Zišli sme sa tu v tento deň na zvláštne stretnutie s Kristom. Prišli sme sem na stretnutie s tým, ktorý o sebe vyhlasuje: „Ja som Vzkriesenie a Život.” Aj vy, podobne ako Lazárove sestry, ste prežívali obdobie striedajúcej sa nádeje. Podobne ako oni ste vysielali k Pánovi prosbu: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.” Áno, takáto prosba stačí Ježišovi. Tvojmu milovanému sa deje zlo. Každá choroba, ak sa nelieči, vedie pozvoľne ku smrti. A smrť chápeme, ako najväčšie zlo. Božie Slovo v knihe Múdrosti hovorí doslova: „Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých. Závisťou diabla prišla na svet smrť”. Preto prosíme Pána Ježiša aby prišiel a vyslobodil nás od chorôb. Ale niekedy aj nám, podobne ako sestrám Lazárovým, odkazuje Ježiš: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby bol ňou oslávený Syn Boží.”
Udalosti, ktoré v živote prežívame, majú obyčajne dva zmysly. Jeden zmysel udalostiam dáva svet a diabol, ktorý chce každé zlo, ktoré nám spôsobí, využiť ako dôkaz toho, že Boh nás nemiluje a že nás nemá rád, ale Boh vo svojom vykupiteľskom pláne, aj týmto zlým udalostiam, dáva iný zmysel, dáva im hodnotu. Aj smrťou má byť oslávený Syn Boží. Syn Boží bude oslávený tým definitívnym dobrom, ktoré veriacemu človeku preukáže v hodine jeho smrti.
Počujeme: „Ježiš miloval Martu i jej sestru i Lazára.” Nepochybujme o jeho láske i vtedy, keď je akoby od nás vzdialený. I keď nám neprichádza s tou pomocou, ktorú by sme od neho očakávali. Evanjelium podotýka: „Keď sa dopočul, že je chorý, zostal ešte dva dni tam, kde bol.” A keď prišiel Pán Ježiš na miesto, zistil, že Lazár je už štyri dni v hrobe.
Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária ostala doma. Ako je možné vyjsť naproti Ježišovi. Ako je možné mu vyjsť naproti zvlášť dnes, keď prežívame opustenosť od Pána? Keď sa už nejedná o priestorovú vzdialenosť. Marta mu išla naproti telesne ale aj duchovne a to svojou vierou.
„Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek Boha poprosíš, Boh ti dá.” Marta mu vyšla naproti svojou vierou. Jej viera prechádza do istoty. Lebo viera to je istota v tom, že čo povedal Ježiš, je pravda. Viera je istota v ňom samom. Viera je to prehlásenie: „Ale aj teraz viem, aj teraz, keď sa už v našich ľudských očiach zdá všetko márne, aj teraz viem, že o čokoľvek Boha poprosíš, Boh ti dá.” Toto je istota v Ježišovej modlitbe, istota jeho príhovoru. A to i vtedy, keď sa Ježiš modlí, ako človek, ako náš brat uprostred nás. A takáto viera potešuje Ježišovo ľudské srdce. Takáto viera sa mu páči. Pre takúto vieru nás Boh ospravedlňuje. Viera, ktorá od Boha čaká len dobro. Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy. Boh je dobrý. Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.” Ježiš tvrdí úžasne veci a preto máme tendenciu všetko veľké dobro posunúť za hranicu nášho života. Nič nie je ťažšie ako uveriť v dobro. Ako uveriť dobrej novine. Ježiš jej povedal: „Ja som Vzkriesenie a Život, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky. Veríš tomu?” Toto je otázka na našu vieru. Veríš tomu? Veríš naozaj že Ježiš je Vzkriesením a Životom? Veríš tomu, že napriek tomu, že vidíš veriaceho umierať, že bude žiť, že nezomrie naveky? Veríš tomu?”
Odpovedzme spolu s Martou: “Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Syn Boží, ktorý má prísť na svet.” Viera to je schopnosť dať sa unášať, dať sa viesť. A keď naša viera dosahuje určitú hranicu, začíname mať z nej strach, ako z čohosi, čo už nie sme my, kde už prestávame byť pánmi situácie, kde Boh preberá vládu a robí veľké veci. A Marta nie je schopná sama uniesť tento vzťah. Po týchto slovách odišla, potajomky zavolala svoju sestru Máriu a povedala: „Učiteľ je tu a volá ťa.” Mária, ktorá sa v predošlých situáciách ukázala ako oddaná Pánu Ježišovi, má teraz pre neho len výčitku, ktorá nič do budúcnosti nečaká. „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.” Ježiš akoby na chvíľu zišiel zo svojho Božského majestátu. Martina viera i v ňom prebúdzala vedomie Boha. Mária ho svojím plačom vrhá spať medzi ľudí. A Ježiš spolu s nimi plače. Až tak nás Ježiš miluje, že plače spolu s nami. Ale má radosť ak nájde u nás Martinu vieru, počítajúcu zo všetkým.
Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!” Odvaľte kameň vašej malej viery a znovu dúfajte v Syna Božieho, ktorý robí veľké veci. Človek sa bojí svojej viery. Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni mŕtvy.” Ježiš jej povedal: „Nehovoril som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?” Viera nás vždy vedie k videniu Božej Slávy. Božiu Slávu sme dokonca schopný vidieť tam, kde ľudské oko môže zachytiť už len rozklad a unikajúci život. Viera a modlitba vďaky robí veľký zázrak, vďaka nesmie chýbať ani nám. Vďaka za všetko dobré, čo Boh skrze nášho zosnulého vykonal. Ježiš sa modlí: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale povedal som to pre zástup, čo tu stojí, aby uveril, že si ma Ty poslal.”
A keď to povedal, zvolal mocným hlasom: „Lazár, poď von!” Človek nikdy nie je natoľko mŕtvy, žeby nepočul na svoje meno, keď ho volá Boh. A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plachtami a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedala: “Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!” V Ježišovej dobe mala táto výzva svoje opodstatnenie. Život v osobe Pána Ježiša bol prítomný medzi ľuďmi. Dnes je Ježiš v nebeskej sláve. A táto výzva dostáva skôr iný zmysel. Rozviažme mŕtveho! Nezväzujme ho svojimi citmi, nechajme ho odísť, nechajme ho ísť za Ježišom. To je snáď ta najväčšie služba lásky, ktorú môžeme preukázať mŕtvemu. Povzbudiť jeho vieru: „Pán je tu, volá ťa!” Preukázať mu veľkodušnosť a prepustiť ho na slobodu. Uvoľniť putá svojich citov a plný vďačnosti prepustiť zosnulého na Slobodu. Tešme sa spolu sním, že už je tam, kde život nekončí. Kde žiť znamená Kristus a kde smrť je pre neho ziskom!