I.
Pôst v dejinách
Bratia a sestry, i keď možno povrchne čítanie biblie nás môže viesť k unáhlenému uzáveru, že sa Bohu náš telesný pôst nepáči, predsa to tak nie je. Biblia svojou kritikou pôstu chce len ukazať, čo všetko má predchádzať nášmu pôstu, aby bol Bohom prijatý. Nemá zmysel sa postiť fyzický a bez toho, aby sme urobili vnútorné obrátenie. Pokúsim sa dnes spolu s vami pozrieť, ako sa na tento problém dívala ranná cirkev.
Môžeme konštatovať, že Cirkev prevzala pôst zo židovskej náboženskej praxe. Židia poznali jeden pôstny deň v roku a to bolo na sviatok Jom Kippur – deň zmierenia. Tento bol záväzný pre všetkých, ale známkou zbožnosti bolo postiť sa dvakrát do týždňa a to v pondelok a vo štvrtok. Pri zvláštnych príležitostiach alebo v dobe núdzi boli vyhlasované verejné pôstne dni. Židia chápali pôst, ako úpenlivú prosbu k Bohu, ako znamenie toho, že to so svojou modlitbou myslia vážne, tiež ako výraz pokánia a snahu o zmier. V pôste vyznávajú pred Bohom svoju hriešnosť a prosia o odpustenie a pomoc. Pôstom sa chcú vrátiť k Bohu.
Ranná cirkev preberá tieto postoje, ale pôst praktizuje v iné dni a to v stredu a v piatok, ako spomienku na Kristovo zatknutie a umučenie. V stredu a v piatky a v pôstnej dobe sa jedlo len od 15,00 hod. V kláštoroch sa praktizovali ešte prísnejšie pôsty. Mnohí mnísi jedli len každý druhý deň, iní sa postili päť dni v týždni a jedli len v sobotu a v nedeľu. Mimo to si ukladali obmedzenia aj vo výbere potravín. Zriekali sa v tej dobe mäsa, vajec, syra a zdržovali sa vína. Ich obvyklou stravou bol chlieb, soľ a voda, strukoviny, byliny, zelenina, sušené ovocie. Pri tom dávali prednosť surovej strave pred varenou. Varená zelenina mala už charakter sviatočného jedla. Pôst prvotnej cirkvi je výrazom bdelosti a očakávania Pána. Pôstom kresťania vyznávajú, že tu spása ešte nie je tak, aby ňou boli úplne preniknutí. Pre kresťanov boli pôstne dni, dňami väčšej bdelosti pre Boha. Nazývali ich podľa vojenských hliadok „stationes“
Ešte stále som však nepovedal, prečo sa vlastne postiť? Spomeniem niekoľko výrokov o pôste: Napr. cirkevní otcovia svorne tvrdili, že „Prikázanie o pôste je tak staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré Boh dal človeku, bolo prikázanie postiť sa.“ (Gn 2,17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie absolútneho pôstu, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohli jesť, ale toto prikázanie sa týkalo určitého stromu. Sv. Bazil Veľký hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme vyhnaný z raja. Preto sa budeme postiť, aby sme znovu do raja vstúpili.“
Snáď najvýstižnejší výrok, ktorý zahŕňa všetky oblasti, kde pôst blahodárne pôsobí, pochádza od sv. Atanáza: „Pohliadni na to, čo spôsobuje pôst! Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, zaháňa zlých duchov, zaplašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a postupne človeka privádza pred Boží trón. Veľkou silou je pôst a vedie človeka k veľkým úspechom.” Aj podľa názorov moderných lekárov má aspoň občasný pôst blahodárne účinky na telesné zdravie, hlavne pomáha pri rôznych kožných a zápalových chorobách, ale tak isto pri reumatizme, artritíde a pri artérioskleróze. Sv. Atanáz sa nezastavuje iba pri čiste telesných účinkoch pôstu, ale ako som už hovoril tvrdí, že pôst zaháňa zlých duchov, odháňa zvrátené myšlienky a dáva väčšiu jasnosť ducha. Pôst posväcuje telo a ono sa stáva priestupným pre Božieho Ducha.
Človek patrí Bohu nielen dušou ale i telom. A ak sa chceme otvoriť Bohu musíme začať telom. Ak chceme patriť Bohu, musíme to i telesne cítiť. Pôst posväcuje telo a postupne človeka vedie pred Boží trón. Na inom mieste hovorí sv. Ján Zlatoústy: „Pôst tela je pokrm pre dušu!“ a sv. Peter Chryzolog: „Pôst je pokoj tela.“ Nepokoj vzniká z nemiernosti a nadvlády pudov a vášni. Pôst ukázňuje človeka, oslobodzuje ho od vlády vášni a obdaruje ho vnútorným mierom. Tento mier nie je niečím čiste duchovným. Je to i pokoj tela. Telo prichádza ku svojmu pokoju tým, že nie je zaťažované nadmerným trávením a práve v dobe pôstu si môže urobiť poriadok samo v sebe. V pôste, podľa cirkevných otcov, ide o celého človeka. Telesný pôst musí byť sprevádzaný pôstom ducha. O tom si povieme niečo na budúce.
II.
Pôst ako boj s vášňami a neresťami
Bratia a sestry, ako som naposledy sľúbil, budem dnes pokračovať v téme: pôst. Kresťania v staroveku a v stredoveku a predovšetkým ľudia bohu zasvätení, chápali pôst ako boj proti nerestiam. Bol výborným pomocníkom v zápase o čistotu srdca, ktorá bola ich vlastným a hlavným cieľom. Práve čistota srdca im umožňovala žiť v Božej blízkosti, byť otvorený pre Boha. Čistota srdca znamená srdce úplne otvorené pre Ducha Svätého.
Pôstom človeka začína boj proti nerestiam. Tento boj začína kontaktom s nepriateľom, poznaním a odhalením nepriateľa. Dobrým jedlom a pitím človek dokáže v sebe zakryť mnoho vecí, ale hlboko v srdci mu sídli neradostná prázdnota. Práve táto neradostná prázdnota ukazuje, že som v hĺbke duše zraneným človekom. V pôste sa stretávam so sebou samým, stretávam sa v sebe s nepriateľom svojej duše, s tým čo ma zväzuje a robí neslobodným a neradostným.
Páter Anselm Grunn spomína takúto epizódu: „Raz pri debate o pôste v našom kláštore zastával jeden spolubrat tento názor: „Je lepšie nepostiť a byť dobre naladený, než sa postiť a byť druhým na obtiaž kvôli permanentne zlej nálade!“ Druhý mu však oponoval: „Ide o klamný záver. Ak chceš problém zlej nálady riešiť tým, že sa naješ a napiješ, nikdy nepoznáš koreň a pôvod svojej zlej nálady. Je azda tvoja dobrá nálada viazaná len na jedlo a pitie? Čo ťa vlastne udržuje v dobrej nálade? V pôste ide práve o toto, poznať, čo ma vlastne drží aká nosná sila ma nesie, z čoho v podstate žijem.“ Práve vtedy, keď počas pôstu vedome a dobrovoľne odložím všetky náhražkové uspokojenia, ktoré ma veľmi často oslepujú, vtedy spoznám svoju najvnútornejšiu povahu. Moje vnútorné zranenia, ktoré boli doteraz mojou aktivitou, sebaútešnými prostriedkami alebo stravou dôkladne prikryté, sa náhle otvoria, vystúpia na povrch.
Pôst mi odkrýva, kto vlastne som a ukazuje mi moje ohrozenia a naznačuje mi, kde mám začať s bojom. Teda ako som povedal, pôst začína s poznaním nepriateľa. Avšak pôst má ešte iný význam. Jeden z „otcov púšte“ hovoril: „Ak chce nejaký kráľ obsadiť nejaké nepriateľské mesto, najprv sa zmocní vody a odreže mesto od zásobovania a keď jeho obyvatelia stoja pred smrťou hladom, podrobia sa. Tak je tomu i so žiadosťami tela. Keď proti ním vytiahne kresťan do vojny s pôstom a hladovaním, sú nepriatelia jeho duše bezmocní.“
Pôstom predovšetkým kresťan bojuje proti trom hlavným hriechom a súčasne trom démonom: obžerstvo, smilstvo a závisť (lakomstvo). Obžerstvo neškodí len telu, ale otupuje aj ducha. Starovekí asketickí autori boli toho názoru, že duch tučnie zároveň s telom, a tak poskytuje nebezpečnú látku k roznieteniu hriechu. Ak stučnie telo, otupie aj duša. Príliš mnoho jedla nám berie zdravé napätie, robí z nás ľudí duchovne nasýtených a lenivých. Jeden z otcov púšte Kassian radí nebojovať proti obžerstvu len pôstom, ale zároveň aj duchovným čítaním a modlitbou, aby sa duch obracal k božským veciam a aby mu zachutili viac než jedlo a pitie. Obžerstvo a smilstvo v očiach starovekých otcov veľmi úzko súviseli. Ak má človek hojnú stravu a pitie, má väčšie problémy v tejto oblasti.
Proti lakomstvu sa bojovalo tým, že to, čo v dobe pôstnej kresťan ušetril na jedle, mal rozdať chudobným. Dokonca sa to zvyklo formulovať takto: „Pôst bohatých je pokrmom chudobných.“ Testom správnosti užívania pôstu je teda styk s druhými a predovšetkým rozprávanie o nich. „Lepšie je jesť mäso a piť víno, než užierať telo bratov ohováraním.“ Kto sa postí a zostáva pyšný, nepochopil podstatu pôstu. Pravý pôst vedie človeka vždy k pokore. Modlitba, pôst a almužna patria k sebe. Patrí k ním ešte aj skrytosť, pretože ak to robíme pre ľudské uznanie, neprekročili sme v pôste svoje EGO. Dnes zakončím výrokom sv. Augustína: „Lebo aj po vzkriesení tomu bude tak, že telo bude v najvyššom pokoji podrobené duchu a tak bude večne prekvitať. Preto sa už v tomto živote máme starať o to, aby sa vylepšovali telesné návyky a nestávali sa nezvládnuteľným hnutím proti duchu. Až doposiaľ stoja túžby tela proti duchu a duch proti telu. Duch však telu neodporuje z nenávisti ale pre svoju nadradenosť, pretože predmet svojej lásky (telo) túži podriadiť lepšiemu.”
III.
Pôst a modlitba
Bratia a sestry, v dnešnej úvahe o pôste budem hovoriť o vzájomnosti modlitby a pôstu. Mnohí ľudia si dnes myslia, že modlitba ako činnosť je čiste duchovný úkon. Avšak duchovní učitelia svorne tvrdia, že modlitby sa má účastniť celý človek, teda telo i duša. Napríklad svoju modlitbu môžeme prejaviť gestom. To, že v našej západnej kultúre pri modlitbe obyčajne stojíme alebo kľačíme bez pohybu, je možno znakom aj toho, že sa až tak veľmi z Boha netešíme. Na svadbe sa tancuje, ale v kostole sa stojí strnulo. Afričania aj svojím tancom vyjadrujú svoju radosť z viery. Ale o tomto dnes nechcem hovoriť Dnes chcem hovoriť o inom spojení tela a duše pri modlitbe.
Táto jednota sa prejavuje i v úzkom spojení modlitby a pôstu. Duchovní majstri sú si vedomí toho, že pôst zintenzívňuje modlitbu. Platí to predovšetkým o prosebnej modlitbe. Ak sa chceme za niekoho vážne modliť, je dobre podložiť svoju modlitbu pôstom. Vtedy modlitba prestáva byť len záležitosťou hlavy, neredukuje sa len na pár vyslovených slov a viet, ale sa v nej angažuje celá moja bytosť. Vtedy volám k Bohu telom i dušou. Vyznávam svoju slabosť a nemohúcnosť pred Bohom. Akoby som pôstom naschvál zmenšoval svoju vitálnu silu, aby som tým vyjadril, že všetku pomoc očakávam jedine od Boha.
Aj Pán Ježiš zjavuje, že človek môže svoju modlitbu posilniť pôstom. Starokresťanský spis „Didache“ nabáda, aby sa kresťania postili za tých, ktorí ich prenasledujú. V pôste sa modlíme aj telom. Sám pôst je už modlitbou, pretože je naliehavým krikom tela k Bohu. V pôste sa zjednocujeme s tým za koho prosíme. Tým, že neprijímame náhražkové uspokojenie vo forme jedla, stávame sa súcitnými. Veľmi pekne nám o tomto rozmere pôstu hovorí sv. Bernard z Clairvaux: „Chcem vám povedať niečo ľahko pochopiteľné, niečo čo ste často sami prežili: Pôst dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju…Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť k modlitbe. Pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Božiu tvár.“
Pôst podporuje modlitbu aj tým spôsobom, že dáva silu bdieť. Jedlo nasycuje človeka a uvádza ho do ospalosti. V pôste je človek bdelejší a otvorenejší pre duchovné veci. V kláštoroch bývalo veľmi často aj nočné bdenie, ktoré sa dalo lepšie uskutočniť práve pri lačnosti. Toto nočné bdenie bolo a je výrazom očakávania Pána. Noc je časom najhlbších skúsenosti s Bohom. Pôst nás vychováva aj k bázni Božej, bez ktorej nemožno Boha milovať ako Boha. Pôst nás vedie k vedomiu vlastnej slabosti a odkázanosti na Boha. Človek v raji sa prehrešil tým, že jedol, alebo ako hovorí sv. Bazil, tým, že sa nepostil. Doslova jeho výrok znie: „pretože sme sa nepostili, boli sme z Raja vyhnaní, preto sa budeme postiť, aby sme sa mohli do raja vrátiť.“
Sv. Izák z Ninive hovorí: „Ako je svetlo radosťou pre zdravé oko, tak je umiernený pôst predpokladom modlitby. A naozaj, akonáhle sa začneme postiť, sme v duchu bezprostredne pudení k rozhovoru s Bohom. Postiace sa telo nevydrží celú noc na lôžku: pôst ho úplne prirodzene núti ku bdeniu v spoločenstve s Bohom nielen vo dne, ale aj v noci. Pre telo človeka, ktorý sa postí, nie je boj proti spánku obzvlášť veľkou námahou. Nech sú jeho zmysly akokoľvek slabé, prinajmenej jeho srdce bdie: volá po Bohu.“
Pôst a modlitba má podľa svedectva Písma ešte jeden rozmer. Ide v ňom tiež o pokánie a zmier. Pôstom sa človek priznáva pred Bohom, že je hriešnik, a dáva najavo, že nechce vo svojom hriechu zotrvať, ale že sa chce obrátiť. Hriechom človek rozbil harmóniu medzi sebou a Bohom. Pôst ho znovu dáva do poriadku, znovu nastoľuje harmóniu medzi dušou a telom a vracia pokoj tomu, kto sa hriechom znepokojil. Jeden z otcov, Afrates hovorí: „Náš Pán Ježiš Kristus nám prikázal, že sa máme stále postiť a bdieť, aby sme mocou rýdzeho pôstu dosiahli jeho pokoj.“
Pozrime sa na pôst ešte z jednej strany. Je to vzťah pôstu a Eucharistie. V predošlých dobách si kresťania viacej uvedomovali túto spojitosť, pretože bol pred svätým prijímaním predpísaný dlhší pôst ako dnes. Kto sa postí, zrieka sa jedla i pitia. V Eucharistii však oslavujeme jedlo i pitie. Človek sa v Raji prehrešil jedením, teraz získava spásu a spoločenstvo s Bohom skrze Eucharistiu. Práve to, čo si človek v pôste odopiera, stáva sa tým najvnútornejším úkonom vzťahu s Bohom. Dary chleba a vína sa premieňajú v Kristovo Telo a Krv a sú podávané človeku. Ich požívanie človeka privádza k jednote s Bohom. Tak sa stáva jedlo i pitie posvätným. Eucharistia je v tomto zmysle prekonaním prvotného pádu človeka, ktorý sa chcel jedením zmocniť božstva. Premena nášho pokrmu a nápoja v najvyššiu formu stretnutia s Bohom v Eucharistii ukazuje, že pôst má v zásade vždy kladnú funkciu. Nie, že by nám nechcel dopriať jedlo a pitie, ale chce, aby pre nás oboje zduchovnelo.
IV.
Pôst – cesta k osvieteniu.
V mnohých starovekých i terajších kultúrach sa pôst používal a aj používa k vyvolaniu extatických stavov, snov a vízii. Už v antike sa napr. veštec orákula z Kláru pripravoval tri dni pôstom, keď mal vyhlásiť nejakú veštbu. V Afrike existuje príslovie: „Trvalo plný žalúdok (sýty) tajomné veci neuvidí.“
I cirkevní otcovia sú toho istého názoru: Tertulián uvádza ako príklad Mojžiša a Eliáša, aby ilustroval, ako pôst človeka uschopňuje k nazeraniu Božích tajomstiev a dôvernému styku s Bohom. O Mojžišovi hovorí, že „sa postil nad ľudské sily štyridsať dní a práve toľko nocí, keď mu silu prepožičiavala viera ducha, takže svojimi očami videl nazeral slávnu krásu Boha, na vlastné uši počul Boží hlas a v srdci premyslel Boží zákon.“
Tertulián ďalej tvrdí, že sa Kristus na hore Tábor právom v tele zjavil Mojžišovi a Eliášovi, pretože to boli jeho druhovia v pôste. Eliáš sa predsa taktiež postil štyridsať dní a nocí na svojej ceste púšťou k Božiemu vrchu Horeb. Tam potom smel zakúsiť Boha samotného v šumení vánku. ….K akému priateľskému styku s Bohom tu bol pripustený! „Čo tu robíš Eliáš?“ – neznie toto zvolanie omnoho priateľskejšie, než ono: „Adam, kde si?“ To znelo človeku, ktorý jedol ako hrozba. Tomu, ktorý sa postil však ako lichôtka. Tak veľké uprednostnenie pôsobí zrieknutie sa jedla a pitia – z človeka robí člena Božej domácnosti a vskutku pridružuje rovného k rovnému. Lebo ak večný Boh nikdy nelačnie, ako svedčí skrze Izaiáša, potom sa človek, až bude žiť bez potravy, vyrovná Bohu.“
Ako ďalší príklad toho, že nás pôst uvádza do dôvernosti s Bohom, uvádza Tertulián proroka Daniela. Aby Daniel rozpoznal význam kráľovho sna, tri dni sa postí a tým dostáva tento dar. Podobne hodnotí aj NZ postavu prorokyne Anny. Sumárne môžeme konštatovať, že pôst nás privádza do Božej blízkosti, poskytuje jasnejší vhľad do Božích tajomstiev a umožňuje dôvernejšie spoločenstvo s ním.
Obraz návratu do raja a anjelského života je ďalej vykreslený predstavou o zduchovnení teľa, ktoré je výsledkom pôstu. Sv. Ambróz hovorí, že by sme mali podobne ako Eliáš „premieňať“ prirodzenosť ľudského teľa silou nezničiteľného pôstu. Pôst zduchovňuje naše telo, vzďaľuje ho od vlády hriechu a dáva nám väčšiu slobodu vzhľadom k pozemským potrebám. Dopomáha nám k duchovnému telu a už teraz nám poskytuje účasť na Kristovom vzkriesení. Pôst vedie postiaceho na prah neba. Vďaka týmto účinkom stráca pôst svoju trpkú príchuť. Dáva duchovnú radosť. Sv. Benedikt píše, že sa pôstom môžeme cvičiť v „radosti Ducha Svätého“.
A sv. Augustín hovorí: že nás „k pôstu ženie radosť ducha, ktorý si obľúbil duchovné veci, ktorých ľúbeznosť mu vždy vnuká istý odpor k telesným pokrmom“. V pôste človek prichádza stále viac na chuť Bohu. Kresťan aj pôstom svedčí o sile, ktorá vychádza z každého Božieho Slova. Pôst nám umožňuje preniknúť do poznania tajomstva.
Dr. Buchinger popisuje duševné účinky pôstu takto: „Každý, kto sa postí, spozoruje, že sa v jeho duševnej konštitúcii, v jeho priebehu mnoho duševných funkcii zmení. Vystupňuje sa vnímavosť. Fantázia je živšia. Koncentrácia zostáva nezmenená. Zmysly sú bystrejšie… Je vnímateľný určitý druh uvolnenia kŕčovito stiahnutej psychickej konštitúcie, ďalej vyjasnenie situácie a vyšší jemnocit… Vylupuje sa pravé jadro: človek nachádza sám seba, objavuje vnútorný kľudový bod, metacentrum, totiž vnútorný domov.“
Dr. Buchinger však pozná aj nebezpečenstvo pôstu. Myslíme teraz na viacdňový hladový pôst. Hovorí, že na počiatku pôstu prežije človek výkyv k depresívnej strane, potom však zreteľný výkyv k manickej strane. Človek je zrazu veselý, plný optimizmu ale tieto manické stavy ho zvádzajú k preceňovaniu sa. Môžu ho viesť k určitým krkolomnostiam, bezohľadnosti a postupne až k príliš citlivej vnímavosti až medialite. Preto tvrdí, že k viacdňovému pôstu je potrebné duchovné doprevádzanie a modlitba, aby pôst nebol zneužitý k preceňovaniu vlastnej hodnoty. Postiť sa znamená plávať proti prúdu. To je možné len vtedy ak sa postíme z čistých motívov. Inak je pôst skôr na škodu. Duchovní učitelia hovoria, že aj démoni môžu nabádať k pôstu. Avšak, ak sa človek nepostí v Duchu Svätom, nevedie ho pôst k osvieteniu, ale skôr k zaslepenosti, ktorá leží veľmi blízko k osvieteniu. To potom nutne vedie ku skaze. Človek prestáva vnímať realitu, blížnych okolo seba, stráca zmysel pre vlastné hranice a končí v sebapreceňovaní, až v šialenstve. Osvietenie a zaslepenie ležia tesne vedľa seba. Pôst môže viesť k obom. Pôst nás k osvieteniu privedie len vtedy, keď v ňom objavíme svoju slabosť a nie silu. Pôst nás ma voviesť do priepasti našej slabosti, v ktorej sa stretneme s priepasťou Božou.
(spracované podľa Anzelma Grunna)