Dnes pri tejto rodinnej slávnosti, využijem situáciu a podobne ako sv. Pavol budem hovoriť o veľmi dôležitých veciach. Nebudem kázať o našej mame, hoci by sa to dalo a už to pekným spôsobom urobila naša sestra Terka v posledných Katolíckych novinách, ale budem hovoriť o viere, lebo viera je to, čo nám rodičia odovzdali a viera je dôvodom našej úcty voči ním. Veľkou vecou je fyzické počatie a zrodenie človeka, ale ešte väčšou, ak rodičia dokážu postaviť dieťa na správnu Cestu, ktorou je Ježiš. A myslím si, že napriek tomu, čo som povedal, predsa budem hovoriť z najhlbšieho vnútra našej mamy.
V dnešnom čítaní zo Sk čítame o sv. Pavlovi: „Pavol.. ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi….“ Pavlovo ohlasovanie je charakterizované dvomi činnosťami: „Ohlasoval Božie Kráľovstvo..“ a „učil o Pánu Ježišovi…“ A ja sa pokúsim o to isté.
Musíme si uvedomiť, že náš ľudský svet po prvotnom hriechu nie je totožný s Božím Kráľovstvom. Sv. Ján píše vo svojom prvom liste: „Svet (človeka) leží v moci zlého!“ Nedá sa na všetko, čo vo svete nachádzame, nalepiť nálepka: „Takto to chce Boh – Božia vôľa!“ V tomto zmysle sám Pán Ježiš úplne prevracia naše zabehnuté predstavy o Božej vôli, keď uzdravuje chorých, keď kriesi mŕtvych, keď vyháňa zlých duchov, keď nazýva diabla kniežaťom tohto sveta a keď hovorí svojím učeníkom: „Dúfajte, Ja som premohol svet!“
Aby sme správne pochopili, v akom vzťahu je svet (nemyslím tým prírodu, ale ducha ľudskej spoločnosti) a Božie Kráľovstvo, ktoré očakávame, musíme sa vrátiť až k Adamovi a pozrieť sa v čom spočíva prvotný hriech človeka a čo spôsobil. Keď kniha Genezis opisuje stvorenie človeka hovorí: „Vtedy Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Ostatné živé tvory vydáva more a zem na Boží rozkaz, ale s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom a dokonca do jeho nozdier vdychuje Svoj Dych, Ducha Svätého, Bytostnú a Podstatnú Dobrotu. Už prví ľudia boli pozvaní k tomu, aby sa stali božím obrazom, teda Božím Zjavením v tomto hmotnom svete. Boli stvorení pre večný život v bezprostrednom vlastnení Boha. Božie Slovo a človek patria dokopy.
U prvých ľudí neexistoval „stav púhej ľudskej prirodzenosti“, teda to, v čom sa rodíme všetci po prvotnom hriechu. Pôvodná prirodzenosť človeka ako Božieho obrazu je prirodzenosť Bohočloveka. Celé duchovné dejiny ľudstva sú od počiatku dejinami zápasu medzi prijatím a odmietnutím tohto nadprirodzeného Božieho plánu s človekom a to až natoľko, že sa tejto otázke nemožno nijako vyhnúť ani dnes. Boh vyžaduje od nás to, čo sme v Adamovi stratili. Boh – Láska sa chce stále zjavovať skrze človeka, skrze ľudstvo.
Keď Boh stvoril človeka, umiestnil ho do raja. Kniha Genezis hovorí: „Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla.” (Gn 2,9). Dva stromy sa tu spomínajú menovite: „Strom života“ a „strom poznania dobra a zla“. Sú to symbolické vyjadrenia. V židovskej tradícii sa „Stromom Života“ nazývajú drevené valčeky, na ktorých je navinutý zvitok Tóry. Tento strom nám teda predstavuje Boží zákon a požívanie jeho ovocia cestu poslušnosti a viery a zároveň cestu Spásy. Človeku stvorenému ako „bytosť na ceste“ k dokonalosti bol daný návod k dosiahnutiu plného Života. Bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne zbožštený v sláve. Človek závisí na Stvoriteľovi, je podriadený zákonom stvorenia a mravným normám, ktorými je riadené užívanie slobody. Nepotreboval žiadne zásluhy, aby sa do raja dostal, ale potreboval ostražitosť, aby o raj neprišiel.
„Strom poznanie dobra a zla“ nám predstavuje inú alternatívu ako vieru Bohu. Zákaz jedenia z tohto stromu nám symbolický pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor musí v záujme sebazachovania uznávať a rešpektovať. Mohli by sme obrazne povedať, že človek pri svojom stvorení dostal „návod na použitie“ so „záručnou lehotou“. V prípade človeka ako „Božieho diela“ je týmto návodom Boží zákon a záručnou lehotou Večný Život.
Človek bol pozvaný k tomu, aby vierou prijal Boží zákon ako návod na svoju bezproblémovú existenciu. Boží zákon presne vymedzuje, čo je pre nás dobre a čo zlé a toto nemôžeme sami z vlastnej vôle meniť. Ako náhle sa človek rozhodol jesť zo stromu poznania dobra a zla, tak sa rozhodol nerešpektovať návod na svoje použitie a teda mu bola odmietnutá aj záručná lehota. Týmto rozhodnutím dal človek prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohrdol Bohom, zvolil si sám seba proti Bohu. Jesť zo stromu poznania dobra a zla teda znamená pohrdnutie Božím Zákonom, snahu zobrať si život do svojich vlastných rúk a žiť len podlá svojej vlastnej predstavy, čisté z vlastných síl a pre seba. A to je opak viery. Je to smerovanie, ktorá nás vyháňa z raja.
Sv. Bazil Veľký tvrdí, že prvé prikázanie, ktoré človek dostal, bolo prikázanie pôstu: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme sa mohli do raja vrátiť!“ Pôst je tu chápaný ako životne dôležitý postoj, múdre „seba obmedzenie“ v záujme „seba zachovania“. Sami to v mnohých oblastiach uznávame a sa tak chováme. Napríklad nejedávame jedovaté huby, hoci niektoré sú vraj veľmi chutné. To isté treba aplikovať aj na naše pokušenia k akejkoľvek príjemnosti proti Bohu. V ktorej oblasti sa má odohrávať osobný pôst, to musí odhaliť každý sám. Je to tá oblasť, v ktorej si hriechom ubližujeme.
Prvotný hriech spôsobil, že sa rodíme v stave bezbožnosti (ASEBEIA), bez osobnej skúsenosti s Bohom, bez láskyplného poznania Boha a z toho pramení naša bezmocnosť voči hriechu. Ďalšie skutkové hriechy sú ovocím tohto prvotného. Ďalším dôsledkom je strata Božieho priateľstva, vyhnanie z Raja, upadnutie pod moc Zlého, zatemnenie rozumu, naklonenie vôle ku zlu, prebudenie žiadostivosti a to všetko vedie k osobným hriechom, k chorobám, k rozkladu a smrti. Keď hovorí Božie Slovo o hriechu nemyslí iba na zlý skutok, ale na to, že každý zlý skutok nás vrhá pod moc zlého ducha.
Sv. Maxim Vyznavač učí veľmi výstižne, že človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve, zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“. Boh nás vedie k zbošteniu, ak ho budeme poslúchať, ak pôjdeme cestou Božích prikázaní. Ježiš, ako jeden z nás „je Pán!” ale nie proti Bohu Otcovi, ale na slávu Boha Otca.“ (zrov. Flp 2,11) Keby človek poslúchol hlas svojho Stvoriteľa, jeho život, radosť a pokoj by nemali konca. Boh stvoril človeka, aby sa stal Božím obrazom a zahrnul ho svojím priateľstvom. Človek ako oduševnelý tvor však nemôže žiť toto priateľstvo ináč, ako poslušnosťou Božím príkazom. „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ hovorí Ježiš. Božie prikázania nie sú čímsi samoúčelným, ale sú cestou k slobode a životu.
Pavol „učil o Pánu Ježišovi“ A to je cesta riešenia naších problémov, do ktorých sme sa dostali hriechom. Ak tvrdí sv. Pavol, že Ježiš je Pán, tak robí podobne, ako Židia, ktorý pre veľkú úctu k Božiemu menu, toto meno v texte nevyslovovali, ale nahrádzali slovom „Adonaj“ a do gréčtiny prekladali ako „Kyrios“, čo po slovenský prekladáme slovom „Pán“. Ježiš aj ako človek sedí po Božej pravici, na Božej úrovni. Je Pravý Boh a Pravý človek a práve preto „Pravý človek“, lebo pravým človekom je Bohočlovek – „Vtelená Láska!“ V ňom sa nám dostáva poznanie Boha: „Lebo kto vidí mňa, vidí Otca!“
Druhým posolstvom je skutočnosť, že ak chceme byť spasení, teda znovu nadviazať prerušený kontakt s Bohom, musíme prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. On sám hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje. Lebo kto by si chcel zachrániť svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ Zaprieť seba, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých jeho prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa ego pokorilo pred Slovom Božím, aby zostúpilo z trónu, ktorý zaujalo od okamihu prvotného hriechu, zrieklo sa miesta, ktoré hriešne zaujalo a uvoľnilo ho Bohu, ktorý sa zjavuje v Božom Slove a ktorému jedinému patrí miesto zbožňovania a poklony. Trón života patrí Božiemu Slovu. Zaprenie seba to je snaha zrieknuť sa vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť „svoj“ život, ale prijať Božie Slovo ako svoj život. Pozrime sa ako Panna Mária prijala Ježiša. Prijala ho vtedy, keď na Božie Slovo odpovedala svojím „Fiat!“ Nehovorí sebavedomé: „Ja to urobím!“ a nehovorí ani neveriace: „To nie je možné!“, ale hovorí: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“ Takto začína Kristov život v nás a takto sa v nás môže objaviť Máriina pieseň: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi, lebo veľké veci mi urobil, ten ktorý je mocný…“
Slovo viera v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, ma asi taký zmysel, ako nechať sa viesť, nechať sa riadiť. Je to opačný postoj aký zaujal Adam, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba. Spása je v oslobodení od seba. Už v tomto živote platí, že len to semienko prinesie úrodu, ktoré sa nechá pochovať do zeme a teda sebe odumrie.
Pán Ježiš nás v evanjeliu hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a On vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha Pravdy“. Lásku k Bohu môžeme prejaviť tým, že zachováme jeho Slovo. Tak ako platí o viere, že je z počutia Božieho Slova, tak aj Láska je zo zachovávania Božieho Slova. Láska je snahou žiť Božie Slovo. Toto úsilie o lásku spôsobí, že sám Boh – Láska, príde a obnoví si v človeku svoj príbytok a z naplnenia prísľubu Božieho prebývania v človeku pramení naša večná blaženosť. Všetci ľudia a dokonca aj celá príroda očakáva „zjavenie sa Synov Božích“.
Boží prísľub, týkajúci sa Jeho prebývania v človeku, je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom. Zápas s hriechom má zmysel, lebo ovocím je návrat do prvotného stavu Bohočlovečenstva. Vždy sme pokúšaní. Pokušenie ešte nie je hriechom, hriechom sa stáva až keď ho začneme nasledovať – zvedie nás a my obyčajne zhrešíme. Ale my nie sme povinní zhrešiť. I keď naše vnútro po dedičnom hriechu veľmi silne rezonuje s pokušením, niekedy až tak, že sa nám zdá, že hriech je naša pravá prirodzenosť a že odmietnutie hriechu znamená našu smrť, predsa ak sa začneme otvárať Bohu a jeho Duchu, mení sa aj naše vnútro a naša prirodzenosť. Sv. František tvrdí, že „každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“. Z Božej strany sa nám pokušenie javí ako otázka na našu lásku k Bohu a prekonané pokušenie je dôkazom tejto lásky k Bohu, naším vyznaním. Božou odpoveďou je Duch Svätý, Láska rozliata v našich srdciach.
Blížia sa Turičné sviatky a my všetci túžime po vyliati Ducha, po vnútornej zmene nášho hriešneho srdca. Tajomstvo prijatia Ducha spočíva vo vôli človeka: „chcieť Ho“. Myslím si, že tu kdesi je koreň našej kresťanskej sily alebo slabosti. Po dedičnom hriechu sa vôľa človeka naklonila ku zlu. Preto človek musí zaprieť seba a voliť si Boha. Duch Svätý ma ten istý charakter ako Božie Slovo, Boží Syn, ktorý je zjavením Boha Otca. Nie je možné prijatie Ducha bez prijatia Krista. Ježiš nám zjavuje Boží charakter. Akoby hovoril: „Pozrite sa, takýto som. Chcete ma?“ A keď chceme, tak nám Duch Svätý dáva ten istý charakter. Teda, aby niekto mohol prijať Božieho Ducha, musí najprv prijať Božie Slovo. V Božom Slove sa Boh predstavuje. Bez Božieho Slova nepoznáme Boha a nemôžeme ho ani milovať. Duch Svätý je Duch Ježiša Krista, Duch Vteleného Božieho Slova. Láska k Ježišovi spočíva v poslušnosti jeho príkazom, v poslušnosti jeho Slovu.
Koľko krát sa práve s týmto stretáme u žiakov, ktorí pristupujú ku sviatosti birmovania. Mnohí z nich vôbec Krista osobne neprijímajú. Možno počas celého roku nezoberú Božie Slovo do rúk, aby sa ním vážne zaoberali. Takisto nevyznávajú svoje hriechy v spovedi a neprijímajú Kristovo telo. Idú na birmovku len preto, lebo tak to chcú rodičia, alebo stará mama, alebo to od nich očakáva prostredie mesta či dediny, v ktorej žijú. Toto však nie sú dostatočné pohnútky pre Ducha Svätého, aby pôsobil, aby zostúpil. Boha sa môžeme zmocniť jedine túžbou. Ak je naozaj predmetom našej túžby, vtedy zostupuje. Ale túžiť po Bohu, to znamená túžiť po Dobrote, ktorú zjavuje Kristus. Súhlasiť s Dobrotou Božieho Slova. To, čo Kristus zjavuje nášmu rozumu a vôli, to Duch Svätý vkladá do nášho srdca. A srdce rozhoduje o smerovaní človeka. Človek sa riadi srdcom. Srdce dokonca rozhoduje o našom posmrtnom osude. „Kde bude tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Aj po smrti smerujeme k tomu, čo milujeme.
Pre mladšiu generáciu to vyjadrím trochu ináč. Božie Slovo je ako operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať na svoj hardisk, na svoje tvrdé a hriešne srdce, aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak ako pred inštaláciou je vodné si prečítať načo daný systém slúži, čo vyžaduje a čo spôsobuje, tak aj my ak chceme Ježiša prijať, musíme najprv poznať Božie Slovo, aby sme vedeli k čomu hovoríme svoje „áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaže všetky predošlé súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu života, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva „Kristus – Bohočlovek“, mohla úplne prejaviť. Vždy, keď dávame prednosť Božiemu Slovu pred vlastnou chytrosťou napĺňa nás Duch Svätý a premieňa viac a viac na obraz Krista – Bohočloveka. A takáto cesta viery nás rodí spravodlivými v Božích očiach.
Myslíte si, že Duch Svätý už dnes nechce tak mohutne účinkovať, ako to bolo v dobách apoštolských? Určite chce, ale všetko závisí od našej viery, nádeje a lásky. V Skutkoch apoštolských vidíme, že Duch Svätý zostupuje na ľudí po tom, čo prijali Božie Slovo. Aj pre nás je dôležité, aby sme sa snažili vo vôli zjednotiť so Božím Slovom a potrebujeme sa modliť, po prípade prosiť i druhých, aby sa za nás modlili. Týmto spôsobom môžeme aj my obsiahnuť väčšiu plnosť Ducha Svätého, ktorý je životodarným spoločenstvom s Bohom Otcom i Synom a dáva nám hlbšie poznanie Božích tajomstiev.