Na mlčanie sa môžeme dívať z rôznych zorných uhlov; ako na pasívne nehovorenie, ako na postoj vnútornej uzobranosti, ako na boj proti chybným postojom ale i ako na pozitívnu činnosť – ako na úkon oslobodzovania (oprosťovania). Mlčanie ako činnosť nespočíva v tom, že už nehovoríme a nemyslíme, ale že sa dokážeme vždy znovu a znovu oslobodiť od svojich myšlienok i od svojho rečnenia. Či niekto dokáže mlčať, to sa neprejavuje množstvom jeho slov, ale tým, ako sa dokáže oprosťovať (zriekať sa seba). Hockedy sa ten, ktorý mlčí navonok, vôbec nechce takto oprosťovať. Lenže práve o to v mlčaní ide. Takýto človek sa stiahne spať do mlčania, aby bol nenapadnuteľný – alebo, aby sa mohol pevne držať seba a ideálneho obrazu, ktorý si o sebe vytvoril.
Pre mnohých je mlčanie regresiou, akýmsi návratom do nezodpovednosti materského lona. Toto nebezpečie sa týka predovšetkým mladých ľudí, ktorí sa chcú príliš skoro upísať mlčaniu ako jedinej ceste. Najradšej by v mlčaní aj naďalej cítili bezpečie skrytosti, nechcú si dať zničiť svoje snové obrazy životným bojom. Tak sa mlčanie stáva tvrdošijným lipnutím na sebe samom. Kto rozpráva, stále sa vydáva druhým, dava príležitosť k výtkam, jeho slová sa dajú kritizovať, zosmiešniť. Môže sa svojimi slovami blamovať. Mnohí mlčia z vnútornej pýchy, aby svojimi slovami neodkryli na sebe zraniteľné miestečko.
Nemôže sa oslobodiť od seba a od obrazu svojej vlastnej dokonalosti. Bolo by pre neho lepšie, aby rozprávaním podstúpil riziko, že si urobí hanbu. Keď zistíme, že som sa svojou rečou zosmiešnil a keď sme schopní poďakovať Pánu Bohu za to, že som sa rečnením blamoval, potom sa skutočne oslobodzujem od seba. Potom už nelipnem na tom vzorovom obraze, ktorý si snáď o mne urobili druhí; ďakujem Bohu slovami žalmu:
„Dobre mi, že si ma ponížil, aby som sa Tvojím zákonom učil.“ (Ž 118,7). Potom už nemyslím na to, ako by som mal hovoriť lepšie a povznášajúcejšie, ale oprostím sa od seba a od ideálnych predstáv o sebe a odovzdám sa úplne Bohu. A o toto oprostenie nakoniec v mlčaní ide.
1. Metoda oprostenia
Ak sa vynárajú vo mne v mlčaní rôzne myšlienky a city, potom môžem s nimi bojovať tak dlho, dokiaľ sa neukľudnia. To je jedna z metód. Druhá metóda spočíva v tom, že neberiem myšlienky a city tak vážne a proste ich nechám bežať. To neznamená, že ich potláčam, že sa usilovne snažím ich zo seba vyhnať, aby som mal konečne kľud. Skôr sa na myšlienku alebo na cit kľudne pozriem, a potom ich nechám, neberiem ich tak vážne. Myšlienka tu je, ale já sa ňou nezaoberám. Keď v okamihu príde znova, nehnevám sa, ale opäť ju nechám bežať. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú, neovládajú ma. Nenaháňajú mi žiaden strach a já sa necítim byť pod tlakom, že sa ich musím zbaviť, ale kľudne s nimi zachádzam tak, že budú prichádzať stále menej často, až sa od nich pozvoľne oslobodím.
I keď mám dokonca ten pocit, že sa myšlienky vo mne stále vynárajú a ovládajú ma, nemusím rezignovať. Musím ich najprv prijať. Je to môj problém, tieto myšlienky sú časťou mňa, ukazujú, kto som. A môžem s nimi žiť, i keď sa s nimi budem musieť cely svoj život vláčiť. Já sa nemusím Bohu vykazovať tým, že som ich premohol alebo, že som sa od nich oslobodil. Ak myšlienky chápem takto, potom ich môžem nechať na pokoji. Nedám sa nimi okupovať, ani sa nimi nedám prinútiť, aby som sa ich predsa len zbavil. Tento tlak je len iná forma vlády myšlienok nad nami. Ak verím tomu, že som prijímaný Bohom so všetkými svojimi myšlienkami, ktoré ma trýznia a sužujú, tak sa od tohoto tlaku oslobodím a potom sa konečne týchto myšlienok zbavím. I keď opäť prídu, netiesnia ma a už ma neovládajú. Oni prichádzajú a odchádzajú, ja sám však zostávam vnútorne slobodný, tichý a kľudný. To je ona metóda.
Ostáva však otázka, čoho sa mám zbaviť? Najprv ide o to zbaviť sa vnútorných napätí (tenzii). Myšlienky a city predsa nie sú nič špatné a nie je dôvod sa ich zbavovať. Myšlienky a city v nás však môžu spôsobovať napätie. Okupujú nás. Sme fixovaní, ovládaný stále tými istými myšlienkami a citmi. Pokiaľ nás myšlienky udržujú v tomto napätí, sme neschopní s nimi zachádzať plodne. A tak sa najprv musíme snažiť, aby sme sa zbavili napätia v sebe. Napätie sa v našom vnútri prejavuje i telesne. Musíme sa niekedy na seba pozrieť ako sedíme, ako stojíme a chodíme, ako pracujeme a zistíme, ako často sa ocitneme v nejakom vnútornom napätí. Ramená máme ztuhnuté, naše črty i ruky sú kŕčovito napäté. Môžeme skúšať zbaviť sa týchto napätí rôznymi metódami.
Prvá metóda začína telom. Pokúšame sa uvolniť sa vo svojom tele, vo svaloch, predovšetkým v ramenných svaloch, chrbtových, ale aj krčných a tvárových. Na týchto miestách sa naše vnútorné napätia radi usadzujú. Môžeme sa snažiť o vedomé vyvolanie týchto napätí. Potom sa pokúsime zviesť do týchto miest svoje vydychovanie a tak jednotlivými výdychmi napätie uvolniť. Vydychovaním uvoľníme kŕčovité sťahy ramien i v chrbte. Toto uvoľňovanie však my zmysel len vtedy, ak uvoľňujeme zároveň so svojím telom i vnútorné napätie, i keď ho nedokážeme pomenovať.
Akonáhle sa uvoľníme telesne, pocítime, ako sa uvoľňujeme í vnútorne. V tele sa vysporiadame so svojimi napätiami. Vyžaduje sa teda tiež postoj vnútorného uvolnenia. Kto užíva telesné uvoľnenie ako techniku a chce sa tak zbaviť nepríjemných napätí bez toho, aby zmenil svoj vnútorný postoj, tomu to vôbec neprospeje. Bude liečiť len vonkajšie znaky choroby (symptómy)
Druhá metóda začína príčinami naparí. Najprv si položím otázku: „Kde sú moje nároky a túžby prehnané, kde vo mne pôsobia moje neuspokojené potreby napätie a kde sa nechávam starosťami uviesť do nedobrého napätia?
Začnem sa teda zaoberať duševným problémom, ktorý vyvoláva napätie a snažím sa zbaviť prehnaného nároku, úzkostnej starosti. To sa však nedá len úkonom vôle. So zaťatými zubami neuvoľním nič: podarí sa mi to len vtedy, ak dám niečo z rúk (pustím). Nesmiem zatínať zuby ale musím uvolniť dlane. Nesmiem chcieť problém riešiť, nesmiem sa chcieť prehrýzť, ale musím sa zbaviť premrštených starostí a nárokov, musím si ich nechať vziať. Budem tak chudobnejší. Musím si dať vziať kus seba, musím ho obetovať.
Často mávajú naše napätia príčinu v určitých obavách. Máme strach zo svojich slabostí a zaisťujeme sa proti tomu systémom predpisov, ktoré veľmi starostlivo chceme dodržať.
Alebo si vystavíme budovu z vysokých ideálov a tou zatarasíme pohľad do vlastnej priepasti. Žijeme potom v permanentnom úzkostnom napätí, že ráz predsa narazíme na svoje slabosti. Často sa tieto zabezpečovacie pokusy skrývajú za zbožnými a vznešenými predstavami. Akonáhle však zistíme, že si svoje ideály strážime s istou úzkostlivosťou a že úzkostlivo lipneme na určitých vonkajších formách, potom je to vždy známka napätia, ktorého by sme sa mali zbaviť. K tomu mi pomôže dôvere, že som skrytý v Bohu, že sa môžem spustiť do jeho náručia, pretože ma neočakávajú paže trestajúceho ale milujúceho.
Uvoľnene padať do Boha, to má čosi spoločné s láskou. Prijmem s láskou skutočnosť, že ma Boh miluje a dôverujem v to. Zbavím sa svojich zaistení, ktorými sa chcem sám zabezpečiť proti Bohu a pripustím k sebe Boha. Nejde tu o žiadny asketický výkon, ktorým by som sa mohol preukázať Bohu. Zriekam sa všetkých duchovných úspechov a prenechávam sa – tak ako som Bohu, a to so všetkými tiesnivými myšlienkami. On teraz smie prevziať vo mne vedenie, smie teraz konať k môjmu najlepšiemu prospechu a smie teraz tiež ukázať svoju lásku ku mne.
V mlčaní ide v konečnom dôsledku o vnútornú zmenu vlády. Nemám už vládnuť ja sám, nemám si už ja plánovať, ako mi moje zbožné cvičenie a náboženské ideály sprostredkujú prírastok duchovného bohatstva, ale vo mne má vládnuť Kristus. Potom už v centre nestojím ani ja, ani moje duchovné potreby, ale Kristus, ktorému sa odovzdávam tým, že sa v mlčaní sám od seba oprosťujem, že púšťam vládu z ruky, a dovoľujem Kristovi, aby so mnou a vo mne konal. Neberiem sám seba už tak vážne, vzdávam sa lipnutia na sebe samom a budovania svojho vlastného pamätníka alebo maľovania svojho ideálneho obrazu. Môj ideál už pre mne nie je dôležitý. Dôležité je už len to, že vo mne môže pôsobiť Boží duch.
Ako také oslobodenie od seba samého vyzerá, veľmi dobre popísali bratia z Taize vo svojom úvode k stanovám. Popisujú tam pravidlá mlčania: „Seba samého sa zbavím, keď sa najprv zbavím svojej zvedavosti, keď si nemyslím, že všade musím pozdvihnúť svoj hlas, že musím všetko vedieť.“ Potom bratia vypočítavajú rôzne oblasti vo vnútri človeka, ktoré musia dospieť k mlčaniu.
Mlčanie fantázie Citové hnutia a smútky umĺkajú, pyšná (nadutá) prekotnosť myšlienok umĺka.
Mlčanie pamäti Veci minulé, nejasné náreky a trpkosti umĺkajú. Treba sa rozpomínať len na prejavy Božieho milosrdenstva.
Mlčanie sebalásky Umĺka pohľad na vlastné hriechy, na vlastnú neschopnosť. Umĺka sebachvála. Celé ľudské JA umĺka.
Mlčanie ducha Umlčať márne myšlienky, Umlčať dôvtipné úvahy, ktoré oslabujú vôľu a znemožňujú lásku. Umlčať všetko vlastné hľadanie a snaženie.
Mlčanie kritického ducha Mlčanie pri pohľade na druhých ľudí, nesúdiť.
Mlčanie vôle Umlčať úzkosti srdca, bolesti duše, pocity opusteností.
Mlčať so sebou samým Nenačúvať sebe samému, nenariekať a neutešovať sa; mlčať sám so sebou, zabúdať na seba, odlúčiť sa od sebe.
Kto sa pokúsi praktikovať tieto pravidlá, pocíti ich vysokú náročnosť. Kto chce takto mlčať, ten sa musí oslobodiť sám od seba. A zakúsi, že sa v nás toho proti tomu toľko vzpiera, pretože od prirodzenosti na sebe lipneme a Boha využívame skôr ako nástroj našej vlastnej dokonalosti, než aby sme sa mu so svojimi nedokonalosťami odovzdali. Berieme seba, svoje myšlienky a city, svoje starosti a problémy príliš vážne, než aby sme si k sebe Boha pripustili na tak nepatrnú vzdialenosť, aby bol dôležitý len On. Čo tu popisujú bratia z Taize z hľadiska náboženského, to je pre psychológiu zákon ľudského rastu a zrenie. Musíme ustavične opúšťať svoju minulosť, aby sme mohli byť otvorení pre budúcnosť. Kto večne lipne na svojom detstve, nikdy nedospeje. Nikdy sa neprestane držať maminých sukieň. Zbaviť sa minulosti znamená zbaviť sa doterajších vnútorných postojov. Nemôžem sa večne upínať ne určitých ľudí, či už sa jedná jedná o rodičov, kamarátov zo školy alebo priateľov. Nemôžem sa upínať na miesta, na svoju vlasť a na tie miesta, ktoré sú mi dôverne známe. Stále sa musím uvoľňovať od zvyklostí a dôverne známych vecí, aby som mohol byť človekom prítomnosti, aby som bol otvorený voči novému.
Dôležitý aspekt oprostenia od minulosti spočíva v tom, že sa oprostím od svojich zatrpknutostí. Sú ľudia, ktorí so sebou stále nosia rany z minulosti a nechcú sa z nich uzdraviť; cítia sa ukrivdení, pretože nedostali, čo chceli; priazeň, lásku, nehu; pretože ich ľudia sklamali. Potrebujú spomienku na tieto rany, aby sa mohli pevne držať svojej zatrpknutosti. Nemôžu odpustiť ľudom, ktorý ich zranili, a nemôžu odpustiť Bohu, ktorý im túto minulosť prisúdil. Ide teda o to, aby sme sa nechali oslobodiť od svojej zatrpknutosti, pretože práve ona nám uzatvára prístup k Bohu.
Pri oprosťovaní ide o otvorenie sa voči Bohu. Musím sa od seba oprostiť, aby so mnou mohol Boh niečo urobiť. Musím skoncovať s lipnutím na sebe samom, musím roztvoriť svoje dlane, vzdať sa presadzovanie seba, musím sa odovzdať, aby mal ku mne prístup Boh, aby vo mne mohol jednať.
2. Mlčanie ako umieranie
Monastická tradícia nepozná pojem oprosťovania. Opisuje tento moderní pojem dvoma obrazmi: obrazom umierania a putovania. V mlčaní sa mních učí umieraniu starého človeka. Stáva sa pre svet mŕtvym, aby i žil pre Boha.
„Jeden brat prišiel k egyptskému otcovi Makáriovi a povedal mu: „Otče, povedz mi jedno! Ako môžem dosiahnuť spásu?“ Starec ho poučil: „Chod ku hrobom a vysmievaj sa mŕtvym!“ Brat tam teda išiel, vysmieval sa a hádzal kamene. Potom sa vrátil a podal otcovi správu. Ten sa ho spýtal: „A oni ti nepovedali nič?“ Odpovedal: „Nič!“
Tu mu povedal starec: „Chod tam zajtra opäť a chváľ ich!“ Brat tam išiel a chválil ich: „Apoštolovia, svätci, spravodliví!“ I prišiel ku starcovi späť a povedel: „Chválil som ich!“ A on sa ho spýtal: „Nič ti neodpovedali?“ Brat odpovedal: „Nič“. Tu ho starec poučil: „Ty vieš, ako si ich zhanobil, a neodpovedali ti a ako si ich velebil a oni nepovedali nič. Takýto musíš byť i ty, ak chceš dosiahnuť spásu. Buď mŕtvolou a nedbaj ani na ľudské bezprávie ani na ľudskú chválu ako mŕtvy a budeš spasený!“
Mních sa má oslobodiť od potreby ľudského uznania. Pre neho nemá mať význam ani chvála ani hana, ale jedine Boh. V každom však väzí pudová túžba po ľudskom uznaní; preto je tu slobodný vzťah ku chvále i k hane popísaný obrazom mŕtvoly.
„Raz prišli kňazi do kláštora, kde bol otec Poimen. Otec Anub vstúpil do vnútra a povedal mu: „Zvolajme dnes tunajších kňazov!“ Poimen tu dlho stál, bez toho aby dal odpoveď, potom zarmútený odišiel. Jeho blízki mu povedali: „Otče, prečo si mu neodpovedal?“ Otec Poimen povedel: „Nemám žiadny dôvod, lebo som mŕtvy a mŕtvola nehovorí.“
V mlčaní sa mních stáva mŕtvym pre svet. Svet už pre neho nie je dôležitý. Nie je bezcitný ako mŕtvy, ale oprosťuje sa tak radikálne od sveta, že je pre neho mŕtvy a žije jedine z Boha. Komu sa toto vnútorné odumretie podarilo, ten potom môže žiť uprostred sveta, bez toho, aby sa ním dal ovládať. Žije vo svete, a predsa nie zo sveta. Základ, z ktorého žije, je Boh.
V inom výroku otcov púšte sa hovorí: „Jeden brat sa spýtal otca Mojžiša: „Vidím pred sebou úlohu, ktorú nedokážem splniť.“ Tu mu starec povedal: „Ak sa nestaneš mŕtvolou ako pochovaný, nezvládneš ju.“
Vo všetkých náboženstvách existuje cvičenie, v ktorom človek premeditováva svoju vlastnú smrť. Sv. Benedikt vo svojej rehole žiada, aby sme mali denne pred očami svoju vlastnú smrť. Máme vnútorne zomrieť, aby sme urobili v sebe priestor pravému životu.
Predstavme si, že už tri dni ležíme v hrobe. Čo všetko by sme v tomto hrobe zanechali? Všetko, čo je na nás mŕtve, čo je nezmyselná príťaž; majetok, ktorý stále so sebou vláčime, mienku, na ktorej lipneme; roľu, ktorú hrajeme; masky, ktoré nosíme, to všetko by z nás spadlo. A mohli by sme z hrobu vyjsť ako noví ľudia. Miery našich hodnôt by sa v hrobe správne nastavili. Predstava, že ležíme v hrobe, teda nie je niečo, čo by chcelo okliešťovať našu vitalitu alebo ju zúžiť. Naopak – je to pre nás pomoc, ako v sebe nechať rozvinúť skutočný život. Všetko nepravé, všetko, čo nám bráni v skutočnom živote, musí odpadnúť.
Z výrokov otcov vieme, že cieľom cvičenia, keď si človek predstavuje, že leží v hrobe, je uschopnenie ku zvládnutiu nejakej úlohy. Smrť nás chce uschopniť k životu. Nejde tu o žiadny únik pred bojom, ktorý si od nás žiada život, ale je to pomoc k tomu, aby sme získali pravý život, aby sme na sebe zakúsili Kristovo vzkriesenie uprostred našich úloh, uprostred všedného dna.
3. Mlčanie ako putovanie
Mnísi s obľubou užívajú k popisu podstaty mlčania obraz púte. Jeden výrok stotožňuje putovanie s mlčaním: peregrinatio est tacere.
V inom výroku sa hovorí: „Ak sa nestaneš pánom svojho jazyka, nebudeš cudzincom, nech pôjdeš kamkoľvek. Ovládaj svoj jazyk a si cudzincom.“
Ďalšie výroky otcov objasňujú, čo to znamená byť cudzincom: „Mlč a kamkoľvek prídeš, povedz si: „To sa ma netýka!“, to je život v cudzine.“
Aj Otec Tithol hovorí: „Putovanie spočíva v tom, že mních ovláda svoj jazyk.“
V mlčaní odchádza mních z tohoto sveta. Nechce ku všetkému pridávať svoj komentár. V rozprávaní zasahuje do vecí tohoto sveta, aktivizuje sa, komentuje, kritizuje alebo toto dianie riadi určitým smerom tým, že nariaďuje a rozkazuje.
V mlčaní necháva mních svet tak. Nechce ho meniť, vylepšovať. Pretože tvárnosť tohoto sveta pomíňa. Nechce ho teda posudzovať, pretože vie, že je riadený Bohom. Tak necháva svet svetom a ide svojou cestou k Bohu, ide svetom ako cudzou zemou, v ktorej sa nikdy nesmie usadiť. Pútnik sa nesmie usadiť. Musí putovať ďalej.
Tak je mlčanie odmietnutím odpočinku v pohodlí, odmietnutím bezpečného úkrytu vo vlastnom slove. Sv. Ambróz hovorí o ľudskom slove, že je bytom, domom, hrejivým úkrytom. „Domom ducha je vyslovene slovo. Duch prebýva v reči.“ V slove prebýva človek na tomto svete. Slovo ukazuje, že sem patrí. Naväzuje so svetom kontakt. Aký význam má rozhlas pre starých a osamelých ľudí? Tým, že osamelý človek počuje slovo z rozhlasu, cíti sa spojený so svetom. Slovo je spôsobom jeho komunikácie so svetom.
Mních sa zrieka slova, hrejivého bezpečie vo svete. Ide vnútornou cestou. Odcudzuje sa svetu, aby putoval smerom k Bohu. To vyžaduje stále opúšťanie všetkých väzieb, ktorými ho chce svet zachytiť a držať.
Kassián, prvý významný mníšsky spisovateľ Západu, vysvetľuje podstatu putovania vo svojich interpretáciách na Gn 12,1. Tam sa hovorí o trojakom vyjdení: o vyjdení z vlasti, z príbuzenstva a z otcovského domu. Vyjdenie z vlasti pre Kassiána znamená zrieknutie sa všetkých majetkov sveta, oprostenie sa od všetkých väzieb k tomuto svetu.
Kto zanechal tento svet, ten už nevlastný nič, je chudobný. V mlčaní sa človek oprosťuje od bohatstva slova. Nemá nič, čím by sa mohol predviesť a urobiť dojem. Nemôže sa vykázať ničím, ani rozumnými formuláciami, ani múdrymi myšlienkami. Stáva sa vnútorne chudobným, chudobným v duchu. To sa nevzťahuje len na rečnenie, ale i na myšlienky. Mlčať neznamená rozplývať sa v diaľavách svojej fantázie, ale byť chudobný v myslení, spokojiť sa z niekoľkými myšlienkami, ktoré nás vedú k uzobranosti. Ruminatio „prežúvanie“ slov Písma sa u mnohých otcov obmedzuje len na jeden jediný verš zo žalmu. Otcovia v tom vidia chudobu v duchu, ak žije niekto z jedného jediného slova Písma a nechá sa ním úplne jednoducho vo svojom vnútri utvárať.
Vyjdenie z príbuzenstva znamená pre Kassiána opustenie predošlého spôsobu života, naše zvyky a neresti, ktoré nás sprevádzajú od narodenia a s ktorými sme vnútorne tak zrastení, že sme s nimi pokrvne príbuzní. Toto vyjdenie v sebe uskutočňuje tým, že sa zriekne minulého života a svojich minulých citov a afektov.
Máme sa odlúčiť od toho, čo nám zabralo srdce. Kassián nás tým chce uchrániť od návratu k predošlým štádiám, od úniku od prítomnej reality do krajšej minulosti, v ktorej bolo o človeka ešte postarané, v ktorej sa mohol vykazovať úspechmi.
Mlčanie ako vyjdenie z príbuzenstva znamená upustenie od spomienok. Človek nemá brať tak príliš vážne ani seba ani svoju minulosť. Nemá vo svojej fantázii utekať pred prítomným Bohom do svojej minulosti, aby sa tam mohol cítiť dobre. Sú ľudia, ktorí sa stále vracajú do svojej minulosti, ustavične sa snažia prežívať krásne zážitky ešte ráz. Nemôžu sa od nich oprostiť, chcú si ich ponechať ako svoj majetok, v ktorom by mohli odpočívať. Mlčanie vyžaduje, aby sme sa oprostili od vlastnej minulosti a pristúpili k prítomnej realite, k prítomnému Bohu, s ktorým sa človek môže stretnúť ako so skutočným Bohom len v prežívanej prítomnosti, nikdy v prikrášlených zážitkoch z minulosti.
Vyjdenie z otcovského domu interpretuje Kassián ako zabudnutie každej spomienky na tento svet, ako zrieknutie sa viditeľného a pominuteľného a ako obrat k neviditeľnému, večnému, budúcemu. Kassián v tejto súvislosti cituje Fil 3,20: „Naša vlasť je v nebesiach.“ Máme putovať svetom a neusadzovať sa v ňom, pretože máme svoju vlasť v nebesiach, a máme teda svoj život tu chápať ako život v cudzine.
Mlčať je to isté ako prežívať cudzosť tohoto sveta. Kto mlčí, zostáva voči druhému cudzí. Nie je spriatelený s ľuďmi svojho okolia, so svetom. A tak chápu mnísi mlčanie ako zrieknutie sa určitej dôvernosti. V jednom výroku otcov sa hovorí: „Rád by som býval s bratmi, povedz mi, ako s nimi mám žiť.“ Otec mu vysvetlil: „Ako prvý deň, keď k ním prídeš, tak zachovaj postoj cudzinca po všetky dni svojho života, aby si s nimi nebol príliš dôverný.“
Tak je mlčanie ako bezdomovectvo a zrieknutie sa dôvernosti vedomým odchodom do samoty. Putujúci mnísi hľadali úplne vedome inkognito, chceli zostať neznámi. Často bývajú podceňovaní, úmyselne žijú mimo spoločnosti a tým aj mimo zákonnú ochranu. Odlúčili sa od spoločnosti, od všetkých väzieb na svoj národ, na svoju rodinu, na ľudí vôbec, aby úplne skoncovali so svetom, aby žili jedine pre Boha.
Obrazy sa nedajú brať príliš vážne, príliš doslovne. Obrazy umierania a putovanie vyjadrujú istý podstatný aspekt mlčania. V mlčaní sa mních vyslobodzuje od tohoto sveta, aby bol otvorený voči Bohu. Pri prílišnom zdôraznení tohoto obrazu však vznikne radikálne popretie sveta a únik z neho, čo by malo skôr pôvod novo-platónsky než kresťanský. Obrazy umierania a vysťahovalectva však neplatia len pre askétov na púšti, ale platia aj pre nás. Musíme nejako svet prekročiť, transcendovať, musíme z neho vyjsť a na ceste sa dať viesť a volať iným hlasom. Musíme byť pre svet mŕtvi, aby sme žili z Boha a pre Boha. Tento postoj nás povedie k vnútornej slobode a k oprostenosti, nie k pohŕdaniu svetom a k nenávisti ku svetu, ale k oprosteniu lásky voči všetkým veciam a k zakotvenosti v Bohu uprostred naších svetských úloh.
4. Mlčanie ako sloboda a oprostenosť
Mlčanie ako oprostenie, ako umieranie a vyjdenie z tohoto sveta nás činí vnútorne slobodnými. Nelipneme už okrem Boha na ničom To je dôležité pre našu každodennú prácu a pre styk s ľuďmi. Keby naša práca vyvierala z tejto slobody voči veciam a ľudom, odstránili by sme v sebe rôzne napätia. Mohli by sme dôslednejšie a pozornejšie pracovať, pretože by sme svoju prácu ustavične nemiešali s vecami svojej vlastnej potreby a túžby a mohli by sme viac pracovať, pretože by sme neinvestovali zbytočnú energiu do niečoho tak zbytočného, ako je uznanie a chvála.
Pri svojom pobyte v trapistickom kláštore pracoval H. Nouwen s mníchmi v rôznych dielňach. Pozoroval, ako ho tá práca vyčerpáva. Hnevalo ho to, keď si to však zapisoval do svojho denníka, tu pochopil, čo bolo príčinnou jeho vyčerpania: „Myslím, že moje vyčerpanie nevyviera ani tak z druhu práce, ktorú robím, ako skôr z nedobrých napätí, ktoré s prácou spájam. Mal by som úplne proste deň prežívať v tichu a odovzdať sa bez nátlaku dennému poriadku a tým drobným rozkazom, ktoré nájdem vždy na papieriku u dverí.“
Keby sa vzdal svojich prianí robiť len to, čo je príjemne, keby sa proste oddal práci, potom by ho táto práce tak nadmieru neunavovala. Ale aj u práci, ktorá mu vyhovuje, sa cíti vyčerpaný, pretože príliš úzkostlivo dbá o to, aby ju konal mimoriadne dobre a zožal uznanie od ľudí. Keď rozpráva s Johnom Eudesom, opátom kláštora, o svojej únave, ktorú pociťuje vždy, keď ma dočinenia s ľuďmi, či už vedie exercície alebo nejaký kurz, tu sám poznáva: Do každého stretnutie vkladám príliš mnoho energie, ako by som vždy znovu mal dokázať, že som skutočne hodný dôvery toho druhého. „Vy vložíte do hry celú svoju totožnosť a vždy začínate od bodu nula.“ mienil John Eudes. „V tom bode bude pre vás dôležitá modlitba a meditácia, pretože v nej nájdete svoju najhlbšiu identitu a to vás uchráni pred tým, aby ste pri práci s druhými dával do hry vždy celú svoju bytosť.“ Povedal mi tiež, že je dokázané, že ľudia, ktorí pravidelne meditujú, potrebujú menej spánku. Sú väčšou mierou zjednotení v sebe samých a nepotrebujú v boji o svoju identitu mienenie druhých.“
Kto sa naučil opustiť behom práce seba i svoje nároky, ten môže vykonávať svoju prácu kľudne, bez vnútorných napätí. Vycestoval zo sveta a stojí jedine v službe Božej. Nerobí svoju prácu kvôli sebe, ale pre dielo samo, kvôli Bohu. Je slobodný preto, aby pracoval vecne, bez toho aby do práce sústavne vnášal svoje emócie. Kto sa dokáže behom svojej práce, behom svojho rozprávania a myslenia oprostiť od seba, ten zakúsi vnútornú slobodu, v ktorej sa môže otvoriť Bohu a dať sa Bohu najať do služby.
Mlčanie ako oprostenie, ako umieranie a ako putovanie sa nevzťahuje len na rozprávanie, ale ku všetkému nášmu konaniu. Formuje celý náš život a dodáva mu viac pravdivosti, slobody a ľudskosti; pretože nám odníme všetko to, čo znetvoruje našu vlastnú bytosť, čo ohrozuje naše vlastné jadro udusením a čo nás vzďaľuje od uskutočnenia toho obrazu, ktorý do nás vložil Boh. Cieľom mlčania je naša väčšia otvorenosť pre Boha, aby mohol do prejavov nášho života, do nášho myslenie a konania prúdiť Boží Duch. Mlčanie by nás malo učiniť priestupnými pre Božieho Ducha, aby v nás mohol prevziať vedenie Boh. Náš život neurčujeme my sami so svojím zúženým egoizmom, určuje ho Boží duch sám, ktorému sa mlčky oddáme a zveríme.