Dnešné prvé čítanie z knihy Deuteronómium, teda z Piatej knihy Mojžišovej, nám ukazuje akúsi SZ bohoslužbu, ako prebiehala bohoslužba v Jeruzalemskom chráme. Ľudia v Jeruzalemskom chráme prinášali obetu. Ich obeta sa týkala rôznych materiálnych vecí. Svojou obeťou chceli naznačiť zvrchovanosť Božiu nad všetkými oblasťami bežného denného života. Ako obeť prinášali to najvznešenejšie, čo mali a to boli prvotiny v oblasti rastlinnej a prvorodenci v oblasti živočíšnej. Takto nejako by sme to dnes odborne vyjadrili. Teda ako obeť prinášali to, čo bolo vyjadrením najväčšej vitality. Môžeme povedať, že ako obeť Bohu slúžili najvznešenejšie prejavy života.
Možno by to mohlo byt’ prvým naším zamyslením. Oni prichádzali, aby čosi a nie hocičo obetovali a s akým postojom prichádzame my? Po prípade to môžeme každý aplikovať na seba, čo dnes obetujem Bohu ja a s akým vnútorným postojom? Má Boh právo vyžadovať obetu z mojich rúk? Má Boh vôbec na niečo v mojom živote právo, alebo žijem si svoj život výlučne pre seba bez vďačnosti voči svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi?
Keď ľudia SZ éry prinášali obetu, podobne ako my recitovali a mali recitovať akési krédo: To krédo znelo takto: „Môj otec bol potulný Aramejčan. Zostúpil do Egyptu a býval tam ako prisťahovalec s malým počtom osôb. A stal sa národom veľkým, silným a početným. A Egypťania nás trápili, prenasledovali a kládli na nás ťažké bremená. My sme volali k Pánovi, Bohu našich otcov, a Pán počul náš hlas, videl našu biedu, lopotu a útlak. Pán nás silnou rukou a vystretým ramenom vyviedol z Egyptu za veľkého strachu, znamení a zázrakov. A priviedol nás na toto miesto a dal nám krajinu, tečúcu mliekom a medom. Preto teraz prinášam prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal Ty, Pane.” Teda vidíme, že Mojžiš v tomto kréde, ktoré predpísal svojmu národu pripomína veľké dejinné udalosti v živote vyvoleného národa. Toto krédo ukazuje na veľké veci, ktoré urobil Boh pre svoj ľud. Záver tohoto obradu je: „A položíš, to pred Pánom, svojím Bohom, a pokloníš sa Pánovi, svojmu Bohu.”
Stojí za zamyslenie a za určité štúdium, porovnať si aspoň trochu SZ krédo a NZ krédo. V čom sú si podobné a v čom sa líšia. Obidve sú si podobné v tom, že hovoria o veľkých spásnych skutkoch Božích, ktoré by si človek mal vždy pripomínať keď vstupuje do akéhokoľvek vzťahu k Bohu, alebo zvlášť vtedy, keď Boh v našom vlastnom záujme vyžaduje z našich rúk obetu. Napríklad, keď mi je ťažké odložiť hriešny návyk. SZ ľud prinášal veľmi často obetu zvierat a ja človek žijúci v NZ ére, tak isto môžem Bohu obetovať zviera, ktoré objavujem v sebe, teda človeka – živočíšneho, ktorého vo vlastnom záujme musím prekonávať a zapierať.
Obidve kréda začínajú myšlienkou na otca. V SZ je to otec pozemský, ktorého si Boh vyvolil a my ako jeho potomstvo chceme a máme pokračovať v tej línii života, ktorú on prijal ako Boží plán a predurčenie. Máme pokračovať na ceste do zasnúbenej zeme. V NZ ére krédo takisto začína otcom, ale nie už pozemským, ktorý veľmi často vo svojej úlohe zlyháva, ale priamo nebeským Otcom, od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi.
SZ krédo hovorí, že pozemský otec zostúpil do Egyptu. Bol to on, ktorý v určitom slova zmysle dostal svoj rod do poroby (egyptského otroctva, alebo v absolútnom zmysle do poroby Satana a smrti). Na rozdiel od SZ kréda NZ krédo hovorí o zostúpení Božom: „vzal si telo z Márie Panny; zostúpil k zosnulým (staršie vyjadrenie hovorí priamo o zostúpení do pekiel). Obidve kréda hlásajú, že „Pán Boh vyviedol svoj ľud z poroby”. V SZ ide o vyslobodenie z pozemskej poroby, NZ hovorí o niečom o mnoho vznešenejšom „Boh nás vyslobodzuje z moci Satana”.
Aj SZ a aj NZ krédo hovoria o veľkých Božích znameniach. V SZ to bol napríklad prechod cez Červené more, Ohnivý oblak a podobne. V NZ ére sa hovorí o veľkom Božom znamení: „tretieho dňa vstal zmŕtvych, vstúpil na nebesia… a dal svojho Ducha”.
Keď’ si toto všetko človek uvedomí, môže podobne ako SZ človek povedať: „Preto teraz prinášam svoju obetu vďaky”
Snáď je tu ešte jeden rozdiel, o ktorom hovorí sv. Pavol v liste Rimanom: „Blízko teba je slovo, je v tvojich ústach a v tvojom srdci. Je to slovo viery, ktoré hlásame. Ak teda ústami vyznávaš, že Ježiš je Pán ( a to v zmysle Ježiš je Jahve) a v srdci uveríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo viera srdca dosiahne spravodlivosť a vyznanie úst spásu.” Predovšetkým je to Božia blízkosť. Nie je to len veriaci pohľad do minulosti, ale je to prežívanie Božej blízkosti a spasiteľného zásahu dnes, v tvojom srdci.
Sv. Pavol hovorí o „viere srdca”. Je moje srdce naozaj veriace, alebo v ňom namiesto Boha je len chlad a prázdno. Toto si musíme preskúmať sami doma vo chvíľach ticha. Čo sa vo mne odohrá v tej najhlbšej úrovni, keď počujem slovo Boh. Pocítim radosť z Boha, ktorý kriesi z mŕtvych padlého človeka, ak ho vzýva. Alebo sa vo mne objavuje strach z tohoto prázdna, ktoré v mojom srdci je na mieste Božom. Viera srdca je niečo, čo sa zapaľuje skutočnosťou Vzkriesenia Pána, pretože náš Boh všetko vola k životu. Do smrti nás nevrhá Boh ale naše hriechy. Boh chce, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti.
Človek, ktorý vchádza do chrámu, človek, ktorý má prinášať obetu, potrebuje jasne vedieť prečo a komu. Preto je potrebné znovu a znovu premýšľať nad krédom, ktoré sme prijali od našich otcov, v ktorom oni žili a umierali.
To čo sme dnes počuli je veľmi dôležité: „Blízko teba je slovo, je v tvojich ústach a v tvojom srdci. Je to slovo viery, ktoré hlásame. Ak teda ústami vyznávaš, že Ježiš je Pán a v srdci uveríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo viera srdca dosiahne spravodlivosť a vyznanie úst spásu.”
Musíme si položiť otázku: „V čo verí moje srdce, čo v podvedomí očakávam? Slávne vzkriesenie spolu s Kristom, alebo sa podvedome obávam definitívneho zúčtovania so mnou, hriešnikom. Boh Otec sa vzkriesením svojho Syna prejavil ako darca života a definitívny Spasiteľ’ človeka. Skúmajme svoje srdce, čo je v ňom, pretože len veriace srdce vedie ku Spáse. Ak cítime, že ho nemáme, prosme Ducha Sv., aby v našom srdci vzbudil vieru.