02. adventný piatok- (Iz 48, 17-19)
Dnešné prvé čítanie začína týmto zvolaním: „Toto hovorí Pán, tvoj Vykupiteľ, Svätý Izraela”. Uvedomujeme si hodnotu a vážnosť Božieho Slova? Toto Slovo nám adresuje Boh, náš Pán a náš Vykupiteľ. Boh je náš Pán a zároveň náš Vykupiteľ, lebo ktosi iní nás zajal do otroctva. Niekto, kto nás ani nestvoril a ani nemiluje. Boh nás vyslobodzuje z otroctva diabla a toto všetko sa deje prostredníctvom Božieho Slova. Boh je Svätý, je absolútne dokonalé bytie, je absolútna Láska a Radosť.
Veľmi často sa stretávame s názorom ľudí, ktorí hovoria: „Ak je Boh, prečo sa nezjaví a prečo neprehovorí?” Ale toto nie je pravda, pretože Boh sa aj zjavil a aj nám všetko, čo potrebujeme k správnemu životu, povedal. Boh sa zjavil v osobe Vteleného Slova, Ježiša Krista a jeho Slovo môžeme nájsť v Písme Svätom. Písmo Sväté, biblia je Božím Slovom. Ak máte odložený nejaký list, ktorý vám napísal človek, ktorý vám je drahý, môžete pri jeho čítaní pocítiť, že skrze toto písané slovo akýmsi zvláštnym spôsobom nadväzujete kontakt s autorom listu, i keď je možno v tom čase už dávno mŕtvy. Ak zoberiem do rúk list zomrelého otca, v jeho slovách akoby znovu ožil na chvíľu on sám. Takúto silu majú slová dnes už mŕtvych ľudí, o čo silnejšie je Slovo Večne Živého Boha. Ten, ktorý sa ti prihovára skrze toto Slovo je „tvoj Vykupiteľ”. To je Svätý, Boh všetko prevyšujúci, Svätý Izraela.
„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa učí, čo ti osoží, a vedie ťa po cesta, ktorou máš ísť.” Božie Slovo ukazuje, čo nám osoží a ukazuje cestu k plnšiemu životu. Ľudská vôľa, pred prvotným pádom, smerovala k tomu, čo osoží. Človek mal v sebe neporušený zmysel pre dobro. Dedičný hriech natoľko poznačil človeka, že sa jeho vôľa naklonila ku zlu. Dnes nám chutia zlé veci. Máme chuť na to, čo nám v konečnom dôsledku spôsobí bolesť. Preto nám musí znovu a zvonku zaznieť Božie Slovo, aby sa v nás prebudilo naše vlastné svedomie a viedlo nás k tomu, čo nám osoží. Bez Božieho Slova žije človek vo tme. Nechápe seba samého a svoju situáciu v tomto svete, nevie nič o prvotnom hriechu a o jeho následkoch. Nechápe vôbec to, v akom svete žije a do akej situácie sa narodil a zo všetkého zlého obviňuje Boha. Nechce pochopiť, že je to všetko následok nesprávneho rozhodnutia prvých ľudí, že je to dôsledok nevery Bohu a neposlušnosti..
„Keby si si všímal moje príkazy, tvoj pokoj by bol ako rieka a tvoja spravodlivosť ako morské vlny.” Treba si všímať Božie príkazy, aby si Boh všimol naše prosby. Týmito príkazmi nemyslím len desatoro, pretože tých Božích príkazov, prisľúbení a rád je omnoho viac a sú roztrúsené po celom Písme Svätom. Keď si všímame Božie prikázania, keď začneme vo svojom živote brať ohľad na Boha, keď sa ho snažíme poslúchať, miznú naše depresie a objavuje sa v človeku pokoj, ktorý prežaruje postupne celú bytosť až do tej miery, že ho človek môže šíriť. Môže sa stať tvorcom pokoja. Pán Ježiš svojím apoštolom prikázal, aby všade pozdravovali: „Pokoj vám!” A prisľúbil, že na všetkých ľudí, s ktorými sa oni stretnú a ak toho budú títo hodní, zostúpi Boží pokoj. Toto je vlastne podstata a základ každého apoštolátu. Ak apoštolát neprináša Boží pokoj, nie je zrelý. Tento vnútorný pokoj je však ovocím poslušnosti Bohu a jeho Slovu. Každé porušenie Božieho zákona je ako vychýlenie sa z cesty k životu, čo ústi do depresie a v konečnom dôsledku ku smrti.
Keby si si všímal Božie zákony, aj tvoja spravodlivosť by vzrástla, pretože by si v mnohých situáciách bol poučený priamo Bohom a jeho Slovom. Nemusel by si sa potom zakaždým úzkostlivo pýtať duchovného otca, či si to dobre urobil. Dobré je to, čo chce Boh. Hriech je to, čo je proti Božiemu zákonu. Iný hriech a iné dobro neexistujú. Hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho zákona.
Pre našu dnešnú pomýlenú mentalitu, zameranú proti životu, veľmi zvláštne znie ďalší Boží prísľub. „Ako piesku by bolo tvojich potomkov a ratolestí tvojho lona ako zrniek piesku.” Keď sadíme strom, chceme a tešíme sa z toho, keď prináša mnoho ovocia. Keby si zemiaky na hriadke povedali, že oni sú moderné a oni nechcú mať viac ako dva nové zemiačiky, asi by sme pri zbere úrody nejasali od radosti. Prečo nevieme pochopiť, že aj dobrý človek má mať mnoho detí. A Boh sa teší aj z prirodzenej plodnosti človeka. Veď ku každému novému životu hovorí svoje áno už tým, že ho tvorí a dáva. Židia považovali neplodnosť za kliatbu. Naopak: plodnosť bola znakom Božieho požehnania.
My všetci sa rodíme s povolaním otca alebo matky. Tieto slová o hojnom potomstve možno chápať aj v duchovnom zmysle. Veď nie je nič krajšie, ako zrodiť mnoho detí pre Krista. U nás kňazov a rehoľníkov je to duchovné otcovstvo, u sestier ide o duchovné materstvo, sme a máme byť v inej oblasti plodní, ale plodní musíme byť všetci. A v bolesti sa rodí fyzicky ale aj duchovne. Bez obeti nieje nový život. Aj v našej ľudovej tradícii sa zachovalo príslovie: „Detí a fliaš na zaváranie, nikdy nie je v dome nazbyt!”
Možno si až pri počúvaní tohto prísľubu uvedomíme, ako naša civilizácia poblúdila ďaleko od Božej lásky. Od Boha, ktorý žehná životu a teší sa z každého novovzniknutého človeka. Každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet je znakom toho, že Boh nám ešte stále verí. Každé dieťa prináša čosi nové. Ak pôjde po ceste Božích prikázaní, stane sa požehnaním pre tento svet. Neexistujú len technickí a vedeckí géniovia, ale existujú aj duchovní géniovia, géniovia lásky – svätci.
Na záver akýsi Boží povzdych: „Nezaniklo by, ani by vyhľadené nebolo jeho meno spred mojej tváre.” Toto hovorí Pán Tvoj Vykupiteľ, Svätý Izraela.