Na začiatku roka obyčajne každá politická strana, každá firma a dokonca i jednotlivci hovoria o svojich plánoch a očakávaniach. Je teda prirodzené, že aj Cirkev nám v tomto čase predstavuje Boží plán s nami. Už v prvej knihe SZ Genezis čítame o stvorení človeka na Boží obraz. Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Hebrejčina tu užíva slovo PANIM = tvár, obličaj, to, čo je teraz nezakryté a obrátené ku mne. Byť stvorený „na obraz Boží“ (Gn 1,26) teda znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. (Milan Balabán: Hebrejské člověkosloví str. 22) Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa stáva „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka. Boh je Láska a preto byť Božím Obrazom znamená žiť Lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove.
Významný teológ Karol Rahner tvrdí: „Prví ľudia boli stvorení s posväcujúcou milosťou, boli vybavení vnútorným, nadprirodzeným nadaním, ktoré človeka pred Bohom ospravedlňuje a činí ho účastným Božskej prirodzenosti a zameriava ho k nazeraniu Boha a k láske, ktorá z toho nazerania vyplýva. Človek ako taký, je stvorený pre večný život v bezprostrednom vlastnení Boha. U človeka nikdy neexistoval „stav púhej prirodzenosti“. Preto sú celé dejiny ľudstva od počiatku dejinami zápasu medzi prijatím a odmietnutím tohto nadprirodzeného Božieho plánu s človekom a to natoľko, že sa tejto otázke nemožno nijako vyhnúť. Boh aj dnes vyžaduje od človeka, čo človek stratil v Adamovi.
Naša pôvodná prirodzenosť je prirodzenosť bohočloveka. Každé pochopenie človeka, ktorým sa on sám chce uzavrieť do púhej ľudskosti, každé len čiste filozofické seba – pochopenie človeka sa prehrešuje proti konkrétnemu prvotnému určeniu človeka Bohom. Človek preto správne chápe svoje prirodzené bytie len vtedy, keď ho chápe ako otvorené pre disponovanie Božie, ktoré presahuje toto bytie a je pre človeka rozhodujúce, pretože v ňom spočíva Spása. Ak teda zameranie človeka na bezprostredné vlastnenie Boha patrí k prvotnému usporiadaniu človeka a zostáva i po páde Adamovom, musí toto zameranie pochádzať od Boha s ohľadom na Bohočloveka, musí byť milosťou Ježiša Krista. Rád Adamov musel už byť rádom Ježiša Krista, ktorý ho ako Ukrižovaný znovu obnovil. (Karol Rahner:…)
O Božom pláne s nami a o našom predurčení sme čítali aj v liste sv. Pavla Ef 1,6: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi (mali tú istú prirodzenosť) na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Cirkevný učiteľský úrad. sa prvý ráz cítil povinný zasiahnuť v 9. st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (r. 473) musel Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie núti človeka násilne do večného zavrhnutia: jedni sú predurčení k večnej smrti, iní k večnému životu”. Iná synoda vyhlasuje proti učeniu Gottschalkovmu (r. 853 Quierzy): „Je len jedna jediná pozitívna predestinácia ku spáse.“
Podobne Tridentský koncil proti Zwinglimu a Kalvinovi zavrhne predurčenie ku zlému: „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista (absolútne nutne) a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť slobodne spásne činný skrze dar a úlohu viery a lásky“.
V tomto zmysle je učenie o pozitívnom predurčení evanjeliom, a to tým, že zdôvodňuje spásu ľudí v absolútne neochvejnej Božej láske a tak dáva veriacemu poslednú istotu jeho eschatologickej nádeje. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je akoby génom duchovného života. Bez neho duša nerastie do podoby Božieho dieťaťa. Bez tohto láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása. Sv. Bernardín Sienský tvrdí: „Meno Ježíš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti.“
Tajomstvo Bohočloveka nám zjavuje možnú veľkosť každého človeka. Každý človek má pozvanie byť Božím obrazom, miestom Vtelenia a Zjavenia Boha. Vrchoľ Kristovho pozemského života, Nanebovstúpenie, by sme mohli vyjadriť aj takto: biologický druh Homo sapiens, teda jeden z nás ľudí, je vyvýšený nad anjelov a sedí po pravici Božej, dosiahol Zbožštenie – theosis. Keď premýšľame nad nanebovstúpením Pána, zreteľne si uvedomujeme, že toto tajomstvo nám pripomína, kde je cieľ nášho života. Tým cieľom je nebo. A ak nás spája láska k Ježišovi, tak nás rovnako spája aj spoločná túžba po dosiahnutí tohto večného domova. Preto sa aj my namáhajme na zemi tak, aby sme vierou, nádejou a láskou, ktoré nás s ním spájajú, už teraz odpočívali s ním v nebi.
Sv. František hovorí: „Nič iného si teda nežiadajme, nič iného si neprajme, v ničom inom nenachádzajme zaľúbenie a potešenie, než vo svojom Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, jedinom pravom Bohu, ktorý je plnosťou dobra, všetko dobro, celé dobro, pravé a najvyššie dobro, ktorý jediný je dobrý, milostivý a dobrotivý, láskavý a milý, ktorý jediný je svätý, spravodlivý, pravdivý a verný, ktorý jediný je dobrotivý, bez hriechu a čistý, od ktorého, skrze ktorého a v ktorom je celé odpustenie, všetka milosť, celá sláva pre všetkých kajúcich, všetkých spravodlivých a všetkých blažených, ktorí sa radujú v nebi.“