03. adventná nedeľa “A” – (Iz 35,1-6a,10)
Prvé čítanie z proroka Izaiáša hovorí o jednom zvláštnom probléme duchovného života, o „malomyseľnosti”. „Povedzte malomyseľným!” Možno sa opýtame: Čo je to malomyseľnosť? A z čoho vzniká? Malomyseľnosť je akýmsi predchodcom „beznádeje”. Mohli by sme dokonca povedať, že je to akési pokušenie k beznádejnosti a k zúfalstvu. Z čoho malomyseľnosť pochádza a kedy sa v nás objavuje? Predovšetkým je nedostatkom pravej viery, nádeje a lásky. Môže byť tiež reakciou na zlo, s ktorým sa stretávame a ktoré presahuje našu schopnosť zabrániť mu. Zážitok zla v nás spôsobuje ochablosť a strach, vedie k uzavretosti a izolovanosti. Niekedy môže byť prameňom malomyseľnosti aj zlo, ktoré poznávame sami v sebe, vo svojej duši, i vo svojom tele. Človek sa niekedy až desí, čo všetko v sebe objaví, keď sa trošku spytuje a analyzuje. K malomyseľnosti môže viesť aj pohľad na nedosiahnuteľné dobro, na neprimerané asketické alebo morálne požiadavky. Toto všetko môže viesť k malomyseľnosti, ale nemusí. Malomyseľnosť vzniká tam, kde človek začne vnímať akékoľvek zlo, ale nevníma súčasne láskavý a trpezlivý Boží pohľad, ktorý chce spasiť hriešnika. Neverí v Moc a Lásku Boha, ktorá sa predovšetkým zjavila v Ukrižovanom. On sa ľuďom nepomstil, ale priniesol im odpustenie hriechov, ako prvé ovocie svojej smrti. Až do poslednej chvíle miloval tých, ktorí ho nemilovali. Aký liek sa nám ponúka proti malomyseľnosti? Počúvať Božie Slovo, to Slovo, ktoré poskytuje nefalšovaný pohľad na Boha. Poznanie Boha z Písma Svätého, z učenie a zo sviatostí Cirkví.
Sv. František, ktorý bol skutočným mystikom, hovorí tieto slová o kňazskom úrade: „Ich prostredníctvom poznávam Božieho Syna, na tomto svete totiž vidím svojimi očami z Najvyššieho Božieho Syna len jeho najsvätejšie Telo a Krv, ktoré oni sprítomňujú a len oni podávajú druhým.” Sv. František hoci bol omilostenou dušou a možno práve preto, hovorí na inom mieste: „Potom mi dal Pán takú dôveru ku kňazom, ktorí žijú, ako to ukladá svätá rímska cirkev a to pre ich svätenie, že i keby ma prenasledovali, budem sa k ním utiekať. A i keby som mal múdrosť ako Šalamún a stretol sa s prostučkými svetskými kňazmi v ich farnostiach, nebudem kázať proti ich vôli.” Na rozdiel od neho, sa v našej dobe stretávame s takými prejavmi pýchy, že pre mnohých dnes nič neznamená nielen kňaz ale ani biskup a pápež. Hocikto sa dnes považuje za schopnejšieho od biskupa, ktorý je od Boha postavený na miesto pastiera, posúdiť rôzne súkromné zjavenia. Často vás vedú k malomyseľnosti práve rozličné súkromné zjavenia. Naopak Božie Slovo buduje v nás vieru, vzbudzuje nádej a oživuje lásku. Zabúda sa na múdrosť starých otcov, ktorí hovorili, že všetko, čo je nad ľudské sily, pochádza od démonov. Zabúda sa, že cirkev pozná, okrem pokušenia ku hriechu, aj pokušeniu k neprimeranému dobru, ktoré človeka vháňa do beznádeje.
Vypočujme si názor niekoho, koho samotná Matka Cirkev vyhlásila za učiteľa cirkvi. Ide o svätého Jána z Kríža, ktorý je učiteľom mystickej teológie. A on hovorí: „Hlavný dôvod, pre ktorý bolo v Starom zákone dovolené dávať Bohu otázky a potrebné, aby proroci a kňazi žiadali Boha o videnia a zjavenia, bol ten, že v tom čase nebola viera ešte dostatočne zakorenená a nebol ešte ustálený zákon evanjelia. Teda bolo potrebné pýtať sa Boha na mnohé veci a Boh im odpovedal ráz slovami, inokedy videniami a zjaveniami, obrazmi a podobenstvami a mnohými inými znakmi. A všetko, čo povedal, všetko, čo hovoril a zjavil, sú tajomstvá našej svätej viery alebo aspoň niečo, čo k viere smeruje, alebo vedie.
No teraz, keď je viera pevne postavená na Kristovi a v stave milosti vyhlásený zákon evanjelia, už sa ho netreba vypytovať, ani niet dôvodu, aby hovoril ako kedysi. Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediným a definitívnym Slovom, razom nám týmto svojím jediným Slovom povedal a zjavil všetko, takže už nemá čo povedať. Preto, keby sa teraz niekto chcel vypytovať Boha na niečo alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, myslím, urážal by Boha tým, že neupiera svoje oči na Krista, ale mimo neho žiada nejakú vec, alebo novotu.
Boh by mu mohol odpovedať: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie: počúvajte ho. Už som všetko povedal skrze toto svoje Slovo. Len k nemu upieraj svoje oči, lebo v ňom som ti povedal a zjavil všetko a v ňom nájdeš oveľa viac, ako môžeš túžiť alebo prosiť. Už na vrchu Tábor som naňho zostúpil so svojím Duchom a povedal som: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie: počúvajte ho.” Nemáš dôvod žiadať nové formy náuky a odpovedí. Ak som prv hovoril, tak len preto, aby som prisľúbil Krista. Ak sa ma predtým na niečo opytovali, všetky tieto otázky vyjadrovali nádej a túžbu po Kristovi, v ktorom mali nájsť všetko dobro, ale to teraz hlása celá náuka evanjelistov a apoštolov.” Takto uvažuje sv. Ján z Kríža.
Prorok Izaiáš v tretej kapitole opisuje zlý duchovný stav Božieho ľudu, a tam hovorí aj tieto slová, ktoré stoja za zamyslenie: „Dozorcami môjho ľudu sú deti a ženy nad ním panujú. Ľud môj, tvoji vodcovia sú zvodcovia a cestu, ktorou kráčaš ničia.” Nehľadajme a netúžme po ničom, čo ide nad Slovo Božie. Viac nedostaneme a keď niekto túži po niečom väčšom, vydá Boh jeho dušu démonom zmätku, ktorý ho ešte viac pomotajú, pretože nekráčal za Božím Slovom. Proti malomyseľnosti stojí viera, ktorá je z hlásania Božieho Slova.
Niekedy sa dopúšťame chyby, že duchovné veci hodnotíme podľa intenzity citového zážitku. Myslíme si: „Tam sa človek tak dobre cíti, tam musí byť Božie pôsobenie.” Zatiaľ skutočnosť je taká, že Božie pôsobenie v našej duši, môže byť ľudský povedané vrcholne boľavé a nepríjemne a odohráva sa na miestach, kde sa vôbec nemusíme cítiť dobre, napr. vo vlastnej rodine a predsa vedie ku spáse. Drogy sú tiež príjemne, možno dokonca omnoho príjemnejšie, ako to, čo môžete pocítiť na miestach zjavení, a predsa, každý rozumný uznáva, že vedú k závislosti, k neslobode a k mnohým iným hriechom.
Prvotná cirkev bola toho názoru, že to čo sa deje bez biskupa, nie je od Boha. Sv. František, by si nikdy nedovolil vystupovať vo farnosti ani toho najprostejšieho kňaza, hoci sám oplýval múdrosťou Šalamúna. O čo skôr to môžeme predpokladať o Panne Márii, ktorá bola a zostala Veľkým Tichom, do ktorého mohlo zaznieť Božie Slovo. Myslíte si, že Panna Mária je menej pokorná ako sv. František. Ona, hoci je od Boha i od nás uznávaná za Kráľovnú vesmíru, sama by sa tak nikdy nepredstavila. A podľa môjho názoru, nikdy by neuprednostnila titul „Kráľovná pomoci”, pred krásnym titulom, ktorý jej cirkev právom prisúdila: „Matka ustavičnej Pomoci”.
Sv. Izák Sýrsky nám zanechal tieto krásne slová: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu narieka a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celučičký svet. Ten, kto pozná vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto vidí anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.”