V dnešnom evanjeliu Pán Ježiš na kríži vyslovuje svoj testament. V hodine smrti, každý človek sa snaží robiť to, čo považuje za najdôležitejšie a najpodstatnejšie. Je zaujímavé, že takmer posledné slová Pána Ježiša na kríži sa týkajú jeho matky a jeho učeníka a hovoria o ich vzájomnom vzťahu. V týchto slovách sme my všetci, ktorí sa považujeme a chceme byť Ježišovými učeníkmi vyzvaní, aby sme prijali Máriu ako svoju matku. Máme napodobniť sv. Jána apoštola a vziať si Máriu od tejto chvíle k sebe do svojho života.
„Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!” Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!” A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“
Veta: „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ môže v origináli znamenať dve skutočnosti, ktoré spolu čosi vypovedajú:
1.Vzal ju „do svojho domu“
2. Vzal ju „medzi to, čo mal najdrahšie“.
Málo premýšľame nad touto kratučkou vetou. Ona však v sebe obsahuje správu, ktorá je historický zaručená, lebo ju podáva učeník, ktorý stal pod krížom, a je to správa, ktorá má obrovský dosah. Z tejto vety vyplýva, že P. Mária strávila posledné roky svojho života s apoštolom Jánom a z toho zasa vyplýva, že celé Jánovo evanjelium je tým poznačené. To, čo čítame v Jánovom evanjeliu o P. Márii v Káne Galilejskej a pod krížom, napísal niekto, kto s ňou býval pod jednou strechou.. Vetu: „A Slovo sa stalo telom..“ napísal niekto, kto žil pod jednou strechou s tou, v ktorej tele a duši sa udial tento zázrak.
Kto môže vysloviť, čo znamenalo pre učeníka, ktorého Ježiš zvláštnym spôsobom miloval, že mal pri sebe, doma, vo dne i v noci, Máriu? Že sa s ňou mohol modliť, spolu s ňou jesť, mať ju pred sebou ako poslucháčku, keď hovoril ku svojím veriacim, sláviť s ňou Pánovo eucharistické tajomstvo?
Je takmer nepredstaviteľné a nemožné, že by P. Mária nemala žiadny vplyv na pozvoľnú prácu, uvažovanie a meditácie, ktoré viedli k napísaniu štvrtého evanjelia. Zdá sa, že v Staroveku toto tajomstvo intuitívne pochopil Origenes, ktorý napísal:
„Prvotinou evanjelií je evanjelium Jánovo. Jeho hlboký zmysel nemôže vystihnúť ten, kto si neopieral hlavu o Ježišovu hruď a kto od neho nedostal Máriu za matku. Aby však niekto bol druhým Jánom, musí sa stať takým, aby ho Ježiš označil takmer za seba samého, ako Jána. Ak totiž nikto okrem Ježiša nebol Máriiným synom, podľa mienky tých, kto o nej správne zmýšľajú a ak Ježiš hovorí svojej matke: „To je tvoj syn“ a nie: „Toto je tiež tvoj syn“, je to, akoby jej hovoril: Pozri, tento človek je Ježiš, ktorého si porodila. Lebo nikto, kto je dokonalý, už nežije, ale žije v ňom Kristus (Gal 2,17) A pretože v ňom žije Kristus, je o ňom povedané Márii: „To je tvoj syn“, alebo Kristus“.
Origenes čerpá z nauky o tajomnom tele Kristovom a podľa neho slová umierajúceho Krista platia nielen pre Jána, ale pre všetkých kresťanov.
Čo to však môže znamenať pre nás? Sv. Ludovít Grignion hovorí, že zasvätenie sa P. Márii spočíva v tom, že „robíme všetko skrze Máriu, s Máriou, v Márii a pre Máriu, aby sme to mohli dokonalejšie robiť skrze Ježiša, s Ježišom, v Ježišovi a pre Ježiša.”
„Musíme sa prenechať Máriinmu duchu, aby nami hýbal a viedol nás, ako ona si bude priať. Musíme sa vložiť do jej panenských rúk a zostávať v nich ako nástroj v rukách robotníka, ako lutna v rukách nadaného hudobníka. Musíme sa stratiť a nechať sa jej napospas ako kameň, hodený do mora. Toto všetko sa môže konať proste a v jednom okamžiku, jediným vnútorným pohľadom alebo ľahkým hnutím vôle, alebo tiež krátky vzdychom.“