02. adventná streda (Iz 40, 25-31)
Dnešné prvé čítanie z proroka Izaiáša hovorí o božej transcendentnosti. Transcendentnosť – znamená – prevýšenosť. Boh prevyšuje všetko to, čo stvoril. Naše poznanie sa zakladá na tom, že zrovnávame, porovnávame. Vieme, čo je biele, pretože poznáme niečo čierne. Ale vo vzťahu k poznaniu Boha sme bezradní. Boh sa nepodobá ničomu z toho, čo poznáme zo stvorených skutočností. On sám hovorí: „Komuže ma teda chcete prirovnať ? Budem mu podobný?“
Sám Boh nás vyzýva, aby sme skúmali stvorený svet, aby sme skúmali vesmír. Aby sme sa pozreli na hviezdy. Už hmotný vesmír nás desí svojou zdanlivou Nekonečnosťou. Obraz, ktorý nám ponúka moderná astrofyzika, hovorí o úžasných hlbinách vesmíru: „Zdvihnite si nahor oči a viďte: Ktože ich stvoril? Ten, čo vyvádza podľa čísla ich vojsko, každú volá po mene, pre veľkú silu a nesmiernu moc nevystane ani jedna.“
Boh je ten, kto drží svojou Stvoriteľskou mocou celý stvorený svet v bytí a v poriadku. Okrem nášho malého sveta riadi miriády hviezd a planét. Žije v každej živej bunke, uvedomuje si všetko čo je a súcitne prežíva každé vedomie. On prežíva životy všetkých. Aj keď sa ponížil a stal sa človekom, neprestal byť súčasne Nesmiernym a Nepochopiteľným Bohom. Aj keď sa zjavil na zemi ako telom obmedzený človek, predsa vesmír zjavuje jeho Nekonečnosť a Neobmedzenosť, jeho nesmiernu silu.
Ktosi múdry povedal: „Malý Boh, veľké problémy!“ Veľkosť našej ustráchanosti a ustarostenosti je priamo úmerná nášmu obrazu Boha. Ak sa môj Boh zmestí do mojej predstavivosti, ak si myslím, že si ho dokážem predstaviť, potom to už nie je Boh. Môj Boh je predsa Bohom Univerza.
„Prečo vravíš, Jakub, a hovoríš, Izrael: „Skrytá je moja púť pred Pánom a môj súd unikol môjmu Bohu!“? Či nevieš? Či si nepočul? Bohom večnosti je Pán. On stvoril končiny zeme, neukoná sa, ani neustane, jeho múdrosť je nevystihnuteľná. On dáva silu ukonanému.“ Počujeme blahozvesť o tom, že náš Boh sa neunaví, že vie o našom trápení a nie je znechutený zo sveta, ktorý On sám stvoril. Všetko, čo sa vo svete deje, je súčasťou jeho plánu. On zo zla dokáže urobiť Dobro. Nebol by Bohom, keby ho zlo deptalo. Vo svojej podstate je a neprestáva byť nesmierne blaženým Bohom aj keď prijíma do seba utrpenie celého Vesmíru. Bohom absolútne psychický vyrovnaným aj keď pozná a prežíva s nami naše depresie.
Zo všetkých Božích vlastností sa vo Vyznaní viery spomína iba Božia všemohúcnosť: keď ju vyznávame, má to ohromný dosah na náš život. Veríme, že je univerzálna, pretože Boh, ktorý všetko stvoril, všetko riadi a všetko môže, že je milujúca, pretože Boh je naším Otcom, tajomná, lebo jedine viera ju môže rozoznať, keď sa “prejavuje v slabosti” (2 Kor 12,9). “Všetko, čo chcel, učinil” (Ž 115,3).
Sväté Písmo často vyznáva univerzálnu Božiu moc. Volá Boha “Mocným Jakubovým” (Gn 49,24.Iz 1,24 a i.), “Pán zástupov”, “silný a mocný” (Ž 24,8-10). Boh je všemohúci “na nebi a na zemi” (Ž 135,6), preto, lebo On ich stvoril. Jemu nič nie je nemožné a so svojím dielom zaobchádza podľa svojej vôle, Je Pánom Vesmíru, ktorému určil poriadok, ktorý Mu zostáva celkom podriadený a má ho stále k dispozícii, On je Pánom dejín: On spravuje srdcia a udalosti, ako sa mu zapáči: “Lebo Ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc. Ktože môže odolať sile Tvojho ramena”? (Múdr 11,21). “Ty sa zmilúvaš nad všetkými, lebo si Všemocný” (Múdr 11,23)
Boh je Všemohúci Otec. Jeho otcovstva a Jeho moc sa navzájom objasňujú. Svoju otcovskú Všemohúcnosť prejavuje totiž tým, ako sa stará o to, čo potrebujeme, ďalej tým, že nás prijíma za adoptívne deti (“budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí Všemohúci Pán” (2 Kor 6,l8), a napokon svojím nekonečným milosrdenstvom, lebo najväčšmi prejavuje svoju moc, keď slobodne odpúšťa hriechy. Božia Všemohúcnosť nie je svojvoľná : “V Bohu je moc a bytnosť, vôľa a rozum, múdrosť a spravodlivosť to isté, takže v Božej moci nemôže byť nič, čo by nemohlo byť v Jeho spravodlivej vôli a v Jeho múdrom rozume”.