelenie, ktoré je ohlásené a prisľúbené týmto znamením, zjavuje veľkosť Božieho záujmu o človeka a jeho svet a zároveň spôsob Božej pomoci. Boh nechce stáť kdesi vedľa nás, ale skrze svoje Vtelenie, ktoré má pokračovať v každom človeku, chce priamo v nás zdieľať náš život a svojou mocou nás vyzbrojovať k zápasu s hriechom. Panenská Matka je zároveň posolstvom, že človek nemôže počať Krista svojou silou. Kristus je Novým stvorením, ktoré sa uskutočnilo v Máriinom panenskom tele mocou Ducha Svätého a pre jej vieru.
Evanjelium hovorí: „A meno Panny bolo Mária.“ Skôr ako prišiel Pán Ježiš do nášho sveta, bola nám ľuďom daná Mária. Ona je bezhriešna a nepoškvrnená svätá zem, na ktorú zostúpil Boh pri svojom vstupe do ľudských dejín. Cela pozornosť anjelov i ľudí je sústredená na toto meno. V evanjeliu sme počuli presnú adresu: galilejské mesto Nazaret, panna zasnúbená mužovi menom Jozef, z rodu Dávidovho; a meno panny Mária. Zvestovanie sa udialo v reálnom čase a na konkrétnom mieste, konkrétnej žene. Sv. Lukáš vyslovene podotýka, že toto mimoriadne pozvanie a posolstvo zaznelo k panne, ktorá už bola zasnúbená mužovi. Zásnuby ešte nie sú manželstvom a dajú sa aj zrušiť, ale väčšinou ich chápeme tak, že už čosi znamenajú, čosi hovoria o ľudskom rozhodnutí.
Môže Boh takto vstúpiť do ľudských plánov a predstáv, do plánov tak osobných ako je výber partnera, zásnuby, manželstvo? Boh, ktorý je Láska, ktorá nás Stvorila, má absolútne právo na nás. Skôr ako človek uzavrie ľudské manželstvo, je pozvaný, aby sa vydal Bohu – Láske, aby dovolil Bohu v sebe pôsobiť. Možnosť manželstva s Bohom je tu skôr ako ľudské manželstvo a bude aj potom, keď manželstvo s človekom stratí svoj zmysel. Božia milosť je lepšia ako život a aj to najlepšie ľudské manželstvo je len slabým predobrazom Božej Lásky a školou, kde sa človek učí sebe odumierať. Človek by nemal uzatvárať pozemské manželstvo, dokiaľ nie je upevnený vo vzťahu k Bohu, lebo len tak bude schopný skutočnej lásky, ak Boh bude na prvom mieste. Ľudské manželstvo nemá byť uzatvárane navzdory tomuto Božskému, ale v ňom a v moci Lásky, ktorú dáva Boh.
Základná pravda nášho náboženstva, o ktorej nás poučuje evanjelium, znie: „Boh nás miluje napriek našej poblúdenosti a má pre nás pripravený plán Spásy.“ Pri Zvestovaní akoby sme počuli ozvenu slov, ktoré zazneli v rozhovore Ježiša s Nikodémom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Ako Boh miloval svet? Tak, ako sa to prejavilo v živote Panny Márie. Pravda o Božej láske je podstatou Zvestovania. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Každý človek môže prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium. Anjel ju zdraví: „Chaire Kecharitomene!“ Doslova je to výzva k radosti: „Raduj sa plná milosti!“ Tieto slová obsahujú radostnú zvesť a toto Zvestovanie sa má stať vlastníctvom všetkých ľudí.
V Márii sa Boh prihovára každému človeku, lebo toto pozdravenie bolo vyslovené pre nás a my všetci, v dare tohto práve počatého dieťaťa, nachádzame milosť u Boha. V Ježišovi je možnosť omilostenia vyhnancov. Podľa apoštola Petra žijeme vo vyhnanstve, ďaleko od Pána, ale v tomto dieťati a v jeho prijatí sa nám ponúka milosť amnestie, možnosť návratu k Otcovi. Každý, kto ho prijíma, poznáva Cestu, nachádza Pravdu a dostáva Život. Skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu nepáčime, nemáme s ním nič spoločné. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho Telo a Krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
Mária, v tajomstve Zvestovania, stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína osobným prijatím Ježiša. Toto je moment, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve ako o náboženstve rozdielnom od židovstva. Sv. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,18) Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť jeho hriešne srdce, jeho bezbožnosť. To dokáže len milosť, ktorá je v prijatí Ježiša Krista: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ (Jn 1,12)
Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Pozrime sa ako počala Panna Mária z Ducha Svätého? Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Keď hovoríme o Božom Slove musíme si uvedomiť, že nehovoríme len o písanej informácii ale o Živej Osobe. Boh skrze svoje Slovo zjavuje sám seba a zjavuje aj svoj večný plán. Biblia je Božie Slovo zaznamenané písomne, ale Ono existuje ako samostatná Živá Božská Osoba, skrze ktorú a pre ktorú bolo všetko stvorené. Každá stvorená skutočnosť povstáva Božím Slovom a každá dokonalosť je účasťou na Božom Slove. Vtelené Božie Slovo, Ježiš Kristus, nám zjavuje Boží charakter, ale Duch Svätý nám ho dáva, ak po ňom túžime. Bez lásky k Božiemu Slovu nie je možné počať z Ducha Svätého.
Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli – v chcení, v myslení i v konaní. A náš otec sv. František tvrdí, že „skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa“. Nemôže počať z Ducha, kto nemiluje Slovo. Božie Slovo máme prijať s istou vierou, nie ako slovo ľudské, ale ako Božie. Božie Slovo však nemá zostať len v hlave, lebo jeho pravé miesto je srdce človeka. „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2,19) Najprv vierou prijala Božie Slovo, uverila v nesmiernu Božiu Dobrotu a Moc, lebo „Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1,37) Božie Slovo je živé a účinné. Len vo vzťahu k slobodným bytostiam naráža na tajomstvo slobody a viery.
Všimnime si odpoveď P. Márie: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“. (Lk 1,38) Jej odovzdanosť nesmeruje k niečomu nevyspytateľnému. Boh predsa zjavil svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Sv. Hieroným tvrdí, že kto nepozná Písmo, nepozná Krista. Panna Mária ho dobre poznala. Vedela k čomu hovorí svoje „fiat“ a vedela Komu ho hovorí. Nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže urobiť a ani žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás právom vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Živé a Účinné, je Nezrušiteľné a Všemohúce.
Po určitých skúsenostiach z duchovného života začíname chápať, že napriek svojmu najlepšiemu úsiliu, sme nevychovali z opice človeka. Zázrak vnútornej premeny človeka sa nedocieli drezúrou, ale milosťou. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás skrze Božie Slovo a Ducha Svätého. Naša modlitba má byť, podľa vzoru Panny Márie, predovšetkým priestorom, v ktorom dovolíme Bohu v sebe konať, akási ochota ľahnúť si na operačný stôl Božieho Slova. A tá operácie môže aj bolieť. Sv. Augustín tvrdí, že hriešnemu človeku sa Božie Slovo javí, ako nepriateľ jeho duše, kým nepochopí, že je príčinou jeho Spásy. V našej modlitbe nejde o presadzovanie svojej vôle a ani o snahu presvedčiť Boha o dobrote nášho plánu, ale máme zosúladiť svoju vôľu s Božím Slovom. Preto je dôležité poznať Božie Slovo, aby sme pochopili, čo chce Boh budovať v našom živote a na to je „dôstojné a správne“ odpovedať tak, ako Mária: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
Panna Mária je plná túžby po Bohu, plná Boha, Panagia – celá svätá. Svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Krista duchovne, skôr než ho počala telesne. Kresťanský východ skutočnosť duchovného počatia Krista vyjadruje slovami adventného pozdravu: „Christos roždajetsja, slavite!“– „Kristus sa rodí, oslavujte ho!“ Tento pozdrav zaznieva už niekoľko týždňov pred Vianocami a to samo zdôrazňuje fakt duchovného počatia Krista ešte pred jeho narodením. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Ježišovmu Slovu z Ducha Svätého počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín hovorí: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ K tomuto sme povolaní. Všetky sviatosti Cirkvi, všetko ohlasovanie Božieho Slova, slúži tomu, aby sa v nás objavil Kristus. Kristus v nás je zároveň Nádejou našej Slávy. Sv. Augustín tvrdí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista.“
Sv. Bonaventúra v spise: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša!“, tvrdí, že: „Duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec predstaviť Otcovi v chráme… Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb, a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Vtedy došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stále odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie začať „nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“
Mária dokázala prijať Ježiša, lebo bola celá svätá. Pre hriešneho človeka to však vôbec nie je také jednoduché. Často zíde z cesty odovzdanosti a jeho hriešne sklony prevládnu. Otcovia preto hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí akési životné prostredie pre Ježišovu bytosť v nás. Človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou, to však ide veľmi ťažko. Ak sa cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú odporúča sv. Ambróz: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.” Krása Máriinej duše spočíva v jej radikálnej odovzdanosti Bohu. Duch Svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere v akej táto duša jeho Nevestu prijíma. Možno i preto anjel odporúča sv. Jozefovi: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku.“
Jednoduchým a veľmi účinným prostriedkom je zasvätenie sa P. Márii. Nejde tu o nejakú zbožnú formulku, ide tu skôr o úkon srdca, ktorý si nás vyžaduje celých. Zasvätenie sa Bohu skrze Máriu nie je len odovzdaním srdca, ale otvorením všetkých oblasti života pre príchod Ducha Svätého, podrobenie všetkých oblasti života Božiemu Slovu v Máriinom úkone „Fiat“! Zasvätiť sa Márii znamená prenechať Duchu Svätému riadenie svojho vnútra ale aj celý priestor nášho každodenného života. V praxi to môže znamenať postupné, veľmi konkrétne kroky viery, načúvania a spolupráce s Božím Duchom – v škole Panny Márie. Sv. Ľudovít Grignion hovorí, že „zasvätenie“ spočíva v tom, že „robíme všetko skrze Máriu, s Máriou, v Márii a pre Máriu, aby sme to mohli dokonalejšie robiť skrze Ježiša, s Ježišom, v Ježišovi a pre Ježiša: „Musíme sa prenechať Máriinmu duchu, aby nami hýbal a viedol nás, ako ona si bude priať. Musíme sa vložiť do jej panenských rúk a zostávať v nich ako nástroj v rukách robotníka, ako lutna v rukách nadaného hudobníka. Musíme sa stratiť a nechať sa jej napospas ako kameň, hodený do mora. Toto všetko sa môže konať proste a v jednom okamžiku, jediným vnútorným pohľadom alebo ľahkým hnutím vôle, alebo tiež krátky vzdychom.“
Podobne ako anjel Jozefovi hovorí Pán Ježiš z kríža milovanému učeníkovi: „Hľa, matka tvoja!“ V hodine smrti sa obyčajne každý snaží robiť to, čo považuje za najdôležitejšie a najpodstatnejšie. Je zaujímavé, že takmer posledné slová Pána Ježiša na kríži sa týkajú jeho matky a jeho učeníka a hovoria o ich vzájomnom vzťahu. V týchto slovách sme my všetci, ktorí sa považujeme a chceme byť Ježišovými učeníkmi, vyzvaní, aby sme prijali Máriu ako svoju matku. Máme napodobniť sv. Jána apoštola a vziať si Máriu k sebe do svojho života. Veta: „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ môže v origináli znamenať dve skutočnosti, ktoré spolu čosi vypovedajú: Vzal ju „do svojho domu“ „vzal ju medzi to, čo mal najdrahšie“.
Málo premýšľame nad touto kratučkou vetou. Ona však v sebe obsahuje správu, ktorá je historický zaručená, lebo ju podáva učeník, ktorý stal pod krížom, a je to správa, ktorá má obrovský dosah. Z tejto vety vyplýva, že Panna Mária strávila posledné roky svojho života s apoštolom Jánom a z toho zasa vyplýva, že celé Jánovo evanjelium je tým poznačené. Vetu: „A Slovo sa stalo telom..“ napísal niekto, kto žil pod jednou strechou s tou, v ktorej tele a duši sa udial tento zázrak. Kto môže vysloviť, čo znamenalo pre učeníka, ktorého Ježiš zvláštnym spôsobom miloval, že mal pri sebe ustavične Pannu Máriu, že sa s ňou mohol modliť, mať ju pred sebou ako poslucháčku, keď hovoril ku svojím veriacim, sláviť s ňou Pánovo eucharistické tajomstvo? Je takmer nemožné a nepredstaviteľné, že by Panna Mária nemala žiadny vplyv na pozvoľnú prácu, uvažovanie a meditácie, ktoré viedli k napísaniu štvrtého evanjelia.
Zdá sa, že v Staroveku toto tajomstvo intuitívne pochopil Origenes, ktorý napísal: „Prvotinou evanjelií je evanjelium Jánovo. Jeho hlboký zmysel nemôže vystihnúť ten, kto si neopieral hlavu o Ježišovu hruď a kto od neho nedostal Máriu za matku. Aby však niekto bol druhým Jánom, musí sa stať takým, aby ho Ježiš označil takmer za seba samého, ako Jána. Ak totiž nikto okrem Ježiša nebol Máriiným synom, podľa mienky tých, kto o nej správne zmýšľajú a ak Ježiš hovorí svojej matke: „To je tvoj syn“ a nie: „Toto je tiež tvoj syn“, je to, akoby jej hovoril: Pozri, tento človek je Ježiš, ktorého si porodila. Lebo nikto, kto je dokonalý, už nežije, ale žije v ňom Kristus (Gal 2,17) A pretože v ňom žije Kristus, je o ňom povedané Márii: „To je tvoj syn“, alebo „Kristus“. Podľa Origena slová umierajúceho Krista platia nielen pre Jána, ale pre všetkých kresťanov.
Biskup Juraj z Nikomédie v 9. st. vo svojom Veľkopiatočnom príhovore k veriacim, rozvádza Kristove slová z kríža adresované P. Márii: „Odkazujem ti taktiež v ňom (milovanom učeníkovi) svojich ostatných učeníkov. A tak dlho, ako budem chcieť, aby si žila s nimi a zostávala s nimi, budeš im venovať svoju telesnú prítomnosť namiesto mňa. Buď im všetkým, čím sú od prirodzenosti matky svojim deťom, alebo skôr všetkým tým, čím by som bol ja, keby som bol prítomný. A oni budú tým, čím sú deti a poddaní. Budú ti preukazovať úctu, aká Ti patrí ako Matke ich Pána. A pretože ja som im prítomný skrze teba, nech majú v tebe ľahko prístupnú prostrednicu u mňa.“
V ďalšom texte rozvádza slová Kristove k milovanému učeníkovi Jánovi a pokračuje: „Od teraz ju, Máriu, ustanovujem za vodkyňu učeníkov, za matku nielen pre teba, ale pre všetkých ostatných, a chcem, aby sa jej dostávalo úcty tak, ako plným právom náleží materskej dôstojnosti. Zakázal som vám síce nazývať kohokoľvek na zemi otcom. Ale chcem, aby ste túto nazývali matkou a ako takú ju ctili….“
Premeditujme si dnes Ježišove slová, ktoré patria aj nám jeho učeníkom: „Hľa Matka Tvoja!“ Je to radostná zvesť, že máme matku. Nie sme siroty. Matka je vždy s nami aj počas neprítomnosti Otca. Dokonca aj Ježišovi, v jeho najhroznejšej opustenosti na kríži, keď volal „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“, bola ponechaná prítomnosť matky Márie. Každý jeden z nás dostal Máriu za matku, ozajstnú matku, ktorá dopĺňa to, čo sa nám často nedostalo od biologických matiek poznačených hriechom pramatky Evy. Panna Mária lieči v nás tento nedostatok lásky, ktorým sú poznačené všetky deti Evy. Máme Matku, ktorá je ako prameň životodarnej vody. P. Mária nás ako matka sprevádza pri všetkých našich životných problémoch.
P. Mária je vzorom a matkou našej duchovnosti, preto ju pozdravme slovami nášho sv. otca Františka: „Zdravas, svätá Pani, presvätá Kráľovná, Božia Rodička Mária, ty si naveky Pannou, vyvolenou od Najsvätejšieho Otca z nebies, teba posvätil svojím najsvätejším milovaným Synom a Duchom Utešiteľom, v tebe bola a je celá plnosť milosti a všetko dobro. Zdravas jeho dom. Zdravas jeho stánok. Zdravas jeho príbytok. Zdravas jeho rúcho. Zdravas jeho služobnica. Zdravas jeho Matka a buďte pozdravené, vy všetky sväté čnosti, ktoré milosťou a osvietením Ducha Svätého ste vlievané do sŕdc veriacich, aby ste ich z neveriacich urobili veriacimi Bohu.“