Chcel by som sa s vami podeliť o určité postrehy, ako duchovný život utvárať lepšie a múdrejšie. Zvlášť sa chcem prihovoriť tým, ktorí pristupujú k sviatostiam len ráz za rok, prípadne ráz za polrok. Pokúsim sa odpovedať na niektoré otázky.
Čo je vašou najväčšou chybou? Možno vás prekvapím, keď poviem, že nie sú to hriechy, ktoré vyznávate vo svätej spovedi. Najväčšou chybou je vaša domnelá sebestačnosť voči Bohu. Snažíte sa byť spravodliví a dobrí len čiste svojimi vlastnými silami – bez Boha a prežívate sústavne sklamanie z toho, že to vôbec nejde. Ježiš je realista a dobre vie, že to nemôže ísť. On sám hovorí, že bez neho nemôžeme nič dobré urobiť. Katechizmus nás poučuje, že prví ľudia v raji žili na tej istej úrovni ako Kristus, na úrovni Bohočloveka. Neboli ešte dokonalí, ale boli k tomu pozvaní a mali v sebe vnútorne predpoklady, aby to dosiahli. Ale oni si zvolili cestu svojvôle, sami si chceli určovať, čo je dobré a čo zlé a tak stratili Božie priateľstvo. Adam, o ktorom Písmo Sväté hovorí, že Boh do neho vdýchol svoj dych, teda svoju podstatu a svojho Ducha a tak sa stal živou bytosťou, stratil účasť na tomto Duchu. A vidíme, že od tej chvíle spejeme ku smrti.
Celé dejiny spásy, až do príchodu Ježiša Krista, ľudia prežívali akúsi bezmocnosť voči hriechu. Človek, zbavený božej prítomnosti, nieje schopný byť dobrým človekom. Preto prichádza Ježiš, preto Božie Slovo vstupuje do ľudského tela, aby bola ľudská prirodzenosť obnovená. Teda aj vaša obnova nespočíva v tom, že budete každoročne vyznávať hory hriechov, ale v tom, že sa otvoríte Kristovi a že ho prijmete ako svojho Pána a Spasiteľa. Vyznanie hriechov nás pred Bohom nerobí spravodlivými, ale až prijatie Krista nám vracia našu pôvodnú hodnosť, ktorú Boh od nás stále očakáva, slávu Bohočloveka. Ide o to, čo nazývame svätým prijímaním.
Čo to však je sväté prijímanie? Je naozaj to, čo každoročne robíte na Veľkú noc svätým prijímaním? Chcem zdôrazniť, že sväté prijímanie určite nespočíva len v tom, že otvoríte svoje ústa po tom, čo ste povedali „Amen” ku Kristovmu Telu. Vo svätom prijímaní ide predovšetkým o to, aby sa Božie Slovo – II. Božská Osoba – Pán Ježiš – stal riadiacim princípom nášho života. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha zjednotiť sa s ním vo vôli. Chcieť to, čo nás Ježiš učí. To znamená prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa.
Ak som v myslení i vo vôli zjednotení so Slovom Božím, ak chcem to, čo chce Boh, vtedy som otvorený Duchu Svätému. Duch Svätý je Bytostná Dobrota Boha. Ak je vo mne Duch Svätý a prijímam Kristovo Telo, vtedy sa jedná o skutočné a sväté prijímanie, pretože prijímam Krista v tom Duchu, v ktorom sa mi On sám dáva. Vtedy je to životodárny kontakt. V opačnom prípade sa dá hovoriť o „Judášovom bozku”. Ide síce o kontakt s Kristovým Telom, ale nieje to dotyk lásky, ale zrada. Teraz ho bozkávam, a už možno o chvíľu vymením za život v ťažkom hriechu. Sv. Pavol hovorí, že človek, ktorý nemá Ducha Kristovho a opovažuje sa prijať jeho Telo, „je a pije si odsúdenie” (Rim 14,23).
Avšak zas na druhej strane musím vyjasniť jedno nedorozumenie a to ohľadom „hodnosti” svätého prijímania. My všetci, priamo pred svätým prijímaním, vyznávame slovami stotníka z evanjelia: „Pane, nie som hodný!” O hodnosti tu teda nemôže byť reč. Nikto z nás nieje hodný a kto si myslí, že je, sa veľmi mýli! Ohľadom svätého prijímania by sa malo skôr ako o hodnosti, uvažovať o „disponovanosti”, „spôsobilosti”. Ona spočíva v zjednotení so Slovom Božím. Ku svätému prijímaniu je potrebné, aby som chcel to, čo chce Boh, a odmietol všetky opačné postoje a to nielen teraz vo chvíli svätého prijímania, ale aj do budúcnosti. Nieje možné prijať Krista a pritom si plánovať hriech. V tomto zrieknutí sa opačných postojov, postojov protiviacich sa Slovu Božiemu, spočíva opravdivá ľútosť, ktorá je potrebná k tomu, aby spoveď bola dobrá a platná.
Ďalším nedorozumením je prijatie Ježiša len na určitý čas a občas. Buď je moje odovzdanie skutočné, alebo si stále ponechávam svoj život vo svojej moci, žijem len čisté z ľudských síl. Ak sväté prijímanie, nie je trvalým alebo aspoň prevládajúcim stavom, nič to neosoží ku Spáse. Spomeňte si, ako ste bol oblečení pri Prvom svätom prijímaní? Predsa vo svadobnom obleku. Sväté prijímanie je viac ako manželstvo. Ježiš toto spojenie prirovnáva k viniču a k ratolestiam. Ako dlho vydrží ratolesť mimo viniča? Má šancu priniesť nejaké ovocie mimo viniča? Určite nie. Máme Krista prijať ako trvalého spoločníka svojho života, dokonca ako svoj život. Máme mu dovoliť, aby zaujal miesto na tróne nášho srdca a to natrvalo. Ak to nieje natrvalo, nič to nepomôže ku Spáse. Priímanie len v čase vianočnom alebo veľkonočnom je len akousi láskavosťou voči Bohu, ale má to veľmi ďaleko od skutočnej a plodnej lásky, ktorú Boh dáva ako prvé prikázanie zo všetkých. Takéto prijímanie pripomína ročnú návštevu rodičov, ktorých sme odložili do starobinca. Opatrovatelia hovoria, že sa po takejto návšteve obyčajne zhorší stav ich zverencov. Ak to nieje trvalé prijatie, nieje to láska.
K častej účasti na svätom prijímaní len takú poznámku. Čas nieje prekážkou k svätému prijímaniu! Nemajú pravdu ľudia, ktorí tvrdia, „prerušil si, už nesmieš pokračovať“ Existuje jedine ozajstné prerušenie priateľstva s Bohom a to je smrteľný hriech. Smrteľný hriech definujeme ako vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu vo veľkej veci. Do oblasti smrteľného hriechu nepatria rôzne povahové slabosti. Takisto sem nepatria bežné ľudské konflikty, ktoré nekončia nenávistným odmietnutím blížneho. Smrteľný hriech je akési chladnokrvne plánované zlo.
Ľahký hriech nieje nutnou matériou spovede. Ľudovo povedané, kvôli ľahkému hriechu nemusím hneď utekať na spoveď. Je nám odpúšťaný, ak ho skutočne ľutujeme, ak chceme napraviť to, čo sme urobili. Napr. manželia, ktorí sa pohádali, nemusia hneď utekať na svätú spoveď, ak sa dokážu zmieriť a pokračovať v spoločnom živote. Aj o hriechoch detí platí, že ak neposlúchali rodičov, a je im to ľúto, stačí ak odprosia rodičov, nemusia utekať na spoveď. Spoveď nieje jediným spôsobom ako riešiť problém ľahkého hriechu. Každá svätá omša začína úkonom kajúcnosti, v ktorom priznávame, že sme zhrešili. Keď kňaz na konci úkonu kajúcnosti hovorí: „Nech sa nad vami zmiluje Všemohúci Boh, nech vám hriechy odpustí…!“, vyslovuje akési všeobecné rozhrešenie zo všedných hriechov. Teda ak nemáte na duši ťažký hriech, ak ľutujete svoje všedné hriechy, môžete po tomto rozhrešení pristúpiť k svätému prijímaniu
Samozrejme na konto hriechu treba ešte povedať, že si človek nesmie dovoliť „luxus” hriechu, lebo žiadny hriech nie je tak malý, žeby netvoril prekážku na ceste k zjednoteniu s Bohom. Dôležité je zapamätať si pre správny duchovný život, že v ťažkom hriechu sa konalo proti Bohu, po hriechu človek existuje v stave „odmietnutia Boha“ a to je veľmi nebezpečný stav. Tento stav treba čím skôr napraviť. Nikdy nemáme zotrvávať v hriechu. Všedné hriechy stačí oľutovať. Ťažký hriech potrebuje sviatostný zákrok. Puto, ktoré sa ťažkým hriechom, vytvorilo medzi nami a Zlým duchom je tak silne, že ho nie sme schopní sami roztrhnúť. Svätá spoveď je účinným exorcizmom, ktorým sme vyslobodzovaní od moci Satana.
Sv. Karol Boromejský hovorí: „Kresťan má byť vždy pripravení na dve veci: na smrť a na sv. prijímanie!“