V minulú nedeľu sme si hovorili o Božom pláne s nami. Sv. Pavol v liste Efezanom v I. kapitole v 6. verši učí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Človek je predurčený na to, aby sa podobne ako Ježiš stal „obrazom neviditeľného Boha”. (Kol 1,15). Počas misií sme spolu prežívali katechézy, ktoré nám odhaľovali rôzne oblasti a prostriedky na dosiahnutie tohto slávneho predurčenia. Všetko, čo sme hovorili, sa má diať na chválu a slávu Božej milosti a my sa máme stať ľudom, ktorý hlása Božiu Slávu. (Iz 43,21)
Človek je najvýraznejšou Božou stopou vo viditeľnom vesmíre. Tak ako stopy vedú k tomu, kto ich zanechal, tak i človek ma všetko a všetkých privádzať k Bohu. Ľudská bytosť zaujíma v stvorení jedinečné miesto. Vo svojej prirodzenosti spája svet duchovný a hmotný. Len človek je zo všetkých viditeľných tvorov schopný poznávať a milovať svojho Stvoriteľa. Je jediným tvorom, ktorého Boh chce pre neho samého, aby zdieľal poznaním a láskou Boží život, ku ktorému je pozvaný a ktorý je hlavným dôvodom jeho dôstojnosti. Boh ho urobil svojim priateľom.
Boh nás povolal skrze evanjelium, aby sme získali slávu nášho Pána Ježiša Krista. Teológia nás poučuje, že Ježiš Kristus je Pravý Boh a pravý človek – Bohočlovek. Dokonalý človek, v ktorom sa uskutočnil Boží plán, a súčasne Boží obraz – Zjavenie Boha. Krásnu úvahu o tomto poslaní Božieho Syna nachádzame u sv. Ireneja v traktáte: „Proti bludom”: „Nik nemôže poznať Otca bez Božieho Slova, čiže bez Synovho zjavenia a ani Syna bez Otcovej priazne. Otca, ktorý je pre nás neviditeľný a nevymedziteľný, poznáva jeho vlastné Slovo a hoci je nevysloviteľný, Ono nám ho vyslovuje… Lebo zjavenie Syna je pravda o Otcovi. Veď skrze Slovo sa zjavuje všetko. A Otec na to zjavil Syna, aby sa skrze neho zjavil všetkým a tých, čo mu veria, spravodlivo prijal do neporušiteľnej večnej blaženosti, ale veriť mu znamená plniť jeho vôľu.” Sv. Irenej tvrdí, že skrze Kristovo ľudské telo sa stáva neviditeľný Boh viditeľným, Abstraktný konkrétnym, Nepochopiteľný zrozumiteľným. Ten, ktorého nemôže objať celý vesmír sa stáva Objateľným. Často nemôžeme nadviazať spojenie s Bohom, pretože máme falošnú predstavu o Ňom. Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca.”
Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku: „V tom sa ukázala Božia láska k nám, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme mali život skrze neho” (1 Jn 4,9). On je záväzným pravidlom NZ. Sv. Irenej tvrdí: „Pre toto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a bol prijatý za syna, tak sa stal Božím Synom.” Sv. Atanáz hovorí ešte priamejšie: „Lebo On sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ Sv. Tomáš Akvínsky to vyjadruje podobne: „Keďže Boží Syn chcel, aby sme aj my mali účasť na jeho Božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.”
Ježiš ako Bohočlovek nám zjavuje úžasne pravdy aj o človeku. Hovorí o sebe ako o Ceste a to znamená, že my všetci ho môžeme nasledovať. Zjavuje sa nám ako Pravda, pravda o Bohu i o človeku i o ich vzájomnom vzťahu. Zjavuje, že Boh a človek môžu spolu prebývať v ľudskej prirodzenosti, že ľudská prirodzenosť je schopná prijať Boha, ako svoj Život. Vo Vtelení sa Boh stal svojím Stvorením, stotožnil sa so Stvorením. Skutočnosť Vtelenia ukazuje, že Boh chce prebývať v ľudskej prirodzenosti a napriek ľudskému zlyhaniu nestratil záujem o človeka ako o svoj možný obraz. Skutočná dokonalosť a veľkosť človeka je v Bohu.
Celé Dejiny spásy ukazujú, že Boh do nášho ľudského sveta vstupuje skrze človeka, doslova môžeme povedať v závislosti na človeku. Svet, ktorý nám Boh dal, je naozaj naším ľudským svetom a Boh sa v ňom viditeľne prejaví skrze našu vieru, nádej a lásku, skrze to, čo sme dobré v živote vykonali. Už v Starom Zákone môžeme vidieť, že Boh chce zjaviť skrze človeka nielen svoju lásku a spravodlivosť, ale aj svoju moc. Keď má Mojžiš vyviesť vodu zo skaly a on zaváha a dva krát buchne palicou po skale, napriek tomu, že sa voda vyliala prúdom a napila sa pospolitosť, Boh mu zazlieva: „Pretože ste mi neverili a neoslávili ste ma pred očami Izraelitov, nevovediete tento ľud do krajiny, ktorú im dám.” (Num 20,11-12) Mojžiš je potrestaný za svoje zaváhanie, pretože s istotou neuveril Bohu a v tomto prípade vierou Boha neoslávil. Podobný postoj zaujme Ježiš voči apoštolom, keď si nevedia poradiť s posadlým: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!” (Lk 9,19) A v prípade slepého od narodenia Ježiš zdôvodňuje jeho chorobu tým, že sa na ňom majú zjaviť Božie skutky. Niekedy obviňujeme Boha z toho, že nezasahuje do tohto sveta postihnutého zlom, ale zdá sa, že toto je naša parketa, za ktorú nesieme pred tvárou Božou zodpovednosť. V tomto svete sa má prejaviť naša viera, nádej a láska.
Sv. Ján Zlatoústy sa pýta: „Aká je to teda bytosť, ktorá bola stvorená s takou vážnosťou? Je to človek, veľká, obdivuhodná a živá postava, ktorá má v Božích očiach väčšiu cenu než všetko ostatné stvorenie: je to človek a pre neho existuje nebo i zem a more a celé stvorenie: jeho spáse prikladal Boh takú dôležitosť, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna. Veď Boh neúnavne používal všetky prostriedky, aby dal človeku vystúpiť až k sebe a posadil si ho po svojej pravici.“
Práve Ježiš je tým človekom, o ktorom hovorí sv. Ján Zlatoústy, že Boh ho posadil po svojej pravici. Človek už sedí po Božej pravici. Sv. Pavol v druhom čítaní z listu Filipanom tvrdí: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána.“ Každé stretnutie s inou osobou zanecháva v nás svoju stopu. Naše kontakty nás tvarujú, či chceme alebo nechceme. Všetky stretnutia dobré i zlé majú na nás vplyv. V živote apoštola Pavla bolo jedno stretnutie veľmi dôležité. Stretnutie s osláveným Pánom pri Damasku. Je to stretnutie, ktoré ho natrvalo poznačilo. Toto stretnutie urobilo z agresívneho náboženského fanatika, človeka plného lásky a súcitu. Od stretnutia pri Damasku sa objavuje u neho tak vysoké a jasné poznanie Krista, že podobné hlboké pochopenie Kristovho tajomstva nenachádzame ani u jedného z apoštolov. Nedá sa to ináč vysvetliť, ako tým, že pri Damasku naozaj videl Slávu a Velebu Božieho syna.
Stretnutie s Pánom je pre neho takým veľkým dobrodením, že všetko ostatné považuje za smeti. „Pre neho som sa zriekol všetkého a všetko ostatné pokladám za odpadky (teda za veci, ktoré môžem postrádať, ktoré môžem zahodiť), aby som získal Krista a žil v ňom”. Pavla Kristus uchvátil. Pre Pavla je Kristus jedinou nádherou, pre ktorú sa oplatí žiť. V Kristovi je plnosť života a bytia. On ho chce získať, tak ako zaľúbený svoju milú. A chce žiť v ňom. Lebo božia milosť je lepšia ako život. Priateľstvo s Bohom je čímsi omnoho úžasnejším ako život na tejto zemi, ako čiste prirodzený ľudský život.
Sv. Pavol nás chce upozorniť na to, že Kristus svojím Vtelením tajomne zasiahol celé ľudstvo, že určitým spôsobom už vstúpil do všetkých ľudských životov, že On tam už je a naša služba spočíva v tom, aby sme ľuďom hlásali toto úžasné tajomstvo: „A my ho ohlasujeme; každého napomíname a každého vo všetkej múdrosti učíme, aby sme každého človeka urobili dokonalým v Kristovi.“ (Kol 1,28) Cena každého človeka je práve v tom, že Kristus je v hlbinách ľudskej duše. Kristus je Život, Boží Program v ľudskej bytosti. V našom ohlasovaní ide o to, aby sme ľudí upozornili na túto užasnú šancu Života, pre ktorú sa ale treba slobodne rozhodnúť. Toto mohutné Božie účinkovanie sa v nás neprejaví proti našej vôli a bez nášho výslovného súhlasu. Naša modlitba má byť predovšetkým priestorom, v ktorom dovolíme Bohu v sebe konať. Akási ochota ľahnúť si na operačný stôl Božieho Slova. Nie presadzovať svoju vôľu. On je Pán, a ide o to, aby sme mu dovolil v sebe konať. On v nás už je. Od okamihu svojho Vtelenia vstúpil do každej ľudskej duše. Je v nás ako gén nového Života, ako možnosť Nového Života, ako šanca obnovy vo Vzkriesení. Preto je dôležité poznať Božie Slovo, aby sme pochopili, čo chce Boh budovať v našom živote a na toto Božie Slovo je „dôstojné a správne“ odpovedať ako Panna Mária v Tajomstve Zvestovania: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
Všimnime si jednotlivé slová jej odpovede: „Nech sa mi stane“ vyjadruje jej odovzdanosť. Panna Mária nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to urobím“, „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže urobiť a ani žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás právom vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Všemohúce. Po určitých duchovných skúsenostiach začíname chápať, že napriek svojmu najlepšiemu úsiliu, sme nevychovali a nevyšľachtili z opice človeka. Zázrak vnútornej premeny človeka sa nedocieli drezúrou, ale milosťou, darom. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás skrze svoje Slovo a svojho Ducha.
Máriina odovzdanosť nesmeruje k nejakému nevyspytateľnému osudu. Boh predsa zjavuje svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Mária sa odovzdáva Bohu, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. Len ten, kto nečíta Písmo Sväté, môže mať strach z Neznámeho Boha. Sv. Hieroným tvrdí, že kto nepozná Písmo Sväté, nepozná Krista. Ale Panna Mária dobre poznala a pozná Slovo Božie. Vedela k čomu hovorí svoje „fiat“ a vedela tiež, Komu ho hovorí. Panna Mária je plná túžby po Bohu, plná Boha, Panagia – celá svätá. Teda prosme oň, túžme po ňom a prijmime Boží Dar. Vtelením sa Boží Syn stal z lásky k nám človekom, aby sa človek mohol stať Božím Synom.
Cirkevný učiteľ Origenes hovorí: „Čo mi prospeje, že sa Kristus raz narodil v Betleheme, ak sa nenarodí vierou v mojej duši.“ Máriino Božské materstvo sa realizuje v dvoch rovinách, telesnej a duchovnej. Mária je nielen Božou Matkou, pretože nosila telesne Boha vo svojom lone, ale tiež preto, že ho najsamprv počala vierou vo svojom srdci. Sám Kristus vyhlásil: „Moja Matka a moji bratia sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 8, 21)
Mária svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Boha duchovne, skôr než ho počala telesne. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Ježišovmu Slovu z Ducha počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín hovorí: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ K tomuto sme povolaní. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela je len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, čo prijímajú Božie Slovo a praktizujú ho. Sv. Maxim Vyznavač hovorí: „Kristus sa ustavične tajomne rodí v duši, lebo si berie telo z tých, ktorí sú spasení a dušu, ktorá ho rodí, robí panenskou matkou.“
Pamätajme si! Krista nemáme napodobňovať, ale Krista máme žiť. Napodobňovať máme Bohorodičku, aby sme sa stali takými, akými nás Boh pôvodne stvoril. Nasledujme Pannu a Matku Božiu. Začnime si vážiť naše človečenstvo a plán, ktorý preň Boh pripravil. Veď jedna z nás sa stala Bohorodičkou, prinesúc ľudstvu spásu v jej Synovi. Nosme aj my Boha vo svojom srdci, nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sú plodnými pre Boha.
Sv. František nám odkazuje: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú druhým žiariť ako príklad… Ako je sväté a ako milé, ľúbezné, pokojne a sladké, roztomilé a nadovšetko žiadúce, mať takého brata a takého syna, nášho Pána Ježiša Krista!“
Sv. Bonaventúra, nasledovník sv. Františka, rozviedol túto myšlienku v spise pod názvom: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša!“ V úvode spisku hovorí, že: „Duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec predstaviť Otcovi v chráme“. Na inom mieste hovorí, že: „Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb, a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Vtedy došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stále odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie začať „nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“
Všetky sviatosti Cirkvi, všetko ohlasovanie Božieho Slova, slúži tomu, aby sa v nás objavil Kristus. Kristus v nás je zároveň Nádejou našej Slávy. Sv. Augustín tvrdí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“
V tom druhom dnešnom čítaní z listu Filipanom akoby apoštol vášnivo kričal: „Chcem poznať Krista a silu jeho Zmŕtvychvstania a spoločenstvo s jeho utrpením, podobať sa mu v smrti, a tak dúfať, že dosiahnem vzkriesenie z mŕtvych.” Máme aj my v sebe túto stravujúcu túžbu poznať Krista a skrze neho úplne inú kvalitu nehynúceho života? Chceme poznať Krista? Robíme všetko preto, aby sme ho mohli poznať a podobne ako sv. Pavol všetky ostatné veci považujeme za odpadky, ktoré môžeme zahodiť? Alebo je to presne naopak: Všetkému dávame prednosť pred ním? Usilujeme sa poznať všetko ostatné a stretnutia s Kristom sa bojíme? Aké je to pomýlené. Kristus je tou najúžasnejšou skutočnosťou Stvoreného i Nestvoreného sveta a my dávame prednosť niekomu alebo niečomu pred ním. Nechcem aby ste išli domov so zlým svedomím ale s predsavzatím: „Chcem poznať Krista, chcem sa ho zmocniť!”
Na záver slová sv. Františka: „Nič iného si teda nežiadajme, nič iného si neprajme, v ničom inom nenachádzajme zaľúbenie a potešenie, než vo svojom Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, jedinom pravom Bohu, ktorý je plnosťou dobra, všetko dobro, celé dobro, pravé a najvyššie dobro, ktorý jediný je dobrý, milostivý a dobrotivý, láskavý a milý, ktorý jediný je svätý, spravodlivý, pravdivý a verný, ktorý jediný je dobrotivý, bez hriechu a čistý, od ktorého, skrze ktorého a v ktorom je celé odpustenie, všetka milosť, celá sláva pre všetkých kajúcich, všetkých spravodlivých a všetkých blažených, ktorí sa radujú v nebi.“
Škola modlitby: Skúsme dnes svoju modlitbu obohatiť o skúsenosť SZ žalmistu. V Žalme 100 počujeme výzvu: „Jasaj na chválu Pánovi celá zem, s radosťou slúžte Pánovi.” My všetci a s nami celá zem, sme vyzvaní k jasotu. Čo je to jasot? Jasot je radosť ducha. Tak ako telesná radosť pochádza z telesného uspokojenia, tak radosť ducha pochádza z duchovného uspokojenia. Jednu vec môžem s istotou prehlásiť, že jasot nepramení z tejto zeme, jeho základ nespočíva v životných okolnostiach a dokonca môžeme povedať, že je nezávislý od životných okolnosti.
P. Mária poznala túto radosť, keď v Magnificáte vydáva svedectvo: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ K čomu nás teda žalmista vyzýva? Vyzýva nás k radosti, ktorá pramení z viery. Keď s istotou uveríme vo všetko, čo nám Ježiš zjavuje, vtedy sa v duši objaví jasot. Je nutné s istotou uveriť, aby sme dokázali jasať aj uprostred zložitých okolností života. Máme jasať na chválu Pánovi. Každý náš smútok zatemňuje Božiu slávu, slávu nášho Stvoriteľa. Nemáme byť prečo smutní. Podriaďme svoj život Pánovi. Buďme ochotní poslúchať Boha a objaví sa v našom živote radosť. S radosťou sa slúži Pánovi.
„S plesaním vstupujte pred jeho tvár”. Jasot sa rodí z istoty viery, plesanie sa však rodí z nazeranie. Plesanie sa rodí ako ovocie poznania Božej tváre. Jasot, ktorý je nezávislý od okolností života a rodí sa z istoty viery, ktorá je víťazstvom nad svetom, tento jasot samovoľne prechádza k nazeraniu a plesaniu. Nazeranie nieje zmyslové poznanie. Nazeranie je schopnosť duše poznať Boha skrze jeho Slovo. Nazeranie je schopnosť preniknúť za Slovo do oblasti Ducha Svätého. Preto sme pozvaní: „S plesaním vstupujte pred jeho tvar.“ Jasot záleží od našej viery, plesanie je ovocím nazerania.
„Vedzte, že náš Pán je Boh!“ Sme si plne vedomí toho, že náš Pán je Boh? Buďte si v tom úplne istí, že neexistuje žiaden iný Boh, okrem nášho Pána, ktorý sa zjavil v osobe a v živote človeka Ježiša. On sám nám hovorí: „Kto mňa vidí, vidí Otca!” Ježiš, náš Pán, je Boh. Boh, ktorému je všetko možné. Boh, ktorý nepozná problém. Boh dokonale blažený a dokonale milujúci. Dokonale krásny, dokonale príťažlivý. Až tak príťažlivý, že človek je k nemu neodolateľne priťahovaný. Keď nás vie už druhý človek ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha. Božia milosť je lepšia ako život.
Filozofia nás poučuje o tom, že Boh je absolútne jednoduché bytie a teológia, že toto bytie je Láska, Vzťah, Večný Zákon, Milosrdenstvo, Pravda, Krása. Mohli by sme postupne menovať všetky pozitívne vlastnosti a zistili by sme, že v Bohu sú všetky jedno. V ňom nieje rozdiel medzi Krásou, Zákonom, Milosrdenstvom, Spravodlivosťou, Láskou, Životom, Pravdou, Svetlom. Nieje v ňom žiadne napätie medzi Milosrdenstvom a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je súčasne Večný Zákon Lásky.
Stáva sa našou Blaženosťou natoľko, nakoľko ho milujeme. Blaženosťou, ktorá sa nedá oddeliť od Pravdy, Spravodlivosti, Lásky a Zákona. Človek, ktorý miluje a koná Dobro, opúšťa svoj egoizmus, začína Boha prežívať vo svojom vlastnom svedomí ako Radosť, teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky, z tohto Milosrdného Večného Zákona. Naopak človek, ktorý ostal z vlastnej vôle uväznený vo svojom egoizme a má záľubu v zle, je z Boha nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, Blaženosťou i Bolesťou a predsa je to stále ten istý a nemeniteľne Krásny Boh.
„On je náš Stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda”. Boh si nás stvoril. Neboli sme a sme. Aký úžasný zázrak sa stal? A z jeho lásky budeme večne. Ako vďační musíme byť voči Tomu, ktorý nás povolal k bytiu? On je náš Stvoriteľ a jemu patríme. Sme Boží a to je ďalší dôvod vďačnosti. On je náš dobrý Pastier. Nikto iný nemá také právo na nás, ako Ten, ktorý nás zo svojej nesmiernej dobroty stvoril. Eucharistia je vďakyvzdávaním. Motívom vďačnosti nemá byť len to, čo pre nás niekedy Boh urobí, ale naša vďačnosť má mať svoj prameň v tom, čo pre nás Boh urobil. Všetko je príliš veľkolepé vzhľadom na ničotu, z ktorej to Boh Stvoril.
„Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno”. Ako vstupujem do jeho brán? Prichádzam sem čiste z povinnosti, prichádzam sem z otrockého strachu, aby ma Boh nezatratil? Aké úbohé sú motívy môjho vstupu do jeho brán? Možno mi niečo bráni vo velebení Boha. Možno sa bojím toho, čo bude so mnou až sa s ním stretnem? Možno sa bojím večného zavrhnutia, pretože nič dobrého v sebe nenachádzam.
„Chváľte ho a velebte jeho meno. Lebo Pán je dobrý.” Boh je Dobro. Niekedy si zamieňame vieru v Boha, s vierou vo vlastnú dobrotu. Keby som bol dobrý, nepotreboval by som Spásu. My sme uverili, že Boh je Dobrý a v tejto viere je naše ospravodlivenie. V Bohu nieje nič zvrhlé, nič nespravodlivé. Nič, čo by skutočne ubližovalo. On je len dobrota a každý jeho skutok je dokonalý. Preto sa prestávam báť pekla, lebo peklo je zvrátenosť a Boh ho nestvoril. Utrpenie je priamo úmerne veľkosti našej sebelásky a sústredenosti na seba. Tam, kde je vďačnosť voči Bohu, tam je nebo v duši.
„jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie”. Prestaňte sa obávať o svoju večnosť a chváľte Boha za všetko, čo vám pripravil. Chváľte ho za to, že môžete byť jeho obrazom, že sa vo vás zjaví čosi z nesmiernej múdrosti, dobroty a milosrdenstva Stvoriteľa. Ak ste svoj život odovzdali Ježišovi, ste jeho ľud a ovce z jeho stáda a On vás vedie ku splneniu blaženej nádeje. Boh je verný. On splní každé svoje prisľúbenie. Jeho Slovo sa vždy stane telom. U Neho nieje žiadna neserióznosť. On je verný. A Jeho vernosť je z pokolenia na pokolenie.