„Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a Boha pozná.“ Bratia,dnešné čítanie z listu sv. Jána, akoby sa snažilo položiť na naše srdce akýsi duchovný teplomer, ktorým sa dá zmerať intenzita našej lásky. „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha, a každý, kto miluje z Boha a narodil a Boha pozná.“ Cirkev má byt spoločenstvo tých, ktorí sa milujú. (Keď si položím ruku na srdce, môžem zodpovedne povedať: „Milujem!“? Za seba môžem povedať, že nie.) Moje srdce má ďaleko od lásky. Sv. Ján ďalej hovorí: „Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.“
Poznanie Boha a láska v našom srdci súvisia. Existuje poznanie Boha, ktoré je mystickým darom, a ktoré si sám nikdy nemôžem dať. Ale existuje poznanie Boha, ktoré môžem dosiahnuť. Poznanie Boha z Jeho Slova, z osobnej modlitby, zo sviatostí.. Toto je naša cesta k zoznámeniu. Hoci sme kňazi, položme si úprimne otázku: „Poznám Boha? Je Boh mojich predstáv skutočným a živým Bohom, alebo je to len Boh mojich predstáv?“
Existuje ešte jedna cesta k poznaniu Boha, ktorá sa praktizovala v rannom mníšstve. Na začiatku mníšstva viedla pre mníchov cesta k poznaniu Boha a k Bohu samotnému skrze stretnutie sa s vlastnou realitou. Stretnutie s nim predpokladá stretnutie so sebou. Veľmi často k tom, aby sme sa mohli stretnúť s Bohom prekážajú určité ilúzie, ktoré máme o sebe samých, ako o dobrých ľuďoch. Tieto ilúzie nám sám Boh musí ničiť, aby sme sa skutočne, dopracovali k pravde o sebe. Skôr než sa teda mních naučí modliť bez roztržitosti a zjednotí sa v kontemplácii s Bohom, musí sa najprv oboznámiť s vlastnými vášňami. Musí najprv zostúpiť do vlastnej reality, než je schopný vystúpiť k Bohu. To naznačuje aj jeden príbeh o otcovi Poimenovi zo Skétijskej púšte:
„Raz prišiel k nemu iný pustovník, ktorý mal vo svojej krajine veľké meno, aby sa s nim porozprával. K otcovi Poimenovi ho uviedol jeden z bratov, ktorý ho poznal. Vzal ho so sebou ku starcovi a takto predstavil príchodzieho: „Je to veľký muž, vo svojom kraji vážený a milovaný. Rozprával som mu o tebe a on teraz prišiel, aby ťa videl.“ Otec Poimen ho s radosťou prijal. Obidvaja sa pozdravili a posadili. Príchodzí pustovník začal hovoriť o Písme Sv. a o veciach duchovných a nebeských. Otec Poimen sa od neho odvrátil a neodpovedal mu. Keď tento pustovník videl, že s ním nerozpráva, odchádzal odtiaľ veľmi smutný a povedal bratovi, ktorý ho priviedol k otcovi Poimenovi: „Celá táto moja cesta bola zbytočná, lebo starec so mnou nechce hovoriť!“ Keď to tento brat počul, vrátil sa k otcovi Poimenovi a vyčítal mu: „Otče, kvôli tebe prišiel tento veľký muž, ktorý vo svojom kraji požíva veľkú úctu. Prečo sa s nim nechceš rozprávať? Starec odpovedal: „On býva na výšinách a rozpráva o veciach nebeských, ja však bývam dole a hovorím o veciach pozemských. Keby rozprával o vášniach duše, bol by som mu odpovedal. Ak však rozpráva o veciach duchovných, tomu nerozumiem!“ Brat vyšiel von a povedal príchodziemu: „So starcom, sa ťažko rozpráva o Písme Sv., ale ak s nim začneš debatovať o vášniach duše, tak vtedy odpovedá.“ Pustovník a zamyslel, vošiel dnu a opýtal sa: „Čo mám robiť, keď sa ma zmocnia vášne?” Tu sa na neho starec veselo pozrel a povedal: „Teraz je to správne, hovor o týchto veciach a ja ti odpoveď dám.“ Pustovník mal z rozhovoru veľký zážitok a povedal: „Naozaj, toto je správna cesta.“ A plný vďačnosti voči Bohu sa vrátil do svojej zeme, pretože bol uznaný za hodného hovoriť s takým svätcom.“
Až keď sa poctivo porozprávali o svojich problémoch, objavili Boha. Počas rozhovoru, ktorý sa toči okolo vlastnej reality sa Boh náhle stáva bezprostrednou skúsenosťou. Spoločne sa ho dotýkajú, pretože sú vo vzájomnom kontakte .Najskôr je potrebné sa pozrieť na vlastnú realitu, ktorú zastupujú naše vášne, city a potreby, až potom je možné stretnúť sa so skutočným Bohom. Duchovná cesta ku kontemplácii a zjednoteniu s Bohom ide skrze Pravdu, skrze stretnutie s vlastnými myšlienkami a vášňami.
Bratia, často aj naše vysoko teologické rozhovory môžu byt zámienkou ako ujsť od toho, čo je podstatné a čo je v našom vnútri a to je naša hriešnosť. Ale práve uznanie vlastnej hriešnosti je cestou k Pravde. Oplakávanie vlastného hriechu je pre otcov výrazom intenzívnej skúsenosti Bohom. Tak napríklad hovori sv. Izák Sýrský: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší, ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.“
Toto všetko si môžeme dovoliť, pretože Boh nás miluje. A Božia láska nás miluje v pravde nášho života. V našej hriešnosti. Sv. Ján na záver dnešného čítania nás všetkých ubezpečuje: „V tom sa ukázala Božia Láka k nám, že Boh poslal na svet svojho jediného Syna, aby sme skrze neho mali život. Sv. Ján tvrdi, že postačujúcim znamením je skutočnosť, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna. Toto nám musí stačiť. Znamením Božej lásky nie je ani útecha ani bezútešnosť, ale Boží Syn uprostred nás, Boží Syn skrytý vo sviatostiach cirkvi. Takto sa zjavuje Božia Láska a od nás sa čaká len to, aby sme uverili. Aby sme uverili v túto lásku, lebo v tejto viere sa roztopí naše kamenné srdce, neschopné milovať.
„V tom je Láska: nie že my sme si zamilovali Boha, ale že on si zamiloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za hriechy.“ Je to zvláštnosť tejto lásky, že Boh miluje ako prvý a bezpodmienečne. Sv. Pavol hovori: „Boh nás miloval ešte keď sme boli hriešni!“ Bratia, preto si môžeme dovoliť priznať svoj hriech, pretože Boh nás miluje. Keby sme si mali lásku Božiu len zaslúžiť, nikdy by sme sa nedokázali pravdivo pozrieť do svojho vnútra. Na záver jeden z výrokov od sv. Antona Velikého: „Ak vidíš, že nejaký mladý mních túži celou vôľou po nebi, pridrž mu pevne nohy a tiahni ho dolu, pretože ma to nie je k ničomu.“ Sv. Anton nám chce povedať toľko, že sa človek musí dostať do kontaktu so sebou a svojou skutočnosťou, aby dospel k Bohu.