M O D L I T B A I.

Keď Pán Ježiš pochválil Máriu, sestru Marty, že si vybrala „lepší podiel“ a poukázal na to, že „len jedno je potrebné“, myslel na modlitbu ako stály dialóg lásky s Bohom. (zr. Lk 10,38-42) Je to dialóg, ktorý vedie k naplneniu kresťanského života, k plodnej službe lásky, k šťastiu a to napriek tomu, že žijeme vo svete, ktorý je Bohu odcudzený. Práve modlitba nás v tomto svete ponára do oceánu lásky, ticha a pokoja, v ktorom podľa apoštola „žijeme, hýbeme sa a sme“. (zr. Sk 17,28) František Osuna, jeden z františkánskych stredovekých mystikov, hovorí: „Uvedom si, že Boh ťa stvoril jedine pre modlitbu.“ Dá sa to takto radikálne vyjadriť? Dá, lebo celý svet bol stvorený pre človeka, ale človek bol stvorený pre Boha. Len stretnutie s Bohom a jeho dotyk môže spasiť a uzdraviť ľudskú dušu. Spása sveta je v poznaní Boha a to sa deje v modlitbe.

Partner v modlitbe: Keď sa pripravujeme na stretnutie s niekým, chceme dopredu vedieť a usilujeme sa zistiť: Kto to je, aký je, aké sú jeho silné a slabé miesta, atď. a je normálne, že to chceme vedieť aj o Bohu. Teda povedzme si: Kto a aký je náš partner v modlitbe? Kto je Boh? Nemôžeme ho zaradiť do žiadnej kategórie nami poznávaných vecí. Boh je reálnejší ako náš svet. Boh je nestvorenou skutočnosťou: Nadskutočno, Nadosobno. Boh je Duch ale aj to v inom zmysle ako duch človeka. Boh nie je obmedzený ani priestorom a ani časom, ani zákonmi prírody, fyziky alebo matematiky. Dokonca nie je obmedzený ani zákonmi psychológie a logiky. Boh – Láska, je sám sebe Večným zákonom. Všetko, čo koná, robí z Lásky.

V knihe Sirachovej čítame: „Jeden je Najvyšší, Všemohúci Stvoriteľ, mocný a veľmi obávaný Kráľ, ktorý sedí na svojom tróne a vládne – Boh.“ (Sir 1,8) Boh je Najvyšší a Všemohúci Stvoriteľ, na to máme pamätať, keď sa modlíme, keď sa k nemu približujeme so svojimi prosbami. On je Najvyšší a Všemohúci. Od nikoho nie je závislý a nikým nie je obmedzený. Preto sa k nemu modlíme s dôverou. Keď sa k nemu približujeme, máme to robiť ako jeho stvorenia: „Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ. V jeho moci sú zemské hlbiny a jemu patria aj nebotyčné štíty. Jeho je more, veď on ho stvoril, i pevnina, ktorú stvárnili jeho ruky. Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril.“ (Ž 95,3-6).

Pán Ježiš nás vyzýva: „Verte v Boha!“ Čo všetko vyplýva z viery v Boha? Predovšetkým je to viera v rozumný a vedomý základ všetkých vecí. Na počiatku sveta nestojí hmotný chaos ale Vrcholne Rozumné a Osobné alebo dokonca môžeme povedať Nadosobné Vedomie. Hmotný vesmír nás postupne privádza ku stretnutiu tvárou v tvár s Bohom, alebo lepšie povedané k uvedomeniu si Božského Vedomia. Putujeme od hmoty k duchu. Základ sveta a skutočnosti nie je materiálnej povahy ale duchovnej. Kvantová fyzika predpokladá, že celý svet leží v silovom poli Vedomia. Celý stvorený svet je akoby v sieti fantázie Stvoriteľa. Boh svojím poznaním tvorí tento svet. Každé miestečko tohto sveta má nesmiernu hĺbku Božej blaženosti, ktorú pozná len ten, kto má čisté srdce. To znamená, že vo svete, v ktorom žijeme, neexistuje žiadne nevedomé miesto, žiadny hluchý a bezmocný priestor, lebo v Bohu žijeme, dýchame a sme. Všetko sa odohráva pred tvárou Božou. Snáď ešte výstižnejšie môžeme povedať, že všetko sa odohráva vo Vedomí Stvoriteľa, ktorý je Všadeprítomnou a Vedomou Mocou Lásky. Vesmír, v ktorom žijeme je plný Božieho súcitu a Božej snahy zachrániť hriešneho a chorého človeka. Boh, v ktorého veríme je Život a Vzkriesenie a teda aj Uzdravenie. Bohu je všetko možné. Skúsme sa o Neho oprieť, skúsme ho vzývať a prosiť. Priestor, v ktorom existujeme a žijeme, je osloviteľný v modlitbe.

Kniha Genezis zjavuje, že ľudia po vyhnaní z raja prestali s Bohom komunikovať. Po prvotnom hriechu sa začali Boha báť. Ale On neprestal hľadať človeka. Vo 4. kap. Genezis sa dozvedáme, že: „Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo.“ (zrov. Gn 4,25-26) Možno sa tak dialo pod vplyvom hrôzy z toho, čoho je človek bez Boha schopný, ľudia sa znovu začali modliť.

Modlitba ako rozhovor s Bohom: Hovorili sme, že modlitba je rozhovor s Bohom, ale nielen rozhovor. A predsa chcem teraz zdôrazniť modlitbu ako rozhovor s Bohom. Prečo? Lebo mnohí kresťania sa osobne s Pánom Bohom nikdy nerozprávajú. Ako deti sa naučili naspamäť rôzne modlitby a modlia sa stále ako malé deti, mechanický a formálne, hoci sú už dospelí ľudia. Nechcem tým poprieť hodnotu modlitieb, ktoré sme sa ako deti naučili, ani hodnotu modlitebnej knižky, ale často to vyzerá tak, ako keby sme v osobnej modlitbe stále chceli vychádzať zo šlabikára, ktorý sme ako prváci kedysi potrebovali. Ale dnes už nie sme prváci, aby sme v ruke stále držali šlabikár modlitby. Boh čaká na naše vlastné slová. On nie je robot, ktorý potrebuje zachytiť určitý správne vyslovený a jednoznačný text. Boh je Otec, ktorý má srdce a chce počuť svoje deti. Chce počuť ľudské srdce, tvoje srdce. Sv. Ján Klimak tvrdí: „Nádhere modlitby sa nenaučíme od druhého. Ona sama je učiteľom. Boh udeľuje dar modlitby tomu, kto sa modlí“.

Predstavený trapistov (kontemplatívny rehoľný rád) takto spomína na deň, ktorý jednoznačne rozhodol o jeho povolaní: „Ako malý chlapec som chodieval do farského strediska mládeže. V istý zimný štvrtok, na zakončenie poludnia vyplneného zábavou, hovoril náš farár o modlitbe starším chlapcom, ktorí boli zhromaždení v kaplnke. Keď už všetci vyšli, ja som pod zámienkou, že mu chcem pomôcť pri upratovaní, zostal. V skutočnosti som sa chcel na niečo opýtať, ale nevedel som, ako to urobiť. Zametajúc izbu som konečne povedal. „Stále nám zdôrazňujete, že sa treba modliť, ale neučíte nás, ako to robiť.“ On odpovedal: „To je pravda. Chceš sa naučiť modliť? Potom choď do kaplnky a hovor k Nemu.“ Ten večer som išiel do kaplnky a musel som tam byť poriadne dlho, lebo si pamätám, že som sa veľmi neskoro vrátil domov a dostal som pokarhanie. Vtedy som sa prvýkrát modlil a zdá sa mi, že od vtedy som nikdy neprestal hovoriť k Nemu.“ Takto zakončil svoje rozprávanie starý šedivý mních.

Možno sa nám zdá rada kňaza banálna. Ale ten, ktorý mládencovi túžiacemu naučiť sa modliť, namiesto dlhej argumentácie radšej krátko poradil: „Hovor k Nemu“, musel byť človekom skúseným v modlitbe. Pretože, v modlitbe sa neprihovárame nejakému neskutočnému tieňu ale Živému Bohu. Musíme si byť vedomí jeho prítomnosti. Boh je stála prítomnosť a pozornosť voči nám. Stačí Ho osloviť, vzývať, aby sme Ho začali poznávať osobnou skúsenosťou. Je dobré urobiť to svojimi slovami a všímať si Božiu odpoveď. Zrazu pochopíme a pocítime, že Boh je a dokonca veľmi blízko. Takýmto spôsobom sa môže prebudiť aj v srdci neveriaceho človeka viera, keď sa pokúsi osloviť Neviditeľného. Boh sa vždy prejaví, keď ho vzývame.

Dokonca aj ľudia, ktorí opisujú vo svojich zážitkoch klinickej smrti hrôzu z pekla, svedčia, že všetko sa zmenilo, keď začali k Bohu volať aspoň tak, ako to urobil jeden rumunský murár, keď videl, že jeho duša musí nasledovať hroznú príšeru – diabla. Vtedy zvolal: „Bože, ak si, zmiluj sa nado mnou!“ A sám svedčí, že vtedy sa všetko zmenilo. Medzi neho a tú ukrutnú beštiu padla Božia ruka a počul hlas: „Je môj, vzýval moje meno!“ Tak nesmierne dobrý je Boh. Nikto nebude zahanbený, kto vzýva meno Pánovo.

Sv. Terézia z Avily sa čuduje: „Ako to, že sa neviete modliť? Veď je to nie ťažké! Viete sa rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom iste aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližšie ako Boh? Hovorte mu všetko! Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenia, úspechy, pády. Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, vyzdvihne vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Ako sa môžete báť Boha, ktorý vás miluje?! Nezabúdajte, že je len jedna blaženosť a to večná! Tak upustíte od mnohých vecí. Vaším želaním nech je vidieť Boha. Vašou obavou – zatratenie! Vašou radosťou nech je to, že vás Boh vedie k sebe!“

Treba si zapamätať, že modlitba je rozhovor a teda nemá byť len našou rečou k Bohu. Modlitba je dialóg, nie len náš monológ. Ešte vo väčšej miere má byť našou snahou počúvať Boha a to predovšetkým čítaním Písma ale aj pokorným mlčaním pred Bohom. Boh prehovoril vo svojom Slove, preto modlitba musí zaujať postoj k tomuto Slovu. Božie Slovo nám odhaľuje Boží zámer. Keď sa modlíme, Bohu sa prihovárame a počúvame ho, keď čítame Božie výroky. Zdravá modlitba je odpoveďou na Božie Slovo. Boh nám rozumie vtedy, keď sa mu prihovárame jeho rečou a tou je Božie Slovo.

Predpokladom kontemplatívnej modlitby je mlčanie. Človek musí najprv umlčať svoju reč, ale tiež svoje myšlienky a predstavy, len takto vytvorí vo svojom vedomí priestor nato, aby sa mohol predstaviť Ten, ktorý je ľudský Nepredstaviteľný. Aj dnes, aj keď už máme v rukách Písmo sv., je stále potrebné učiť sa tomuto mlčaniu. Lebo Božie Slovo je živé a účinné. Boh v našom srdci nielen hovorí, ale aj tvorí to, čo vyslovuje. Kontemplatívna modlitba vedie k vnútornej premene človeka, Božiemu zásahu do duše.

Modlitba ako stretnutie s Bohom: Modlitba je aj stretnutie s Bohom. Starí pustovníci tvrdili, že ak sa človek chce stretnúť s Bohom, musí sa najprv stretnúť sám so sebou. Na ceste k Bohu nemôže človek preskočiť seba samého a svoje problémy, svoje hriechy. Celý náš život aj s jeho problémami patrí do modlitby. Nemá byť rozdiel medzi naším životom, myslením a modlitbou. Diabol vie, že modlitba je našou najmocnejšou zbraňou, preto nás chce od nej pod každou zámienkou odviesť. Keď sa konečne rozhodneme stráviť chvíľu v modlitbe, prídu nám na rozum všemožné pokušenie. Ak napriek týmto pokušeniam zotrváme na modlitbe, diabol zaútočí z druhej strany. Ukáže nám, čo všetko dobré by sme mohli urobiť, ale v tejto chvíli je to pokušenie opustiť Boha. Odísť pod hocijakou zámienkou od neho. Diabol veľmi dobre vie, že sme silný vtedy, keď sme s Kristom. Kristus v nás to je počiatok nového života, ktorý sa už nežije z ľudskej sily, ale moci Božej. Kristus je v nás vtedy, keď sme vôľou, myslením i citmi zjednotení s Božím Slovom.

U proroka Izaiáša v 54 kapitole sa o Bohu hovorí toto: „Tvoj Stvoriteľ je Tvojím ženíchom…” Moderný človek trpí osamelosťou, hoci žije v mestách, kde sú milióny iných ľudí. Boh zjavuje, že jedine On môže ukončiť osamelosť človeka. Človek je osamelý Bohom. Boh sa zjavuje ako Ženích, ako Boh večnej svadby. Nielen svadby, ktorá sa ustavične deje v samotnom Trojjedinom, ale Boh sa zjavuje ako Ženích ľudstva. Podobne ako si muž neuvedomuje, čo mu chýba a pochopí to, až keď sa prvý raz stretne so svojou budúcou, tak ani ľudia nepochopia, že ku svojmu šťastiu potrebujú Boha, dokiaľ ho nestretnú.

Každý človek má vznešené pozvanie a možnosť žiť s Bohom. Boh nám túži dať svoju lásku a teda seba samého. Boh je Láska a žiadna skutočná láska a ani ľudská láska nie je bez Neho a mimo Neho. Niektorí ľudia majú strach z večnosti. Na zemi nerád chodievali do kostola a nerád sa modlili a cítia akýsi podvedomý strach: Čo budem robiť vo večnosti a večne, keď už tu na zemi ma Božie veci nudia? Nudíš sa preto, lebo nepoznáš svojho Boha.

Boh je Láska a skutočná a očistená modlitba, to je milovanie s Bohom. Keď sa dvaja ľudia milujú, nepozerajú na hodinky, kedy to skončí. A ani si neželajú, aby sa to už skončilo. Po konci túžime vtedy a tam, kde sa objaví akékoľvek zlo, akákoľvek nedokonalosť, pretože to nás unavuje. Ale pohľad na dokonalú Krásu, poznanie absolútnej Pravdy, zážitok dokonalej Lásky, záchvevy večného Života nás určite nebudú unavovať. Bývame uchvátení krásou stvorených vecí natoľko, že sa nám nechce z tohto sveta odísť: „Veď je tak krásne mať svoju ženu, ktorá vás ľúbi, svojho muža, ktorý vám rozumie a svoje dieťa!“ Uchvátený krásou stvorených skutočností zabúdame na to, o čo krajší musí byť ich Pôvodca.

Kniha Múdrosti dáva Bohu titul: „Prapôvodca krásy“. Často bývame ohúrení krásou stvoreného sveta. Stretáme sa s rôznymi ochranárskymi hnutiami poukazujúcimi na rozumnosť prírody, na potrebu chrániť to, čo je. Ale niekedy akoby im chýbala základná schopnosť domyslieť skutočnosť. Sv. Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba, opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“

Boh je Prapôvodca krásy. V ňom má každá krása svoj pôvod. A On sám je ten Najkrajší, Najúžasnejší, Najpríťažlivejší. Až tak Príťažlivý, že človek, ktorý sa s ním počas svojho umierania stretá, je k nemu neodolateľne priťahovaný. Veľký ruský spisovateľ Dostojevský v jednom zo svojich románov vyslovil tušenie, že Boh nakoniec „spasí svet svojou Krásou“. Celé stvorenie, bude kapitulovať pri pohľade na jeho Krásu. Keď už človek, ktorý je často len chatrným obrazom Božím, nás vie ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha.

Človek dostal úžasnú možnosť a schopnosť milovať Boha. My môžeme milovať Boha. Boh, ktorý dal prvé prikázanie, miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, pre Lásku. Ten, ktorého poznávame rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný srdcom ako Milenec. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránim hriechu v akejkoľvek podobe. Všetko je hriechom, čo nás vzďaľuje od lásky k Bohu.

Boh nepohŕda žiadnym človekom. Keby nás nemiloval, nikto z nás by tu nebol, lebo On nás drží v bytí. Preto sa Boh teší, keď sa hriešnik obracia. Toto nám dosvedčuje aj príbeh mýtnika Zacheja. Evanjelium hovorí: „Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň.“ Pár storočí predtým vstúpili Židia v Mojžišovom mene do Jericha a vieme ako to skončilo. Hradby Jericha padli a hriešnici za hradbami boli vyvraždení. Evanjelium nám ukazuje iný prístup k Jerichu, k mestu hriešnikov.

Písmo sv. nám zobrazuje Zacheja, hlavného mýtnika, ktorý bol bohatý ale nie šťastný. Stále hľadal. Keď počul o Ježišovi, chcel ho vidieť, túžil sa s ním stretnúť. „Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Môžeme tu vybadať jeden duchovný zákon. Ježiš prichádza k tomu, kto po ňom túži. Zdá sa, akoby Ježiš len kvôli tomu prišiel do Jericha. Zachej je vyzvaní, aby zostúpil dolu. Boh sa s nami chce stretnúť na mieste pravdy. Pred ním si nemáme dávať žiadne masky a okrasy, ale máme k nemu prísť tak ako k doktorovi, ktorému ukážeme svoje škaredé rany pred inými starostlivo zakryté. Boh sa chce s nami stretnúť v našom dome, uprostred ľudí, ktorí nás veľmi dobre poznajú. Ktosi múdry povedal: „ak sa chceš stretnúť s Bohom, musíš sa najprv stretnúť sám so sebou.“

„On chytro zišiel a prijal ho s radosťou.“ Spása je v prijatí Ježiša. Len tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. Najväčším hriechom človeka je skutočnosť, že nemá v srdci Boha. Hriešnik začína robiť pokánie až vtedy, keď pochopí, že Boh napriek jeho hriechom, hľadí na neho s láskou a úctou. Boh hľadí na hriešnika s úctou, ktorú hriešnik sám voči sebe už dávno stratil. Vidíme, že Ježiš prichádza nie ako sudca, ale ako Spasiteľ ako lekár. Tak ho musíme prijímať aj my. Prijímame ho práve preto, lebo sme hriešni a sami si so svojimi hriechmi rady nedáme. Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.” Na počiatku tohto stretnutia bola túžba Zacheja vidieť Ježiša. Sv. Ignác z Loyoly hovorí, že podstatou duchovného života je svätá túžba po Bohu. Ak si uvedomujeme, že ju nemáme, máme o ňu prosiť.

Sv. František takto chápal prosbu: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi“, aby sme ťa milovali celým srdcom, keď na teba budeme ustavične myslieť: celou dušou, keď po tebe budeme neustále túžiť: celou mysľou, keď k tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať tvoju česť: a celou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby tvojej láske a nikam inam: a aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého, keď strhneme všetkých, nakoľko to dokážeme, ku tvojej láske, a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.”