Dnešné Evanjelium nám veľmi stručne hovorí toto: „Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.“ Vieme od iných evanjelistov, že sa Ježiš na tejto púšti postil. Vidíme, že jeho pôst viedol ku stretnutiu a zápasu so zlým duchom, ale zároveň ku spoločenstvu s anjelmi. Dalo by sa jednoducho povedať, že pôst v nás prebúdza zmysel pre duchovný svet. Nielen pre ten pozitívny, anjelský, ale aj pre ten negatívny. Starovekí pustovníci chápali pôst ako formu zápasu o čistotu srdca. Čistota srdca pre nich znamenala: „dôjsť vo svojom srdci k pokoju, ktorý je ovocím a znakom toho, že sa človek stáva priechodným pre Boha“.
Pôstom sa započína boj proti nerestiam, proti nepriateľom duše, ktorí nás chcú odviesť od plného zamerania k Bohu. Tak hovorí Ján Kolobos v jednom z výrokov Otcov púšte: „Ak chce nejaký kráľ obsadiť nepriateľské mesto najprv sa zmocní vody a odreže mesto od zásobovania a keď jeho obyvatelia stoja pred smrťou hladom, podrobia sa. Tak je tomu i so žiadosťami tela. Keď proti ním vytiahne mních do boja s pôstom a hladovaním, sú nepriatelia jeho duše bezmocní.”
Boj, ktorí pôstom začíname so svojím nepriateľom, alebo s nepriateľmi našej spásy, začína kontaktom s nepriateľom. V pôste svojho protivníka najprv objavujeme. Dobrým jedlom a pitím môžeme mnoho vecí v sebe potlačiť. Nebrať na vedomie svoje hlbšie vrstvy, alebo svoju dušu, pretože sa plne sústredíme na príjemnosť z potravy. Ale ak sa postíme, zistíme, že hlboko v našom srdci, sídli neradostná prázdnota, ktorá vôbec nieje riešená. V pôste sa najprv stretávame s pravdou o sebe samých a potom sa stretávam aj s nepriateľmi našej duše, s tým, čo nás vnútorne zotročuje.
P. Anzelm Grün z rehole Benediktínov opisuje takúto skúsenosť: „Pri debate o pôste bol jeden brat presvedčený o tom, že je lepšie nepostiť sa a byť v dobrej nálade, než sa postiť a byť druhým na obtiaž kvôli permanentne zlej nálade. Druhý mu však odhalil, že ide o chybný záver. Ak chceme problém zlej nálady riešiť tým, že sa najeme a napijeme, nikdy nepoznáme samých seba. Je azda viazaná moja dobrá nálada na jedlo a pitie? Čo ma vlastne udržuje v dobrej nálade? Môžem byť spokojný so svojím životom, ak sú ukojené moje potreby jedla a pitia?
V pôste vlastne ide o to, poznať, čo ma vlastne drží, aká nosná sila ma nesie, z čoho v podstate žijem. Práve vtedy, keď v pôste vedome odložím všetky početné náhražkové uspokojenia, (a to nemusí byť nutne len jedlo, ale aj iné formy, ako televízia, časopisy, knihy, fajčenie, pitie), ktoré ma často omamujú, ohlušujú a oslepujú, vtedy poznám svoju najvnútornejšiu pravdu o sebe. Pôstom dávame dole šupku, ktorá kryje vo mne víriace myšlienky a city. Tak môže vyjsť na povrch všetko, čo je vo mne: moje myšlienky krúžiace len okolo seba samého, môjho úspechu, majetku, zdravia, môjho seba presadzovania a seba potvrdzovania. Moje vnútorné zranenia, ktoré úspešne zakrývam náhražkovým uspokojením, zrazu vyplávajú na povrch a sa otvoria. Všetko potlačené vyjde na povrch. Pôst mi zjavuje, kto vlastne som.
Toto poznanie, kto vlastne som, je veľmi potrebné preto, aby som sa mohol stretnúť v modlitbe s Bohom. Veľmi často aj my, ktorí sa označujeme ako veriaci, utekáme od pravdy o sebe a preto ani nemôžeme dospieť k pravému Bohu. Starí pustovníci boli toho názoru, že ak sa chce človek stretnúť s Bohom musí sa stretnúť sám so sebou! A stretnúť sám so sebou, to znamená poznať svoje obdarovanie, teda úžasne dary, ktoré mi dal Boh, ale poznať aj svoj hriech..
Kedysi k niektorému z otcov púšte prišiel mladší brat a povedal: „Blažený človek, ktorý videl anjela.“ Ale na tieto jeho slová odpovedal starší otec: „Blaženejší je ten, kto pozná svoj hriech”. Totiž človek, ktorý poznal svoj hriech, stáva sa chápavejší k reakciám druhých ľudí, prestáva sa čudovať ľudským reakciám na jeho hriešne bytie.
Samozrejme aj pôst má svoje nebezpečné úskalia, ktoré nemôžem všetky vymenovať. Napríklad: kto sa postí pre ľudské uznanie, nezakúsi pozitívne účinky pôstu. Pôst ho nepremení, neoslobodí a neotvorí pre Boha. Koho pôst vedie k posudzovaniu druhých, tiež neokúsi pozitívne účinky pôstu. Pôst mi je daný preto, aby som predovšetkým seba samého súdil. Pôst nás predovšetkým konfrontuje s nami samými a s našimi tmavými stránkami. Už poznanie svojho tieňa znamená veľký kus cesty k pokore. Sami sebe nedostačujeme. Kto sedí pred Bohom hladný, cíti svoju túžbu po naplnení. Zdravý pôst musí byť tiež spojený s láskou k blížnemu a s dávaním almužny. Bratská láska stojí nad pôstom a pôst treba zrušiť, pokiaľ by nás mal odvádzať od bratskej lásky.
Pastier Hermov, ktorý nám zachycuje pravidlá, akými sa riadili kresťania na začiatku kresťanskej éry hovorí: „V pôste ma byť kresťan len o chlebe a vode. Potom spočítaj výlohy, ktoré by si v ten deň vydal na jedlo a pitie a tento obnos daj nejakej vdove, sirote alebo núdznemu. Zriekni sa tak niečoho, aby z toho mohol mať úžitok niekto druhý, nasýtil sa a modlil sa za teba Pánovi.”
Pozrime sa na pôst ešte z iného pohľadu. Je to vzťah pôstu a eucharistie. V predošlých dobách si kresťania viacej uvedomovali úzku súvislosť medzi pôstom a Eucharistiou, pretože sa pred sv. prijímaním vyžadovala dlhší pôst. Ale napriek vymiznutiu dlhých pôstov pred sv. prijímaním existuje tu súvislosť. Kto sa postí, zrieka sa jedla a pitia. V Eucharistii však slávime jedlo a pitie. Práve to, čo si človek v pôste odopiera, stáva sa tu najvnútornejším úkonom spoločenstva s Bohom. Dary chleba a vína sa premieňajú v Kristovo Telo a Krv a sú podávané človeku. Ich požívaním človek zakusuje jednotu s Bohom. Tak sa jedlo a pitie stáva posvätným úkonom. Čo bolo pôvodne len potravinovým pudom, ktorý sa prejavuje často ničivo, ako snaha všetko do seba nasúkať, to je teraz premenene v úkon duchovného splynutia, v akúsi myst1ckú jednotu Boha a človeka. Premena nášho pokrmu a napoja v najvyššiu formu stretnutia s Bohom v Eucharistii ukazuje, že pôst má v zásade vždy kladnú funkciu. Nie, že by nám nechcel dopriať jedlo a pitie ale chce aby pre nás obidvoje zduchovnelo. Chce nám ukázať, že vlastným a posledným zmyslom jedla a pitia je snaha vytvoriť spoločenstvo s Bohom i s ľuďmi.