Dnešné čítanie z knihy Genezis hovorí o stvorení človeka a o jeho zlyhaní. Keď som kedysi za totality pracoval v nemocnici, okrem iných povinností som mal na starosti aj lekársku knižnicu. Koľko krát som mal v rukách obrovské knihy, až niekoľko tisíc stranové, ktoré sa týkali len jedného ľudského orgánu, napr. pečene alebo obličiek. A vtedy som si hovoril: „Bože, koľko múdrosti si vložil do človeka. Nie sme a nemôžeme byť dielom náhody alebo nejakého slepého náhodného vývoja, keď múdri lekári museli takú obrovskú knihu napísať o jednom jedinom orgáne. Pane Bože to Ty si nás stvoril.“
Písmo sväté dokonca hovorí, že Boh do nás vdýchol svojho ducha. Dal nám účasť na svojej vlastnej prirodzenosti. Teológia učí, že pôvodní ľudia žili na úrovni Kristovej, žili na úrovni Bohočloveka a bez akýchkoľvek predchádzajúcich osobných zásluh boli umiestnení do raja. Raj je naším pôvodným a prirodzeným prostredím. Boli sme stvorení pre raj a raj bol stvorený pre nás. Boh dal ľuďom všetko, čo potrebovali k blaženému životu. Obklopil ich všemožným dobrom. Daroval im bytie a daroval im aj prostredie potrebné pre ich rozvoj. Mohli jesť so všetkých stromov záhrady s výnimkou jedného a to stromu „poznania dobra a zla.“
Boh všetky osobné bytosti obdaroval darom slobody, lebo ich stvoril pre lásku. O láske sa nedá hovoriť tam, kde nie je možnosť slobodnej voľby. Dnes v počítačovej ére vieme, že nejakého robota môžeme naprogramovať podľa nášho želania. Aj Boh by nás mohol naprogramovať podľa svojej vôle. Ale cítime, že v takomto prípade by sa už nedalo hovoriť o láske i keby sme od rána do večera robili len to, čo sa Bohu páči a vyznávali: „Bože milujeme Ťa!“ Láska existuje len tam, kde sa jedna osoba slobodne odovzdáva druhej. Sloboda je veľkým rizikom, ale zároveň predpokladom lásky. Podľa teológov táto možnosť slobodnej voľby viedla prvé stvorené bytosti k pádu.
Tajomný strom, ktorému sa mali vo vlastnom záujme vyhýbať, nám zjavuje, že prví ľudia vstúpili do sveta poznačeného pádom anjelov. Písmo sväté v tejto stati hovorí ešte o jednom strome, o strome Života. Židia zvykli takto označovať valčeky, na ktorých bol namotaný zvitok Tóry, Božieho Zákona. Strom života nám teda predstavuje Tóru, Boží zákon, cestu poslušnosti prikázaniam a zároveň cestu Spásy. Človek bol stvorený v stave cesty, ako bytosť na ceste k dokonalosti. Bol mu daný návod k dosiahnutiu plného Života. Nepotreboval žiadne zásluhy, aby sa do raja dostal, ale potreboval ostražitosť, aby o svoj raj neprišiel, aby svoj raj nestratil. Raj bol miestom, kde sa človek mohol prechádzať s Bohom.
Stará židovská legenda hovorí, že na počiatku Adamovi určitú dobu svietilo Večné Svetlo, v ktorom poznával tajomstvá všetkých stvorených vecí. Vo svetle Božom sa mu dostalo poznania o stvorenom svete. Boh ho nenechal bez vysvetľujúceho komentára. Prví ľudia mali vedomosti o všetkom, ale chýbali im skúsenosti. Práve tento fakt bol predpokladom diablovho pokúšania. Medzi poznaním a osobným prijatím poznaného existuje priestor, ktorý by sme mohli označiť ako oblasť viery. Adam poznal, ale poznané si vierou neprisvojil. Božie Slovo nezostalo v jeho srdci, lebo ho neprijal s istotou viery. Keby Adam uveril Bohu, bolo by mu to počítané za spravodlivosť a nezhrešil by. Bránil by sa ako Ježiš Božím Slovom.
Strom „poznanie dobra a zla“, z ktorého sa Adam s Evou rozhodli jesť, nám predstavuje inú alternatívu ako vieru Bohu. Človek bol pozvaný k tomu, aby vierou prijal Boží zákon ako návod pre svoj život. Boží zákon presne vymedzuje, čo je dobre a čo je zlé pre človeka a toto človek nemôže zmeniť. Keby človek poslúchol hlas svojho Stvoriteľa, jeho život, radosť a pokoj by nemali konca. Možno nám pomôže k pochopeniu toto podobenstvo. Keď kupujete automatickú práčku predavač vám ponúka okrem zakúpeného tovaru zásadne dve veci. „Návod na použitie“ a „Záruku“. Keby niekto odmietol prijať návod, nedostal by ani záruku. Prví ľudia odmietli prijať návod ku svojim bytostiam. Zvolili si cestu svojvôle. Rozhodli sa žiť pre seba a podľa seba a tým pádom bez božej pomoci, len čiste z vlastných ľudských síl. Bez Božích prikázaní a bez Božej záruky na Život. Stratil raj a Božie priateľstvo. Jesť zo stromu poznania dobra a zla nám predstavuje snahu človeka zobrať si život do vlastných rúk a snahu určovať, čo je dobré a čo je zlé. A to je opak viery. Je to smerovanie, ktorá nás vyháňa z raja. Toto spôsobilo, že „skrze jedného človeka vstúpil do sveta hriech a skrze hriech smrť, tak smrť prešla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ Podľa starej židovskej tradície prví ľudia zhrešili práve v piatok o 15,00 hod. (Je to čas Ježišovej smrti na kríži.)
Cirkevní otcovia dávajú toto jedenie zo stromu poznania dobra i zla do súvisu s pôstom. Podľa ich názoru jedno z prvých Božích prikázaní bolo prikázanie pôstu. Človek mohol jesť zo všetkých stromov záhrady, okrem jedného. Prehrešil sa tým, že jedol. Sv. Bazil túto udalosť komentuje: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní. Preto sa budeme postiť, aby sme mohli znovu do raja vstúpiť.“ Nešlo o absolútny pôst, ale o príkaz zdržiavať sa ovocia stromu poznania dobra a zla. Mohli by sme z toho vyvodiť aj múdru definíciu pôstu. Pôst spočíva v prijatí určitého sebaobmedzenia v záujme sebazachovania. V ktorej oblasti sa má odohrávať náš osobný pôst, to musí odhaliť každý sám. Je to tá oblasť, v ktorej si svojím hriechom ubližujem.
Druhým predpokladom pokúšania bola Adamova túžba po Bohu. Sám Boh vložil do srdca človeka túžbu po sebe. Ak bol človek pokúšaný „byť ako Boh“, nebol hriech v tom, že „to chcel“, ale v tom „ako to chcel“. Človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“.(Sv. Maxím Vyznávač). Nechcel ísť cestou poslušnosti zákonu, ale cestou svojvôle a tá ku zbožšteniu nevedie. Hriechom dal človek prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohrdol Bohom: zvolil sám seba proti Bohu, v rozpore s tým, čo vyžaduje jeho stav stvoreného tvora, a teda aj jeho vlastné dobro. Je len jeden Boh a je len jedna Blaženosť a Dokonalosť a človek môže byť dokonalý a zbožštený, len skrze prijatie Božieho Slova. Dôsledky prehratého zápasu s pokušením nesieme všetci v sebe.
Prenesme teraz pozornosť na pokúšanie Pána Ježiša. Evanjelium nám zdôrazňuje, že sám Duch Svätý viedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. Z toho môžeme pochopiť, že aj pokušenia sú súčasťou Božieho plánu a patria do systému Božej výchovy. Kvôli svojej ľudskej narušenosti a slabosti máme síce pokorne prosiť, aby sme neboli uvedení do pokušenia, ale ak na nás napriek tomu prídu pokušenia, máme vedieť, že sú súčasťou Božieho plánu s nami. Sv. František tvrdí, že „každé prekonané pokušenie, je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“ a že „nikto sa nemá považovať za Božieho služobníka, dokiaľ neprešiel mnohými pokušeniami.“ Tvrdil, že „najlepším prostriedkom k víťazstvu nad pokušeniami je radostnosť ducha“.