04. adventná nedeľa – (Rim 16,25-27; Lk 1,26-38)
Dnes sme počuli výrok sv. Pavla: „Boh má moc utvrdiť vás v duchu blahozvesti o Ježišovi Kristovi, ktorú ja hlásam. V nej je zjavené tajomstvo, ktoré bolo od vekov ukryté, ale teraz prorockými spismi na rozkaz Večného Boha bolo odhalené a oznámené všetkým národom, aby ho s vierou prijali.“ Jedine Boh má túto moc utvrdiť nás v duchu blahozvesti o Ježišovi Kristovi. On to robí svojím Slovom, pretože podľa toho istého apoštola „viera je z počutia Slova.“ Existuje stupeň viery, ktorý je výlučne Božím darom. Človek nie je schopný takto veriť, pretože sa i na Boha díva skrze svoju hriešnosť. Takáto viera je nám dávaná ako zvláštny dar Ducha Svätého, ako charizma. Sv. Pavol o takejto viere píše práve v tom úryvku, ktorý sme čítali. Jedine Boh má moc utvrdiť nás v duchu blahozvesti o Ježišovi Kristovi. O čo sa vlastne jedná v tejto viere. O čo ide v „blahozvesti o Božom Synovi“?
To nám ukazuje evanjelium, ktoré hlása na príklade P. Márie, že sa človek môže stať rovnocenným partnerom Boha v láske, a môže sa dokonca stať jeho matkou. Skôr ako človek uzavrie ľudské manželstvo, je pozvaný aby sa vydal Bohu, aby dovolil Bohu v sebe pôsobiť. Manželstvo s Bohom je skôr ako ľudské manželstvo, a bude aj potom keď manželstvo s človekom stratí svoj zmysel. Človek by nemal uzatvárať pozemské manželstvo, dokiaľ nie je upevnený vo vzťahu k Bohu, lebo len tak bude schopný skutočnej lásky k človeku, ak Boh bude na prvom mieste. Už malé deti chodia vo svadobnom obleku na prvé sväté prijímanie. Ľudské manželstvo nemá byť uzatvárane na vzdory tomuto Božskému, ale v ňom a v moci Lásky, ktorú dáva vzťah k Bohu.
Pravda o Božej láske je podstatou Zvestovania. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Každý jeden z nás môže prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje dnešné evanjelium. Niečo podobné tomu, čo prežila p. Mária pri Zvestovaní. Anjel ju pozdravil vetou: „Chaire Kecharitomene!“ Doslova to je výzva k radosti: „Raduj sa plná milosti!“ Tieto slová obsahujú radostnú zvesť. A toto Zvestovanie sa má stať vlastníctvom každého jedného z nás. V Panne Márii sa Boh prihovára každému človeku, lebo toto pozdravenie bolo vyslovené pre nás všetkých. My všetci v dare tohto práve počatého dieťaťa nachádzame milosť u Boha. Skrze prijatie tohto dieťaťa sa stávame aj my deťmi Boha. V Ježišovi je možnosť omilostenia vyhnancov, možnosť k návratu k Otcovi. Ježiš je cesta, pravda i život. Skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu vôbec nepáčime. Nemáme s ním nič spoločné. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho telo a krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Robíme to v každom svätom prijímaní, ale nie dokonale. Iba to prijímanie je skutočne sväté a životodárne, ktoré je trvalé a ktoré sa odohráva v prostredí Máriinej duše. Sv. Ambróz nám radí: „Ak chceš prijať Ježiša do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Sväté je to prijímanie, ktoré sa deje v Duchu svätom v ovzduší Máriinej duše.
Máriina duša, to je duša úplne odovzdaná a preto úplne zahrnutá milosťami. Sledujme Pannu Máriu, ako Ona počína z Ducha Svätého. Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Bez lásky ku Slovu Božiemu, nie je možné prijať Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli, v myslení, v citoch. Náš sv. otec František hovorí, že skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa. Nemôže počať z Ducha, kto nemiluje Slovo.
P. Mária stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína tam, kde človek prijíma Krista. Ona je vzorom a matkou našej duchovnosti. Sv. Františka z Assisi nám odkazuje: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú druhým žiariť ako príklad… Ako je sväté a ako milé, ľúbezné, pokojne a sladké, roztomilé a nadovšetko žiadúce, mať takého brata a takého syna, nášho Pána Ježiša Krista!“
Sv. Bonaventúra, rozviedol túto myšlienku v spise pod názvom: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša!“ V úvode spisku hovorí, že duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec predstaviť Otcovi v chráme“. Na inom mieste hovorí, že duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb, a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Vtedy došlo ku Kristovmu počatiu.
Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stále odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie začať „nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“
Túto svoju úvahu zakončím výrokom sv. Augustína: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“