1. Mlčať znamená počúvať
V šiestej kapitole Benedikt nehovorí o mlčaní ale skôr o praxi mlčania, on hovorí o taciturnitas a myslí tým mlčanlivosť, postoj mlčania, atmosféru uzobranosti, ktorá má v jeho kláštore vládnuť. Tento priestor uzobranosti je miestom, kde sa mních otvára Bohu, kde počuje Božie Slovo v Písme a liturgii a kde môže žiť v prítomnosti Boha. Benedikt skôr popisuje atmosféru mlčania, než jeho techniku. Ide o atmosféru otvorenosti pre Ducha Božieho. Benedikt kladie obidve slová „mlčať“ a „počuť“ vedľa seba. Mlčanie slúži počúvaniu, načúvaniu Božiemu Slovu. Dáva nám cit pre Božiu prítomnosť, ktorá je priestorom, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme, a pre Božie Slovo, ktoré nám ukazuje cestu.
Podla Benedikta patrí mlčanie, poslušnosť a pokora dohromady. Pokora je základný postoj, z ktorého vyrastá poslušnosť a mlčanie. Nie je náhodou, že Benedikt kladie kapitoly o poslušnosti a mlčaní pred kapitolu o pokore. V nej pojednávajú štyri časti o poslušností a posledná časť o mlčaní. V poslušnosti počujem príkazy Pána a jeho pokyny, ktorými som oslovený, v rozkazoch opáta. V mlčaní počujem náuku Pána, ktorá mi ukazuje cestu k životu. Toto mlčanie nie je tak ako poslušnosť len vertikálne, ale i horizontálne. Kto je v mlčaní otvorený pre Božie Slovo, ten ho počuje i zo slov opáta a spolubratov, ten vidí Božiu prítomnosť i v blížnom. Pre Benedikta nie je rozhodujúca disciplína mlčania, ale postoj úctivej bázne, v ktorej je mních otvorený pre Božie tajomstvo v tichu, v slove i v človeku.
Benedikt v šiestej kapitole zdôvodňuje hodnotou mlčania samého: „I vtedy – ak sa jedná o dobro, sväte a prospešné rozhovory – dokonalým žiakom je len zriedka kedy dovolené rozprávať pre závažnosť mlčanlivosti.“
V mlčaní ide teda taktiež o to, aby sa vedomie Božej prítomnosti nestratilo. Máme mlčať, aby v nás vydržala otvorenosť pre Božiu prítomnosť. Mlčanlivosť je pre Benedikta pozitívny postoj, mních sa má prítomnosti Božej otvoriť, má žiť celý deň pred Bohom s vnímavosťou (zmyslom) pre Jeho blízkosť. Prítomnosť Božia je prostredie, v ktorom mních žije, kde sa cíti byť doma, kde sa cíti byť prijatý, kde je v bezpečí. Spásna Božia prítomnosť ho zahaľuje a preniká i jeho telo. Mlčanie je vnútorný postoj, v ktorom sa otváram skutočnosti Boha, ktorý ma obklopuje. Mlčanie je teda viac než púhe nerozprávanie. Nerozprávať môžem aj so zaťatými zubami. Pre Božiu prítomnosť sa však otváram len vtedy, ak sa otváram celým telom, ak nedržím sám seba pevne, ale rozlomím pancier svojej kože, aby som nechal Božiu prítomnosť prúdiť svojím telom. Keď idem prírodou s telom takto otvoreným, potom cítim, ako ma zahaľuje Božia prítomnosť, ktorá nedrví, ale oslobodzuje a lieči, v ktorej sa preto cítim i telesne dobre. Cit pre Božiu prítomnosť máme podľa Benedikt vyjadrovať i vo svojich gestách, v spôsobe chôdze k Bohoslužbe a pri reči. Nočné mlčanie, keď sa ešte viac cítime zahalení Božou prítomnosťou, nemáme rušiť rozprávaním „cum gravitate“ a kto, má pri bohoslužbe čítať alebo prespevovať, nech to koná s touto vnímavosťou pre božiu blízkosť, aby to bolo na prospech bratov, aby bol v ich slove i v speve prítomný sám Boh.
Mlčanie slúži počúvaniu Božieho slove a modlitbe. To ukazuje Benedikt vo štvrtej kapitole. Tam kladie bezprostredne za nástroje mlčanie napomenutie: „rád načúvať posvätným čítaniam, hojne sa venovať modlitbe“.
A v 52. kapitole nabáda bratov, aby vychádzali z modlitebného priestoru v najhlbšom mlčaní a zachovali si hlbokú úctu pred Bohom, aby každý, kto by sa rád sám modlil, to mohol bez problémov robiť. Mlčanie umožňuje vytvoriť atmosféru, v ktorej sa dá modliť. A uchováva to, čo v modlitbe vyrástlo. Kto po spoločnej modlitbe hneď rozpráva, ten si neuchová ovocie modlitby. Uzobranosť vyprchá a on vyleje zo sebe to, čo sa v ňom nazhromaždilo. Mlčanie však nechá modlitbu vyznieť a usadiť sa v srdci. Postoj uzobranosti jednak umožňuje počutie Boha, jednak je reakciou na skúsenosť s Bohom tým, že odstráni všetko, čo by ho mohlo v ďalšom počúvaní rušiť. Je to mlčanie hlbokej úcty, v ktorom mních onemie pred tajomstvom, ktoré pred ním zasvitne. Skúsenosť odlieta, ako náhle sa začne rozprávať.
Tak sa hovorí v jednom z výrokov otcov: „Ján horel v duchu. Akýsi návštevník začal chváliť jeho dielo. Ján práve robil lano. A mlčal. Ten druhý sa opäť pokúsil vypáčiť z neho nejaké slovo, ale on opäť mlčal. Po tretí krát povedel návštevníkovi: „Vo chvíli, keď si sem prišiel, zahnal si odo mňa Boha.“
Mnísi nemlčia pre nejaký abstraktný princíp; ani nie preto, aby sa dostali do určitej nálady, ani nie preto, aby sa mohli vykázať nejakým asketickým výkonom. Mlčia, pretože zakúsili Boha a nechcú túto skúsenosť zmariť. Nechcú sa vytrhnúť z postoja otvorenosti voči Bohu. To sa prejavuje hlavne pred smrťou. Smrť je skúška tak rozhodujúca, že ju možno zložiť len mlčky. Keď bratia umierajúcemu stále a stále kládli otázky, tu im povedal: „Budte tak dobrí a nerozprávajte už so mnou, lebo som zamestnaný.“
Podobne sa hovorí o otcovi Zachariášovi: „Otec Poimen rozprával, že sa otec Mojžiš spýtal umierajúceho otca Zachariáša: „Čo vidíš?“ Ten odpovedal: „Nebolo by lepšie mlčať, otče?“ – „Áno, dieťa mlč!“ V hodinku smrti u neho sedel otec Izidor, pohliadol k nebu a povedel: „Raduj sa, Zachariáš, dieťa moje, sú ti otvorene brány kráľovstva nebeského.“
Pri umieraní je človek zamestnaný vecami tak dôležitými, že by ho rozprávanie len rušilo, uzavrelo by mu hlbokú skúsenosť. C. G. Jung urobil v starobe tu istú skúsenosť. Ktosi ho prosil o návštevu a rozhovor. Jung mu píše: „Rozprávanie sa mi stále častejšie stáva trýzňou a potrebujem hockedy niekoľkodenné mlčanie, aby som sa zotavil z ničotnosti slov. Som na odchode a ohliadam sa naspäť, čo eventuálne urobiť ináč. Tento odchod je už sám veľké dobrodružstvo, ovšem nie také, že by človek o ňom rád rozprával. Uvažujete o niekoľkých dňoch spirituálnej výmeny, to by som nemohol s nikým vydržať, ani so svojimi najbližšími. Zbytok je mlčanie! To denne vidím zreteľnejšie, potreba zdeľovania mizne.“
Z týchto slov je zrejmý moment mlčania. Luxus mlčania si nesmiem dovoliť, ak chcem mať len svoj kľud. Tým mnohým, ktorí čakajú na moje slovo, ho môžem odriecť len vtedy, keď som v mlčaní skutočne zamestnaný, keď moje mlčanie nie je len pasívne ničnerobenie, ale aktívne počúvanie, odchod na púšť, do priestoru Boha, ak budem načúvať tomu, čo mi chce v mlčaní povedať Boh, chcem sa pustiť do onoho dobrodružstva, ktoré ma očakáva v poctivom mlčaní pred Bohom.
2. Mlčanie ako dovŕšenie modlitby
V monastickej literatúre o modlitbe sa ustavične objavuje jedno téma; totiž modlitba bez obrazov a myšlienok. Takáto modlitba spočíva v púhom mlčaní pred Bohom. Mlčanie najprv mníchovi pomáha, aby sa vôbec mohol modliť, aby zameril svojho ducha k Bohu, aby v Lectio divina sústredene načúval Božiemu Slovu. Ak mních pokročí v duchovnom živote dostatočne ďaleko, potom objaví modlitbu bez slov; ba dokonca bez obrazov. Tento druh modlitby je však darom milosti Božej. Nemožno ju cvičiť ako techniku. Je cieľom, ktorý má byť dosiahnutý až vtedy, keď už pred tým človek nastúpil predchádzajúce stupne: „lectio, oratio, meditatio.”
Mníšska tradícia pozná štyri stupne modlitby: Prvým stupňom ie čítanie, pri ktorom mních četbou prijíma Slovo Božie a nechá ho na seba pôsobiť. Druhým stupňom je oratio, keď čítanému odpovedá. Často i telesne opúšťa četbu. Kľakne si alebo padne na zem, aby odpovedel Bohu na to slovo, ktoré ho zasiahlo do srdca. Lectio a oratio sú dve stránky dialógu medzi Bohom a človekom. Pri lectio hovorí Boh, pri oratio človek.
Pri nasledujúcom stupni meditácie necháva mních proste na seba pôsobiť text. Nečíta už ďalej, ale necháva sa nejakým slovom viesť do uzobraného ticha,v ktorom môže toto slovo, bez toho, aby bolo analyzované, preniknúť celé srdcom a premeniť ho. Človek pri meditácii už nepotrebuje slová, mlčky zotrváva pod ich dojmom. Ticho meditácie nieje ticho prázdne, ale ticho naplnené, ticho pod slovom. Božím slovom vyvolané, ticho v prítomnosti Boha. Je to veľmi ľudské ticho, ticho s Kristom, s Oným Ty, ktoré sa na mne díva, ktorému nemusím hovoriť žiadne zbožné slová, v ktorého prítomnosti jednoducho tu som, nechávam ho dívať sa na seba, dávam sa preniknúť jeho slovom, jeho prítomnosťou.
Kristova prítomnosť je konkretizovaná slovom lekcie. Obrazy, s ktorými sa pri četbe stretám, vyvolajú pred mojím zrakom ľudský obraz Boha, pred ktorým sa stíšim, pretože hľadieť a nechať na seba hľadieť je dostatočné naplnenie. Slovo samo si vytvorí ticho, uvádza ma do životného ticha, do tichého dialógu s Bohom, ktorého obraz ku mne mlčky hovorí.
Posledným stupňom modlitby je pre mníchov kontemplatio, zrenie Boha, vytrženie Bohom. Tu prestávajú obrazy, myšlienky i predstavy. Tu možno Boha bezprostredne zakúsiť v čistom mlčaní. Lenže ku kontemplácii nie je možné dôjsť vlastnou silou. Je čistým darom. Svojím stíšením a vyprázdnením nemôžem Boha nútiť k tomu, aby ma naplnil duchovným bohatstvom. To by bola duchovná hrabivosť. Mlčanie nechápu mnísi ako techniku, ktorá navodí skúsenosť Boha; nejde tu o metódu lepšej modlitby. Preto sa máme držať prvých troch stupňov a nie netrpezlivo vyhliadať stupeň štvrtý.
To, že mlčanie je reakciou na hlbokú skúsenosť Boha, že nie je prostriedkom k vytvoreniu tejto skúsenosti, vyplýva í z Písma Svätého. Mlčanie nám môže dopomôcť k tomu, aby sme sa otvorili Bohu, aby sme získali vnímavosť pre jeho prítomnosť.
Hlboké mlčanie je však vždy reakciou na mocné zjavenie samého Boha. Tak sa píše aj u proroka Hab 2,2: „Pán je vo svojom svätom chráme – zmĺkni pred ním celý svet.“ Alebo Sof 1,7: „Stíš sa pred Panovníkom Hospodinom, ved deň Hospodinov je blízko!“ alebo Zj 8,1: „Keď otvoril Baránok siedmu pečať, nastalo v nebi ticho asi na pol hodiny.“ Vo všetkých týchto textoch je hlboké a čisté mlčanie vyvolané samotným Bohom. My môžeme len vytvoriť priestor ticha a uzobranosti, avšak čistému mlčaniu sa nemožno naučiť žiadnou technikou, ono je reakciou (onemením) pred Vznešeným Bohom, pred ktorým nie je človek nielen schopný hovoriť ale ani myslieť. Mnísi teda neudávajú žiadnu techniku (ako napr. zenová meditácia), ako sa zacvičiť do čistého mlčania. Cvičiť sa môžeme len v čítaní, v modlitbe a v meditácii. Všetko ostatné je dielom Božím.
Tému mlčanlivej modlitby rozvinul predovšetkým Evegrius. Vo svojom traktáte „De Oratione“ píše: „Donúť sa k tomu, aby behom modlitby bol tvoj duch hluchý a nemý. Potom sa budeš môcť modliť. Keď sa modlíš, nepredstavuj si v sebe Boha prítomného pod nejakým viditeľným obrazom. Nedopusť, aby bola v tvojom rozume čo i len stopa nejakej myšlienky, ale buď bez tela pred tým, ktorý je bez tela a poznáš.
Keď sa lstivý diabol márne namáhal zakaliť behom modlitby tvoju pamäť, potom zaútočil na Tvoju fyzickú konštitúciu, aby ti v duši vytvoril neznámy fantazijný obraz, a tak jej sprostredkoval nejaký myšlienkový obsah. Rozum predsa obvykle zotrváva u myšlienok a veľmi ľahko sa nimi dáva ovplyvniť. Pokiaľ sa však nechá odvrátiť od úsilia o netelesné zrenie Boha, kde by nebolo myšlienok, potom zachytí miesto ohňa dym.“
Týmto Evagriovým myšlienkam je možné porozumieť len na pozadí jeho asketickej náuky. Evagrius píše, že sa modlitba má oslobodiť od vášnivých myšlienok. Vo vášnivých myšlienkach sa ukazujú tie neresti, ktoré musí mních premáhať na svojej ceste k Bohu, pretože ho od Boha oddeľujú. Ide teda predovšetkým o to, vylúčiť pri modlitbe myšlienky hnevlivé a smutné. Znovu a znovu sa stretávame s tým, že práve vo chvíli, keď sa chceme modliť, sa nám začnú vynárať myšlienky na ľudí, ktorý nám idú na nervy, ale bo ktorí nám snáď učinili bezprávie.
Evagrius hovorí, že by nás démon hnevu rád takýmito myšlienkami od Boha odvrátil. Aby sme sa mohli skutočne modliť, musíme sa teda najprv od takýchto myšlienok oslobodiť.
Ale nielen myšlienky hnevlivé, ale aj akékoľvek iné, nás odvracajú od Boha. Náš duch sa zaoberá myšlienkami namiesto Boha. Dokonca i keď zameriame svoju fantáziu na Boha a vymýšľame si obrazy o Bohu, môže nás to od Boha oddeľovať. Pretože veľmi často pre nás bývajú naše obrazy o Bohu dôležitejšie než Boh sám. Lipneme potom na svojich obrazoch alebo na citoch, ktoré zamieňame so skúsenosťou Boha. Evagrius nás vyzýva k obozretnosti práve voči týmto obrazom, ktoré nám reprezentujú Boha. Lebo démon pýchy sa až príliš ľahko vmiesi do našich modlitieb. Vyvolá v nás predstavy a pocity o Bohu, aby sme sa zastavili u citov a nestretli sa so skutočným Bohom.
Pokiaľ sa človek modlí čistým spôsobom, úplne úprimne, bez roztržitosti, potom prestanú démoni prichádzať zľava a začnú prichádzať sprava; predvádzajú mu Božiu Slávu a predstavy vecí, ktoré sú nášmu vedomiu príjemné, takže sa človeku zdá, že dokonale dosiahol cieľa svojej modlitby. To však podľa výroku jedného ctihodného a múdreho muža pochádza z vášne pýchy a od démona, ktorý sa dotkne v mozgu istého miestečka a nejakou žilkou ho neblaho ovplyvní.
Práve ten, kto si myslí, že sa zbavil všetkých pyšných vášni, je v nebezpečenstve, že bude svoje vlastne obrazy a predstavy považovať za Zjavenie Boha. Najradšej by ich zachytil a hovoril o nich, zdeľoval ich druhým a vôbec pri tom nepoznáva, ako si z neho robí blázna démon pýchy.
Evagriová skepsy voči všetkým skúsenostiam s Bohom, ktoré sa dajú popísať, by nás mala ochrániť pred tým, aby sme o skúsenostiach s Bohom hovorili príliš ľahkomyseľne. Naše modlenie je prevažne neskúsenosť, znášanie vlastnej prázdnoty, mlčanie našich myšlienok a citov a len tušenie plnosti uprostred našej prázdnoty.
Mlčanlivá modlitba, ako je rozumie Evagrius, nie je pyšné zrieknutie sa všetkých obrazov a predstáv, pretože ich človek už nepotrebuje, pretože už má bezprostredný kontakt s Bohom. Mlčanie na človeka padne, hockedy ho spáli, bolestne vyprázdni, hockedy ide o precítené mlčanie, mlčanie spôsobené Bohom, preniknuté Božou prítomnosťou. Potom sa však už o ňom nedá rozprávať, potom sa nedá siahodlho vykladať pre druhými o vlastnej skúsenosti s bohom, pretože tušenie tohto naplneného mlčania budeme v sebe nosiť ako nežný kvet, ktorý nesmieme vystavovať drsnému vetru. Skutočnosť, že Benedikt modlitbu ticha vôbec neuvádza, ukazuje, že i pre mníchov táto modlitba bola výnimkou. Kto sa deň za dňom snaží o poctivú chórovú modlitbu, o dobrú meditáciu, o čítanie a osobnú modlitbu, ten raz za čas prežije chvíle naplneného ticha ako dar Boží.
Podstatne optimistickejšie sa hovorí o mlčanlivej skúsenosti Boha v nemeckej stredovekej mystike. Pre Majstra Eckharta, Johana Taulera a Henricha Seuse je najvyšším stupňom mlčanlivé zjednotenie so základom duše, v ktorom neobrazne spočíva sám Boh. Ak sa zbavíme všetkých obratov a ak sa ponoríme do svojho bezobrazového základu, potom sa zjednotíme s Bohom. Majster Eckhart je toho názoru, že obrazy, ktoré si vytvárame o Bohu, môžu Bohu zabraňovať v tom, aby On sám do duše vstúpil.
Sebemenší obraz tvora, ktorý v Tebe prebýva, je tak veľký ako Boh; stojí pre teba v ceste celému Bohu. Pokiaľ takýto obraz do teba vstúpi, musí ustúpiť Boh, a pokiaľ tento obraz vyjde von, vojde Boh.“
V mlčaní ide o to, aby sme sa vyzliekli zo všetkých obrazov a myšlienok, ktoré by bránili Bohu v ceste k nám. Ak sa zriekneme svojich vlastných myšlienok, ak sa oprostíme od Boha, ktorého sme si my sami vymysleli, až potom dávame možnosť Bohu, aby sa v nás zrodil.
„V najvnútornejšej podstate duše, v iskričke intelektu, dochádza ku zrodeniu Boha. Musí to byť v tom najčistejšom, najušľachtilejšom, najnežnejšom, čo môže duša poskytnúť. Musí to byť v onom hlbokom mlčaní, kam nikdy nedospel žiadny tvor ani akýkoľvek obraz.“
V každom z nás je miesto, kde je úplné ticho, miesto slobodné od rušivých myšlienok, prosté starostí a prianí. Ide o miesto, kde sme úplne a celkom sami u seba. Toto miesto žiadnou myšlienkou nezakalené, je pre Eckharta to najcennejšie v človeku, je to bod, v ktorom môžeme dôjsť k stretnutiu Boha s človekom. K tomuto miestu mlčania musíme preniknúť. Nemusíme ho vytvárať, ono je už tu, je len zasunuté našimi myšlienkami a starosťami. Ak uvoľníme toto miesto mlčania od nánosov, ktoré na ňom sú, tu sa môžeme stretnúť s bohom tak, ako On je. Už sa kŕčovito nedržíme svojich myšlienok a seba samého, ale úplne sa uvoľníme a budeme padať do tajomstva Boha, ktorý nás nesie. Už nebudeme Bohu predpisovať, ako sa s nami má stretnúť, ale budeme otvorený pre jeho príchod, ako ho On pre nás určil. I keď v sebe odkryjeme toto miesto mlčania, predsa si nemôžeme skúsenosť s Bohom vynucovať. I napriek tomu, môžeme ďalej pociťovať len prázdnotu a tmu. Sme však otvorený k návšteve Boha. Na skúsenosť s Bohom nečakáme ani zvedavo ani netrpezlivo.
Oprostíme sa od všetkého očakávania, od očakávania intenzívnej skúsenosti s Bohom, od očakávania blaživých pocitov. Oprostíme sa od svojich obrazov a predstáv, oprostíme sa od seba samých.
Nemusíme sa bohu preukazovať ani silnými myšlienkami, ani zbožnými citmi. Sme proste pred Bohom a mlčíme. Držíme v jeho prítomnosti svoje prázdne srdce, aby ho On naplnil svojou nevýslovnou a slovami nepopísateľnou láskou.
Mlčíme pred Bohom a čakáme. Nevieme, či Boh príde a uchváti nás. Len viera nám hovorí, že tu je, i keď ho nezakúšame. Vytrvať a čakať, vydržať v modlitbe i bez zážitku, bez zakúšania Boha, oprostiť sa od pevného brehu myšlienok a obrazov, volným pádom sa noriť do Božej lásky, otvárať sa Božej prítomnosti, bez pocitovej istoty – v tom spočíva monastické mlčanie. Je to mlčanie skúsenosti i „neskúsenosti“, zážitku i „nezážitku“ zároveň mlčania naplneného vnímavosťou pre Božiu prítomnosť a mlčania prostého všetkých ľudských myšlienok a citov, mlčania mimo skúsenosti, mlčania, ktoré sa dokáže oprostiť od seba i od baženia po skúsenosti, a s dôverou sa vrhne do Božej náruče.