Počuli sme Pašie – históriu Pánovho umučenia. Prečítam vám jedno svedectvo, ktoré opisuje zážitky pútničky Egérie zo Svätej Zeme. To, čo opisuje, sa dialo na Veľký piatok, niekedy vo štvrtom storočí v Jeruzaleme: „Po každom čítaní a modlitbe, nastáva také vzrušenie a nárek celého ľudu, že až div; niet nikoho, ani starého, ani mladého, kto by v tento deň, počas týchto troch hodín nepredstaviteľným nárekom neoplakal, čo Pán za nás vytrpel. Keď sa blíži deviata hodina, prečíta sa miesto z evanjelia podľa Jána, kde Pán odovzdal ducha. Po čítaní je modlitba a prepustenie.“ Toto je svedectvo z barbarského staroveku.
Niečo podobné sa spomína v tak zvanom temnom stredoveku v živote sv. Františka: „Raz išiel okolo kostola Panny Márie Anjelskej a hlasne nariekal a vzdychal. Jeden duchovný človek sa preto domnieval, že František trpí nejakou chorobou alebo bolesťou. Dojatý súcitom sa ho pýtal: „Prečo plačeš?“ A František mu odpovedal: „Oplakávam utrpenie môjho Pána Ježiša Krista a nehanbil by som sa ho oplakávať po celom svete.“ Ten muž začal hlasne nariekať spolu s ním.“
Prečo som začal týmito svedectvami? Možno aj preto, aby sme si uvedomili, že robíme stále to isté, ako v kresťania v staroveku, ale hlavne, aby sme si uvedomili tvrdosť našich sŕdc. My sme tiež počuli tie isté Pašie ako oni, ale oni plakali a vzdychali a nás to ani nepohlo. Čím to je? Je pravda, že ľudia v staroveku boli viac citliví na počuté slovo a my sme viac vnímaví na videné. Niektorí sme si poplakali pri pozeraní filmu o umučení Pána. Možno sa hanbíme prejaviť navonok svoje city? Možno nie sme až takí tvrďasi. A možno sme naozaj tvrdí ľudia, ktorých tak ľahko nedojme nič.
Boh nám dnes pred oči kladie pohľad na zmučené Kristovo telo. Prečo sa musíme na neho pozerať? Preto, lebo On je Pravda. Ježiš zjavuje Pravdu o Bohu i o človeku, ukazuje, čo náš hriech spôsobuje človeku, pretože každým hriechom likvidujeme sami seba, ale tak isto zraňujeme Boha, Boží obraz v nás. Každý hriech je mučením Boha. Sv. Lev Veľký tvrdí, že „Kristus bude trpieť, dokiaľ bude na svete hriech!“ Možno až pohľad na zmučeného Krista prebudí v nás spasiteľný strach z našich hriechov. Sv. František tvrdí, že „Krista križuje každý, kto má záľubu vo svojich hriechoch a nerestiach“. Koho sa to netýka?
Jeden mesiánsky Žid, takto hovorí o Kristovej obeti: „Je také dôležité, aby sme tomu rozumeli, že sme boli predvedení pred tvár Boha ukrižovaného za nás, a tu sme naozaj začali vidieť. Čo sme uvideli? Ľudia, nikdy by sme nepoznali, čo je to hriech, pokiaľ sme nevideli Ježiša na kríži… Nikto z nás nebol v plnosti pri kríži, pretože keď sa tam raz dostanete, nikdy nezhrešíte. Pretože na tom kríži je obeť, Baránok, ktorý bol zabitý, jeho tvár znetvorená viac ako ktorákoľvek iná, vyzerala horšie ako kus mäsa. Tak vyzerá hriech. Toto urobil náš hriech Bohu. Tento násilný Boží čin zmierenia a vykúpenia nás postavil do pozície, kde sme videli, čo hriech naozaj je. Čiňme pokánie! A v tom pokání nachádzame zmierenie s Bohom. Ak oddelíte zmierenie od Ukrižovaného Mesiáša, stratíte svoju cestu. V Mesiášovi Boh otvoril doširoka brány neba a všetci, ktorí po tom túžia, môžu vojsť.“
Pred chvíľou sme mali pred očami Pašie, ktoré opisujú umučenie Ježiša, Božieho Syna. Ak sme sa aspoň trošku dokázali vcítiť do jeho utrpenia, možno aj v nás sa ozve pochybnosť: „Kde bol Boh Otec, o ktorého dobrote rozprával Ježiš také krásne podobenstvá?“ Podobenstvo o márnotratnom synovi nám ukazuje nesmiernu dobrotu Boha Otca, ktorý miluje človeka a chce spasiť hriešnika. Ponúknem vám zamyslenie, či dobre chápeme postavenie Boha Otca na Krížovej ceste. Aké miesto máme pripísať Bohu Otcovi?
Sv. Pavol v liste Rimanom hovorí, že: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici“ (Rim 5,8) A na inom mieste v tom istom liste hovorí: „Keď ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32). Toto prehlásenie sv. Pavla nás prekvapuje. Nám sa skôr zdá, že skutočnosť, že Ježiš musel zomrieť na Kríži, nedokazuje Otcovu lásku, ale naopak „jeho krutosť“, alebo aspoň „neúprosnú spravodlivosť“. Poznanie Boha Otca je u mnohých zanesené týmito falošnými predstavami. Pán Ježiš by aj pred nami znovu mohol zopakovať: „Spravodlivý Otče, svet ťa nepoznal!“ (Jn 17,25)
Zabúdame na to, že Boží Syn je Otcovou Láskou i Blaženosťou. A práve tohto Syna dal za nás hriešnikov a svoju nesmiernu blaženosť zamenil za bolesť ľudského údelu. V. ekumenický koncil v Carihrade v roku 553 vyznal „jednu hypostazu (osobu), ktorou je náš Pán Ježiš Kristus, jeden zo svätej Trojice“, teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jej vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj sama smrť: „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice”, je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom, pri čom neprestáva byť Bohom, naším Pánom. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho spieva: „O jednorodený Syn a Božie Slovo, hoci si nesmrteľný, pre našu spásu si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, bez zmeny si sa stal človekom a bol ukrižovaný, o Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou zničil smrť, ktorý si jedným zo Svätej Trojice, oslávený s Otcom a Duchom Svätým, spas nás.“
Na rozdiel od predstav antických filozofov, ktorí nepripúšťali možnosť, že by Boh mohol byť Láskou, lebo ako správne usudzovali, to by musel trpieť a utrpenie nie je podľa nich zlučiteľné s Božou dokonalosťou, Biblický Boh, Boh Starého i Nového zákona, sa zjavuje ako Boh milujúci a preto aj súcitiaci a trpiaci. Prvotná cirkev si tejto pravdy bola plne vedomá. Tertulián píše: „Ak Syn trpel, trpel Otec s ním. Akoby mohol Syn trpieť, bez toho aby Otec trpel spolu s ním?“ Podobne uvažuje Origenes: „Či Otec, Boh celého tvorstva, ktorý je plný zhovievavosti, milosrdenstva a dobroty, nejakým spôsobom netrpí? Či nevieš, že keď sa zaoberá ľudskými vecami, trpí ľudským spôsobom? Trpí muky lásky.“ Kristovo utrpenie je len zjavením a dejinným prejavom toho, čo sa deje v samotnom Bohu, v samotnom Božom srdci. Na otázku, prečo Boh trpí, nachádzame odpoveď u prorokov: „Čujte nebesia a počúvaj zem, lebo Pán hovorí: „Synov som si vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili.”“
Božie utrpenie je však kvalitatívne iné ako naše, pretože my trpíme, lebo musíme, zatiaľ čo Boh trpí zvrchovane slobodne a jeho utrpenie nič neuberá na Božej neporušiteľnosti a nemennosti. Sv. Gregor Divotvorca hovorí: „Je to utrpenie toho, ktorý nie je schopný utrpenia“. Boh trpí, pretože miluje a pretože miluje je napriek tomu nesmierne blažený. Pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike „Dominum et vivificantem“ hovorí: „že v človečenstve Ježiša Vykupiteľa sa konkretizuje utrpenie Boha.“
„Spravodlivý Otče, svet ťa nepoznal!“ (Jn 17,25) Bolesť nášho sveta je v tom, že nepozná Otca. Dnes rozjímame nad príbehom božskej lásky Otca k Synovi a Syna k Otcovi. Nech vyrastie z tohoto tajomstva pre cirkev i pre svet uzdravujúca milosť, ktorá znovu obráti srdcia otcov k synom a srdcia synov k otcom. Nech obmäkčí naše skamenené srdcia i vo vzťahu k Bohu Otcovi. Človek musí znovu uveriť v lásku Boha Otca, aby pochopil svoju vlastnú cenu. A ak denne vystupuje z nášho chorého sveta, ktorý nepozná Otca, mnoho rúhaní, my si prisvojme slová apoštola Pavla a volajme: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista!”