Mnísi používajú mlčanie ako prostriedok v boji o čistotu srdca, o vnútornú rýdzosť a poctivosť. Mlčanie slúži predovšetkým tomu, aby sme sa vyhli mnohým hriechom, ktorých sa denne dopúšťame jazykom. Sv. Benedikt zdôvodňuje mlčanie vo svojej reholi vetou z knihy Prísloví: „Pri mnohom rozprávaní hriechu neujdeš.“ (Pr 10,19). To sa javí ako veľmi negatívne zdôvodnenie. Po nejakej chvále mlčania tu nie je ani pamiatky. Človek má mlčať len preto, že by v opačnom prípade stále hrešil. V mlčaní sa vyhneme hriechom jazyka. Mnísi mali s rozprávaním zrejme veľmi negatívne skúsenosti. Človek len otvorí ústa a už je v nebezpečenstva hriechu. V jednom z výrokov Otcov púšte je to vyjadrené takto: „Raz povedal Otec Sisoes s plnou dôverou: „Hľa, teraz je tomu už tridsať rokov, čo sa k Bohu nemodlím ohľadne nejakého hriechu, ale denne ho prosím: Pane Ježišu, ochráň ma pred mojím vlastným jazykom – a napriek tomu denne jazykom klesám a hreším“ (Apo 808).
A. Nebezpečenstvo rozprávania
Podľa skúsenosti mníchov prináša rozprávanie so sebou predovšetkým štyri nebezpečia:
1. Nebezpečie – zvedavosť.
Jeden z otcov tvrdil: „Mních by nemal chcieť vedieť, či je ten alebo onen taký alebo onaký; takéto pátranie nielen zdržuje od modlitby, ale vedie k nactiutŕhaniu a klebetám; preto je najlepšie – úplne mlčať.“
A aby sme si uvedomili, že toto isté je aj v našej františkánskej tradícii, pridávam výrok sv. Františka z nepotvrdenej rehole: 11. „Že bratia nemajú ohovárať a utŕhať na cti, ale majú sa mať medzi sebou radi. Všetci bratia nech sa chránia niekoho ohovárať alebo hádať sa o slovíčka, skôr nech sa snažia zachovávať mlčanie tak dlho. ako im Boh k tomu dá milosť.“
Zvedavosť vedie k roztržitosti. Roztržitý človek sa stara o všetko možné. Je bez obsahu, prázdny, povrchný. Myšlienka na Boha sa v ňom neudrží. Nemôže v ňom vôbec dozrieť.
V jednom z príbehov otcov púšte sa hovorí: „Bratia zo sketijskej púšte chceli navštíviť otca Antonína. Aby sa k nemu dostali vstúpili na loď. Tam sa stretli so starcom, ktorý sa chcel dostať na to isté miesto, ale bratia ho nepoznali. Keď boli na lodi, bavili sa o výrokoch otcov, o slovách Písma a o svojej práci. Starec však mlčal. Keď pristáli, ukázalo sa, že aj on je na ceste k otcovi Antonínovi. A keď prišli na miesto, povedal im Antonín: „V tomto starcovi ste malí dobrého sprievodcu.“ A starcovi tiež povedal: „Výborných ľudí máš pri sebe.“ Starec odpovedal: „Áno, dobrý sú, ale ich dvorec nemá žiadne vráta (ich dvorec nemá žiaden plot) a kdekto môže vôjsť do maštale a odviazať osla.“ To povedal preto, že vyžvanili všetko, čo im prišlo na jazyk.“
Ak nedokáže niekto nič zadržať v sebe (podržať pre seba), ale musí všetko vyrozprávať, ako to dobre, tak i to zlé, potom máme dojem, že tento človek nemá žiadnu hĺbku. Nepozná tajomstvo. Nemôže s tajomstvom žiť, nemôže tajomstvo uniesť. Preto ani nemôže do tajomstva hlbšie preniknúť. Zničí tajomstvo tým, že chce o ňom ihneď rozprávať. V tomto ustavičnom rozprávaní sa nakoniec skrýva strach pred tajomstvom, možno i strach pred samým Bohom. V rozprávaní chce človek všetko pomenovať, všetko preskúmať, o všetkom rozprávať a tým aj ovládať. O čom rozprávam, to mám v rukách. Hodím to druhému. Nemôže ma to teda poraziť.
Sirachovec nás poučuje: „Kto nenávidí klebety, zakúsi menej zla. Nikdy nezveruj druhému, čo ti bolo dôverne povedané a nebude ti to nikdy na škodu. Nehovor o tom ani pred priateľom ani pred nepriateľom. Pokiaľ sa mlčaním neprehrešíš, nič dôverného neodhaľuj. Lebo ten, kto ťa počul, dá si na teba pozor a časom ťa začne nenávidieť. Počul si niečo? Nech to zomrie zároveň s tebou! Buď kľudný! Ono ťa to neroztrhne. Hlupák bude trpieť kvôli slovu ako rodička pri pôrode. Šíp uviaznutý hlboko v stehne, to je slovo vo vnútri hlupáka.“ (Sir 19,6-12)
2. Nebezpečie – je posudzovanie druhých
Ak dobre pozorujeme, o čom prevažne rozprávame, potom musíme úprimne priznať, že väčšinou hovoríme o druhých. Tí druhí sú predsa tak zaujímaví. Dodávajú ustavične látku k hovoru. I keď by sme chceli o druhých rozprávať len kladne, pristihneme sa pri tom, ako posudzujeme, klasifikujeme alebo sa sami s nimi zrovnávame. Často býva rozprávanie o druhých hovorením o sebe samom bez toho, aby sme si to uvedomovali. Hovoríme o tom, čo by sme sami radi mali, alebo o tom, čo nám ide na nervy, čo nás zneisťuje a provokuje.
Avšak tým, že hovoríme o druhých, neuvedomujeme si, že hovoríme aj o svojich problémoch a o sebe samom. Tak to väčšinou nevedie k lepšiemu sebapoznaniu, ale naopak k obrane pred poctivým pozorovaním seba. Držíme si vlastnú skutočnosť ďalej od teľa tým, že hovoríme o druhých. A predsa každý dobrý pozorovateľ ľahko pozná, že stále samých seba prezradzujeme. Naše rozprávanie ukáže pozornému poslucháčovi, ako to s nami vypadá, čo si myslíme, čím sa zaoberáme a s čím sa nemôžeme vnútorne vyrovnať. Naša reč prezrádza druhým naše city a priania, naše plány, motivácie, problémy a komplexy.
Sv. František nám odkazuje vo svojej nepotvrdenej reholi: „Nech nikoho neurážajú, nech neutŕhajú druhým na cti, lebo je napísané: „Donášačov a ohováračov Boh nenávidí.“
Nech sa chovajú prívetivo a voči všetkým ľudom nech prejavujú všemožnú miernosť. Nech druhých neposudzujú a nezavrhujú a ako hovorí Pán, nepozorujú ich maličká hriechy, ale radšej v horkosti svojej duše spomínajú na svoje vlastne.
3. Nebezpečie – Je túžba po sláve
Kto mnoho rozpráva, stavia často do stredu sám seba. Stále znovu hovorí o seba samom, stavia sa do dobrého svetla, aby si ho všetci ako náleží všimli. Tak hovorí Klimak: „Urečnenosť je trón pyšnej túžby po sláve, na ktorom sedí táto túžba ako sudca nad sebou samým a vytrubuje seba do celého sveta.“
Kto rozpráva, ten si vyžaduje pozornosť. Kto rozpráva, ten očakáva, že ho ľudia budú brať vážne a že ho budu ľudia počúvať. A dosť často očakáva, že bude uznávaný alebo dokonca obdivovaný. Bez toho, aby si to všimol, obracia slová tak, aby mu pomohli získať uznanie. Tak rozprávanie slúži k ukojeniu túžby po sláve.
Sv. František nám odkazuje: „Apoštol hovorí: „Litera zabíja, ale duch dáva život. Literou sú zabití tí, ktorí sa usilujú len a len poznať slová, aby boli považovaní za múdrejších, než ostatní a mohli získať veľké bohatstvo, ktoré potom rozdajú svojím príbuzným a priateľom. A literou sú zabití rehoľníci, ktorí nechcú nasledovať Ducha Písma Svätého, ale túžia len potom, aby poznali slová a vykladali ich druhým. A tí naopak sú oživení Duchom Písma Svätého, ktorí každé písmeno, ktoré poznajú, snažia sa poznať hlbšie a svoje vedenie nepripisujú sami sebe, ale slovom a príkladom ho vracajú Bohu, Najvyššiemu Pánovi, ktorému patrí všetko dobré.“
4. Nebezpečie – zanedbávanie vnútornej bdelosti
Pri rozprávaní človek ustavične stráca bdelosť voči sebe samému. Otec Diadochos to vyjadril takto: „Tak ako otvorené dvere v kúpeľni veľmi rýchlo vyvetrajú teplo, ktoré je vo vnútri, tak ten, kto mnoho rozpráva, i keby to čo hovorí, bolo dobre, necháva uniknúť svoju spomienku dverami hlasu.“
Slovom spomienka mieni Diadochos vnútornú uzobranosť, priľnutie k Bohu, spomienku na Boha. Pri rozprávaní stále znovu vychádzam zo seba a zo svojho stredu a preskakujem svoje vlastné hranice, ktoré som vytvoril, aby som získal poriadok vo svojich myšlienkach a citoch. Túto skúsenosť popísal H. Nouwen, holandský kňaz a psychológ, pri svojom sedemmesačnom pobyte v jednom trapistickom kláštore takto:
„Behom minulého týždne, keď som si zašiel do New Haven, kde ma čakalo mnoho diskusií a výmien názorov, k tomu ešte spústa zdanlivo nutných telefonátov a celá rada rozhovorov s mníchmi, sa mlčanie stále viac vytrácalo z môjho života. S úbytkom mlčania sa začal vyvíjať pocit akéhosi vnútorného pošpinenia. Spočiatku som nevedel, prečo som sa cítil akoby špinavý, zaprášený a nečistý, ale časom mi svitlo, že hlavným dôvodom preto musel byť nedostatok mlčania. Uvedomujem si, že slovami vnikajú do môjho života dvojznačné pocity. Javí sa mi takmer nemožné hovoriť a pritom nehrešiť. I pri tej najnáročnejšej diskusii sa vplíži čosi, čo akoby pošpinilo atmosféru.
Nevysvetliteľným spôsobom rozprávanie umenšuje moju schopnosť byť bdelý a otvorený a robí ma egocentrickejším. Po diskusii so študentami v New Haven som sa minulú nedeľu necítil len unavený a ochablý, ale cítil som sa tak, ako by som sa bol dotkol niečoho, čoho som sa nemal dotknúť, ako by som niečo znetvoril už tým, že som o tom hovoril. Ako by som sa bol pokúsil zachytiť kvapku rosy. Po tomto zážitku som bol plný nepokoja a nemohol som spať.“
Svätý Benedikt hovorí o dôležitosti mlčania veľmi zreteľne. Je tej mienky, že dokonca i o dobrých veciach je lepšie skôr mlčať než hovoriť. Ako by tým chcel povedať, že je praktický nemožné hovoriť o dobrých veciach a neprísť pri tom do kontaktu so zlým, tak ako je nemožné jesť mäso a pred tým niečo živé nezabiť. Sv. Benedikt nás tým chce upozorniť na to, ako sa do všetkých našich rečí vplazí aj zlo.
Toto poznanie nás však nemá vrhnúť do úzkostlivosti. Pretože aby sme sa vyhli hriechu, nesmeli by sme už vôbec hovoriť. Ale Benediktovi nejde natoľko o čistotu od hriechu, ako skôr o to, aby sme si o sebe nerobili žiadne ilúzie, aby sme si nemysleli, že sme svojou túžbou po ideáloch už takmer dokonalý. Skúsenosť, že vo všetkom svojom rozprávaní ustavične hrešíme, nás nesmie deptať. Nesmieme si stále nahovárať zlé svedomie. Stali by sa z nás škrupulanti. Skúsenosť dvojznačnosti nášho rozprávania musíme stále spájať s istotou, že sme od Boha prijímaní takí, akí sme.
Sv. Benedikt preto svojich bratov vyzýva, aby nikdy nepochybovali o Božom milosrdenstve. Je k tomu potrebná istá dávka humoru, aby sa človek pri svojom rozprávaní pristihoval, že je hriešnik. Humor, ktorý je zakotvený v istote, že som Bohom prijímaný a milovaný. Zážitok vlastnej slabosti potom nevedie ku škrupulóznej úzkosti, ale k pocitu vnútornej slobody.
Ideálny obraz, ktorý v sebe nosím v hĺbke svojho srdca a na ktorom tak kŕčovite lipnem, je ničený stále viac a viac; nemusím sa s ním vláčiť, smiem byť tým, kým som, pretože takéhoto ma má rád Boh. Skúsenosť toho, do akého nebezpečia ma uvádza moje reč, je súčasne i skúsenosťou, že som prijímaný, že som ukrytý v odpúšťajúcej Božej láske.
2. Mlčanie ako cesta k stretnutiu so sebou
Sv. Benedikt vyzýva svojich bratov k mlčaniu preto aby menej hrešili. Ak sa pozrieme však hlbšie do mníšskych spisov, objavíme i pozitívnejšiu funkciu mlčania. Mlčanie je cesta, na ktorej sa mních stretáva sám so sebou. Často sa pristihujeme pri tom, ako sme na úteku pred sebou samými, ako neradi sme sami. Ak sme sami, potom sa potrebujeme niečím zamestnať.
Ernesto Cardenal bol ako trapistický novic žiakom Tomáša Mertona a popisuje túto skúsenosť takto: „Modernému človeku pripadne ťažké byť sám, zostúpiť na dno svojho vlastného „JA“ je pre neho takmer nemožné. Ak sa mu naskytne príležitosť, že by niekedy mohol zostať v tichej komôrke sám so sebou, a už už poznať Boha, tu si zapne rozhlas alebo televíziu.“
Rozhlas s televízia sú možnosti, ako sa vyhnúť sebe samému. Niekto nemôže vydržať nečinnosť, nieje schopný len tak sedieť a mlčať. Znervózňuje ho to, potrebuje sa niečím zamestnať. Začne napríklad upratovať izbu alebo niečo plánovať. Mlčanie neznamená len, že jednoducho nevravím, ale znamená, že pustím z ruky všetky možnosti úniku a vydržím sám seba takého, aký som. Nezriekam sa len rozprávania, ale i všetkých činností, ktoré ma odvádzajú odo mňa samého. V mlčaní sa nútim byť len sám so sebou. Kto sa o to pokúsi, zistí, že to zo začiatku vôbec nie je príjemné.
Ihneď sa začnú ohlasovať všetky možné myšlienky a city, emócie a nálady, úzkosti a pocit nechuti. Potlačené túžby a potreby i premárnené šance sa derú na svetlo, potlačený hnev rastie, človeka začnú napádať nevypovedané alebo nešikovne formulované slová. Prvé okamžiky mlčania nám často odhalia náš vnútorný zmätok, chaos našich myšlienok a prianí. Vydržať tento chaos je bolestné. Narážame na vnútorné napätie, ktoré nás desí. Lenže mlčaním sa nemôžu tieto napätia uvolniť. V mlčaní objavíme, ako to s nami je. Mlčanie je ako analýza nášho stavu, nič si už nenahovárame, vidíme čo sa v nás deje.
Pre mnohých je táto skúsenosť tak nepríjemná, ba dokonca tak ťaživá a údesná, že ju dlho nevydržia. Musia o nej hovoriť, musia o svojich problémoch hovoriť s druhými. To im pomôže vyrovnať sa so svojim napätím. Vyslovenie môže vniesť do nášho vnútorného chaosu úľavu (jas).
Starí mnísi poznali cvičenie, v ktorom hovorili o svojich najvnútornejších myšlienkach s nejakým skúseným otcom, vyjavovali mu svoje myšlienky. Bolo dokonca povinnosťou mnícha predložiť svoje myšlienky nejakému spolubratovi, ale len jednému. Mních nemal so svojimi problémami obchádzať všade, mal si dať poradiť len od jedného.
Kto sa nechcel zdôveriť, bol považovaný za pyšného. Kto chce len mlčať, kto si myslí, že si všetko vyrieši sám so sebou, ten nie je považovaný za mnícha. Lebo k podstate mníchov patrí ochota odhaliť svoj vnútorný stav nejakému otcovi.
Dnes máme veľké pochopenie pre uzdravujúci účinok toho, že sa človek môže zdôveriť druhému (vyrozprávať). Práve preto, že je dnes mnoho ľudí neschopných skutočnej komunikácie, musíme sa opäť učiť vyrozprávať sa a tým sa oslobodiť od vnútorných napätí. Pre mnohých ľudí je problém v tom, že nemôžu rozprávať o tom, čo ich vo vnútri zraňuje. Všetko prehltnú, a tak sa do nich zažiera hnev, bolesť, sklamanie a oni vnútorne zahorknú a dostanú z toho žalúdočné vredy. Pre nich by bolo dôležité, aby sa naučili hovoriť o sebe a svojich problémoch a poraneniach.
Mnísi poznajú okrem vyslovenia myšlienok a citov ešte iný liek a tým je mlčanie. To nám asi bude pripadať podivné, pretože mlčanie uvádzame do súvislosti s potlačovaním a vytesňovaním. Lenže býva rovnako užitočné najprv vydržať v mlčaní a nehovoriť o probléme ihneď. I vnútorne procesy sa dajú rozkecávať. Mnohí sú priamo posadlí tým, že sa potrebujú stále zverovať so svojím duchovným životom, pestujú si svoje problémy tým, že ich kdekoľvek a komukoľvek ukazujú.
Pre mníchov má mlčanie terapeutickú funkciu. Má im pomôcť získať odstup voči ich rozrušeniu a hnevu, má im pomôcť lepšie poznať seba tým, že svoj hnev neventilujú ihneď, ale že si ho najprv podržia v sebe a analyzujú ho. Skôr ako niekomu hnevlivo odsekneme, mali by sme mlčky preniknúť do základu svojho hnevu. Mali by sme si najprv rozvážiť, či má náš hnev vskutku svoj základ v chovaní toho druhého, alebo nás samých, či nereagujeme na zraňujúce slovo toho druhého neúmerne. A mali by sme sa pýtať, nakoľko pochádza náš hnev z nadutosti nášho vlastného já?
John Eudes, opát trapistického kláštore, v ktorom strávil H. Nouwen sedem mesiacov, mu ohľadne zvládnutia hnevu hovorí: „Hnev často odhaľuje ako zmýšľame sami o sebe a aký veľký význam pripisujeme svojím vlastným myšlienkam a názorom. Ak sa stane Boh opäť stredom tvojho života a ak sa dokážeš postaviť pred neho so všetkými svojimi slabosťami, potom získaš pravdepodobne patričný odstup. Tvoj hnev opadne a ty sa opäť budeš môcť modliť.“
Mlčanie nám teda pomôže získať odstup od vlastného hnevu. Benedikt používa mlčanie ako liek pre bratov, ktorí boli potrestaní a vylúčení zo spoločenstva. Kto sa previnil, má byť odovzdaný mlčaniu. Nikto s nim nemá rozprávať: „Kto sa však zaplietol do viny nejakého ťažkého previnenia, nech je vylúčený ako od stolu, tak od miesta modlitby. Žiadny z bratov nech s ním nie je v kontakte a nerozpráva s ním. Nech je celkom sám pri uloženej práci, nech zotrvá v slzách ľútosti!“ (RB 25)
Mlčanie je tu súčasne trestom i liekom. Mlčanie má dať bratovi, ktorý padol, možnosť, aby šiel do seba, aby nad sebou trúchlil a ľutoval svojho poklesku. Pri mlčaní v ňom môže prebehnúť ozdravujúci proces. Keby začal hovoriť s druhými, začal by obhajovať sám seba a svoje chovanie a jazykom by útočil na predstavených alebo by žobral o súcit. Mlčanie vyvoláva odstup voči sebe samému.
V prvom okamžiku hľadá človek vinu vždy na druhom a cíti sa ako ten, komu sa ublížilo. Aby sme sa opäť videli jasnejšie, vyžaduje to istú dobu mlčania. Mlčanie má ešte iné terapeutické funkcie. Vnáša poriadok do vnútorného chaosu našich emócií a agresivity.
„Otec Poimen mi povedal: „Ste prázdny džbán. Ak ho niekto naplní hadmi, jaštericami a šťúrmi a potom ho uzavrie, nezdochne tam všetká tá háveď? A keď ten džbán nechá otvorený, nepovylieza potom tá háveď a nepohryzne ľudí? Presne tak je tomu s človekom. Keď si dáva pozor na svoj jazyk a dokáže mať zavreté ústa, potom zostanú všetky zvieratá vo vnútri. Ak však otvorí svoje ústa, vtedy tie zvieratá povyliezajú a dohryzú brata a Pán proti tomu človeku vzplanie hnevom.“
Rozprávaním vystupujú všetky nespracované emócie von. Na vzduchu nemôžu byť spracované. Mlčanie emócie a agresie nepotlačuje, ale krotí ich a vnáša do nich poriadok. Rozprávaním sa naše emócie vždy znovu rozvíria, mlčaním sa usadia. Je to podobne ako s vínom. Pohybom sa víno zakalí, kľudným uskladnením sa kal usadí a Vino sa prejasní. Túto schopnosť mlčania – vnášať do nášho srdca jas – popisuje jedna čínska báseň týmito slovami:
„Kto je schopný tichom prejasniť kal?
Kto je schopný takejto dávky ticha,
ktorá by prejasnila nepriehľadné?
Ticho je schopnosť robiť z kalnej čistú vodu.“
Vnútorné vzrušenie býva ventilovaním zosilnené. Ak je vyslovené, často sa vzrušenie nad druhým zosilní. Stávam sa takto voči druhému utvrdený a zatvrdený. Snažím sa svoje vzrušené slová dodatočne obhájiť. Mlčanie môže byť jedným z prostriedkov, ako toto vzrušenie spracovať. Mlčať neznamená byť bez emócie. Je to však pokus, ako emócie upokojiť. Nie je to tak jednoduché. A mnísi často aplikujú radikálnu liečbu. O otcovi Agathonovi sa napr. hovori: „Tri roky nosil v ústach kameň, aby sa vyrovnal s mlčaním.“
Vonkajšie mlčanie teda pomôže k ukľudneniu vnútorných emócii. Práve vtedy, keď niekto nedokáže s druhým človekom vychádzať a ustavične sa nad ním vzrušuje, môže vonkajší zákaz rozprávania pomôcť, aby sa zmenil i jeho vnútorný postoj voči tomuto človeku. Mlčanie tu plný funkciu ukáznenosti, ktorá má vytvoriť takýto vnútorný postoj. Samé od seba to nejde. Vonkajšia kázeň (disciplína) však môže viesť k určitej premene srdca. Nejde tu o proste potlačenie zlosti. To by viedlo len k tvorbe žalúdočných vredov. Ide o jeho spracovanie a k tomu môže mlčanie pomôcť.
Mlčanie však môže byť tiež jedom. Ak je niekto toho názoru, že druhých nepotrebuje, že sa sám môže so všetkým vyrovnať, potom mlčanie nelieči, ale izoluje. Z pýchy nechce zdeliť svoje problémy druhému a preto ich chce v mlčaní vyriešiť sám. Sú to však väčšinou len zdanlivé riešenia. Mnísi to prenechávajú daru rozlišovania (discretio), ktorý im povie, kedy je dobré mlčať a kedy je dobré rozprávať.
Môže byť úplne jednoznačne nutné upozorniť druhého na jeho chovanie, ktorým vzbudzuje pohoršenie. Mlčanie by v takomto prípade bolo zbožnou výhovorkou aby sa človek vyhol rozhovoru s druhými. Pokiaľ neukážem svoj hnev voči druhému ihneď, ale najprv mlčím, potom skôr rozpoznám, či sa vôbec vyplatí druhého osloviť a akým tónom. Intermezzo mlčania ujasní, čo je na mojom hneve prehnané a či môj hnev korení skôr vo mne, v mojej precitlivenosti, než v chovaní toho druhého. Potom bude moje reakcia primeranejšia. Prvý nápor agresie je preč a ja vo vysvetľujúcom rozhovore môžem s druhým hovoriť vecnejšie a menej vzrušene. Rozhovor tak môže byť plodnejší jak pre mňa, ako aj pre môjho protivníka.
Mnísi vyžadujú mlčanie vždy vtedy, keď vidíme, že druhý robí chybu, a máme chuť ho odsúdiť. Pretože mi odsúdenie druhého zakrýva pohľad na moje vlastne chyby, mám mlčať. Mlčaním sa dajú v chybe druhého odkryť chyby vlastné. Mnohé z výrokov otcov vysvetľujú, aký postoj máme zaujať voči chybujúcemu bratovi:
„Otec Poimen povedal: „Je písané, čo videlo oko tvoje, to dosvedč!“ Ja vám však hovorím: I keby ste sa toho rukami dotýkali, nehovorte o tom. Jeden brat mal bláznivú vidinu – videl čosi, akoby jeho brat hrešil s nejakou ženou. Pohoršený šiel bližšie, strčil do nich nohou a povedal: „Prestaňte konečne, ako dlho ešte? – A hľa, boli to snopy obilia! Preto vám hovorí: I keby ste sa rukami dotýkali, nesúďte!“
I keby sme si mysleli, že bratovu chybu presne poznáme a že sme ju priamo nahmatali, nesúďme! Nie sme tým voči bratovi spravodliví, pretože súčasne podliehame klamu, sme podvedení projekciou vlastných chýb do druhého. Ak mlčíme, vyhneme sa nebezpečiu, že nás oklamú naše vlastné projekcie.
Mlčanie pre mníchov v podstate znamená to isté, ako zriecť sa súdu. Nevzťahuje sa toto mlčanie len na hlasitú reč, ale i na naše vnútorné rečnenie:
„Opäť hovoril otec Poimen: „Je tu človek, ktorý vypadá ako by mlčal, ale jeho srdce odsudzuje druhého. Takýto v skutočnosti nepretržite rozpráva. A potom je tu iný, ktorý rozpráva od rána do večere a predsa mlčanie zachováva, pretože nepovie nič zbytočné.“
Ustavične sa zamestnávame porovnávaním seba s druhými. Aby sme pri tomto porovnávaní vyšli úspešne, znižujeme druhého. Objavujeme v jeho činnosti falošné motívy, egoistické úmysly. Bez toho, aby sme si toho boli vedomí, stále vynášame súdy o ľuďoch, s ktorými sa stretávame. Náš súdiaci rozum v nás ustavične rozpráva. Keby sme sa zriekli klasifikácie druhých, ich posudzovania a dokonca odsudzovania, potom by nás to priviedlo k vnútornému kľudu.
„Keď Agathon niečo videl a jeho srdce o tom chcelo vyniesť súd, vtedy si povedal: „Agathon, nerob to!“ A tak sa jeho myslenie ukľudnilo.“ Posudzovanie druhých nás nielen znekľudňuje, ale aj oslepuje pre videnie našich vlastných chýb. Mlčanie v pohľade na druhých nám umožňuje jasnejšie seba poznanie, dovolí nám prehliadnuť (uvedomiť si) mechanizmus projekcie, ktorou premietame svoje vlastné chyby do druhého a tak nie sme schopní ich rozpoznať.
V jednom výroku otcov púšte je to vykreslené veľmi názorne: „V sketijskej púšti sa kedysi konalo zhromaždenie vo veci istého padlého brata. Otcovia hovorili, len otec Pior mlčal. Nato vstal, vzal vrece, naplnil ho pieskom a hodil si ho cez rameno. V košíku ešte niesol trochu piesku pred sebou. Otcovia sa ho pýtali, čo to má znamenať, a on odpovedel: „Tento pyteľ plný piesku to sú moje hriechy, ktorých je mnoho. Ja som si ho hodil za hlavu, aby ma neznepokojovali a aby som ich neoplakával. A hľa, tých niekoľko málo chyb piesku to sú moje hriechy, ktorých je mnoho. Ja som si ho hodil za hlavu, aby ma neznepokojovali. A hľa tých niekoľko málo chýb môjho brata, tie sú predo mnou a ja toho pri jeho posudzovaní toľko narozprávam. To nie je v poriadku – skôr by sme mali svoje vlastne hriechy nosiť pred sebou, premýšľať o nich a prosiť Boha, aby nám ich odpustil.“ Tu povstali otcovia a povedali: „To je naozaj cesta spásy!“
Pri projekcii sú naše zraky uprené len na chyby toho druhého, naše vlastné chyby sú za našimi chrbátami, a teda sú pre nás neviditeľné. V mlčaní si pred oči staviam svoje vlastné hriechy a obraciam sa ku svojej vlastnej situácii. Otec Pafnucius povedal: „Bol som na cestách a stalo sa mi, že som v hmle zablúdil a ocitol som sa blízko dediny, kde niekoľko ľudí spolu hanebne obcovalo. Zastavil som sa a prosil o odpustenie môjho hriechu. A hľa, tu prišiel anjel s mečom a povedal mi: „Pafnucius, všetci ktorí posudzujú svojich bratov, týmto mečom zahynú. Ty si však nesúdil, ale pokoril si sa pred tvárou Božou, ako by si ten hriech spáchal sám. Preto je tvoje meno zapísané v knihe živých.“
Hriech druhých môže byť podnetom, aby som sa zamyslel nad svojím hriechom. Tým, že sa zrieknem a mlčím, obdržím schopnosť poznať svoju vlastnú špatnosť. Tak nám radí jeden z otcov: „Ak uvidíš niekoho hrešiť, modli sa k Pánovi: „Odpusť mi, lebo som zhrešil!“ V mlčaní nehľadíme na druhých, ale na seba a konfrontujeme sa s tým, čo na sebe odkryjeme. Pretože nepoznáme podmienky, za ktorých druhý tak jedná, zakazujeme si každý súd a miesto toho vidíme v jednaní druhého kľúč k výkladu svojho jednania. Chyba druhého sa stane zrkadlom, v ktorom jasnejšie poznávam svoju vlastnú chybu (vlastné viny). Mlčanie voči chybám druhého má takto liečebnú funkciu. Tak sa rozpráva o otcovi Makariovi: „O otcovi Makariovi Veľkom sa hovorilo, že bol – ako sa hovorí v Písme – Bohom na zemi (Ž 82,6); lebo – ako chráni Boh svet, tak zakrýval otec Makarios slabosti; čo videl, ako by to nevidel, čo počul, ako by to nepočul.“ Z odkrývania chýb môže na druhého padnúť malomyseľnosť, ich mlčanlivé zakrytie ich uzdraví. Mlčanie je tu výrazom lásky, ktorá nás uschopňuje akceptovať druhého, nepovyšovať sa nad ním, ale uvedomovať si vlastnú slabosť, pretože sme sa v mlčaní stretli sami so sebou.
3. Mlčanie ako víťazstvo nad neresťou.
Stačí sa len niekedy pozorovať, keď sme niečím zamestnaní, keď naša pozornosť nie je pútaná četbou, prácou alebo niečím iným, na čo myslíme? Aké myšlienky v nás vyvstávajú napríklad pri prechádzke alebo v čakárni u zubného lekára alebo na nádraží? Čo nám prechádza hlavou pred usnutím? Tieto nekontrolované myšlienky nám ukazujú náš vnútorný stav. Mnísi tieto myšlienky používali ku spytovaniu, či nepodliehajú niektorej z ôsmych nerestí: obžerstvu, smilstvu, lakomstvu, smútku, hnevu, ľahostajnej ochablosti (acedie), slávomamu alebo pýche.
Môžeme sa niekedy skúšať: ako často pri vonkajšom mlčaní myslíme na jedlo alebo ako často túžime niečo mať, ako snívame o takýchto veciach, ako je napr. auto, CD – platňa, alebo pulover. Alebo v nás vznikajú rôzne sexuálne fantázie? Alebo sa oddávame hnevlivým myšlienkam alebo smútku? Dnes je v móde frustrácia a hocikto sa svojím pocitom frustrácie oddá tak, že mu to každý vyčíta z tváre. Starí mnísi by povedali, že takýto človek je ovládaný neresťou smútku. Alebo – ako často nadávame na druhých? Mlčky si vymýšľame brilantné reči, ktorými druhého vyradíme a ukážeme mu, že my sme v práve, že na nás nemá. Mlčky sa potom kocháme svojou zlosťou a živíme ju vo vnútri argumentáciou a nadávaním. Vo chvíľach vonkajšieho ticha si hovoríme, že nič nemá žiadny zmysel, že sa nejaká angažovanosť nevypláca. To je neresť acedie. Existujú ľudia, ktorí si mlčky predstavujú najbližšie vystúpenie na javisku života. Skúšajú si ho pred zrakmi divákov, pred ktorými chcú svoju rolu zahrať tak, aby zožali potlesk. Mlčky si vymýšľajú vety, ktoré vyvolávajú obdiv a ktorými upútajú na seba pozornosť. Títo ľudia obdivujú samých seba. Stále si navrávajú, aký sú významní, ako by sa svet mal radovať, že vôbec sú – oni, so svojimi vlohami, schopnosťami a výkonmi. Ich myšlienky krúžia len okolo nich samých, okolo ich veľkosti, jedinečnosti. Navonok mlčíme, vnútorne však bez prestania hovorime. Rozpráva v nás pýcha a slávomam. Vonkajšie mlčanie ešte nič nehovorí o tom nakoľko sme sa naučili mlčať vnútorne. Lenže mníchom predovšetkým záleží na tomto vnútornom mlčaní. A vnútorne mlčať môže len ten, kto prekonal oných osem nerestí. V mlčaní sa preto cvičíme, ak bojujeme proti nerestiam, proti vnútorným chybným postojom, proti prehnaným potrebám a prianiam, proti chaosu nezvládnutých emócii a proti klamnému pokušeniu stavať seba vždy do stredu. Mlčanie je prostriedkom v boji proti chybným vnútorným postojom. Nejde len o pasívnu absenciu slov, ale o aktívne zákroky proti emóciám a agresiám, ktoré v sebe cítime. Ako môžme mlčaním prekonať neresť hrabivosti, ukazuje nasledujúca múdrosť otcov: „O Agathonovi a otcovi Amunovi sa rozprávalo: Keď predávali zbožie, vyslovovali jednú cenu a vzali, čo im kto dal mlčky a kľudne. A práva tak, keď niečo kupovali – mlčky dali to, čo sa od nich žiadalo, a bez slov prevzali zbožie.
Nie je tu povedané, žeby mníchom chýbala pre orientálcov tak typická vášeň „jednať sa“. Ale práve preto že vedia o svojom vnútornom pokušení, ukladajú si zákaz rozprávania. Mlčanie nevytesňuje lakomstvo, ale potláča ho, nenechá ho vyplávať na povrch. Mnísi mlčky bojujú so svojou hrabivosťou a premáhajú ju. Podobne je tomu s našimi emóciami, ktoré sa v nás tak často prebúdzajú, najviac vtedy, keď s nami druhí zachádzajú nespravodlivo. Mlčanie nám pomáha sa s emóciami vyrovnať.
O otcovi Mojžišovi, bývalom lupičovi, ktorý býval často pre čiernu farbu pleti vystavovaný nepríjemným narážkam, sa hovorí: „Raz bolo v Sketis opäť zhromaždenie a otcovia chceli Mojžiša vyskúšať, zachádzali s ním, akoby nebol nič. Hovorili napríklad: „Prečo je tu medzi nami tento Habešan?“ On len mlčky počúval. Keď zhromaždenie rozpustili, pýtali sa ho: „Otče, čo ťa to nerozčúlilo?“ Odpovedel: „Ale áno, rozčúlilo ma to, ale je som nedal súhlas k rozprávaniu.“ Zatiaľ nebol natoľko pokročilý, aby ho to nevzrušovalo, ale tým, že mlčal, zvládol svoje vzrušenie. A tak unikol nebezpečiu, že by nekontrolovanou rečou rozpútal neblahý chaos. Takéto mlčanie nevedie k tomu a nemá viesť k tomu, aby sme sa vnútorne zožierali, čo by mohlo viesť k tomu, aby zadržané agresivity vybuchli, ale toto mlčanie je prostriedkom, ako postupovať proti vnútornému vzrušeniu a uzdraviť sa z neho. Len vtedy ak vedie vonkajšie mlčanie ku vnútornému mlčaniu, je plodné. Ináč sa z neho stáva len fasáda, mlčanie pýchy, keď si človek pripadá, že je lepší než druhí, alebo mlčanie urazeného, ktorý svoju urážku mlčky vychutnáva. V mlčaní, ako mu rozumejú mnísi, ide vždy o vnútorný boj, o poctivé vyrovnanie so svojimi vlastnými chybami. Mlčanie je boj s neresťami, ale je tiež znamením víťazstva nad nimi. Len ten, kto premohol svoje chybné vnútorne postoje, len ten, kto dokáže zachádzať so svojimi emóciami a agresivitou, dokáže vnútorne mlčať. Ten je tým pádom oslobodený od všetkých tých myšlienok, ktoré nám prechádzajú hlavou, keď sme volný od práce; od všetkých nespracovaných problémov, neuspokojených potrieb, nezvládnutých zážitkov, neurčitých prianí a nevypočítateľných emócii. Práve o toto vnútorné mlčanie ide mníchom. Cesta k nemu je ďaleká a sotvakto v tomto živote dorazí až k cieľu. Ale náznakovo je toto mlčanie zakúsitelné.
Ak bojujeme dostatočne dlho proti hrabivosti, proti myšlienkam na peniaze a na spôsoby, ako sa k ním dostať, zistíme, že pri modlitbe sme náhle od takýchto myšlienok oslobodený. Môžeme sa bez zábran modliť, môžeme skutočne mlčať, pretože neresť, nazývaná hrabivosť, je premožená. Pokiaľ sa však nevyrovnáme so svojou hrabivosťou, nepomôže nám ani tá najlepšia relaxačná metóda. Myšlienka na peniaze veľmi často ožije. Mlčanie je pre mníchov predovšetkým morálnym problémom. Možno ho dosiahnuť len víťazstvom nad chybnými postojmi a nie meditačnými alebo relaxačnými technikami. Pre Kassiana je tento stav čistého mlčania identický s čistotou srdca. Jeho predpokladom je pokora, v ktorej nechceme nič dosahovať, ani vnútorne ponorenie, ani absolútneho ticha, pokora, v ktorej sa človek celkom odovzdá Bohu. Pokora je reakcia na zážitok Boha a zážitok vlastnej slabosti a nemohúcnosti pred Bohom. Je teda v konečnom dôsledku darom, ktorý človek nemôže dosiahnuť vlastnou silou. A tak í ticho, v ktorom sa môžu stíšiť všetky moje chybné vnútorné postoje a prehnané priania, moje emócie i agresivita, môže byť dané len od Boha. Môžem sa v ňom cvičiť tým, že mlčky bojujem so svojimi neresťami, tým, že ich premáham. Je však vždy cieľom, o ktorý sa máme snažiť, ktorý však len tu a tam môžeme zakúsiť, ako dar Boží.
4. Správna reč
Sv. Benedikt nevidí mlčanie oddelene od hovorenia. Kapitola o mlčaní by sa mohlo rovnako dobre menovať kapitolou o správnej reči. Vo svojej reholi nehovorí len o mlčaní ako o znamení pokory, ale tiež o tom, ako by malo vypadať rozprávanie, ktoré vychádza z pokory:
„Deviaty stupeň pokory je tento: Ak drží mních pri rozprávaní jazyk na uzde, zachováva mlčanlivosť a nehovorí, dokiaľ sa ho niekto nespýta, lebo Písmo hovorí: „Kto mnoho rozpráva, hriechu neujde!“ (Pris 10,19) a, že: „Ukecaný muž nemá na zemi žiadny smer.“ (Ž 139,12)
Desiaty stupeň pokory je tento: Ak nie je niekto ľahko ochotný sa smiať, pretože je písané: „blázon zvyšuje pri smiechu svoj hlas.“ (Sir 21,23)
Jedenásty stupeň pokory je tento: Ak je mních pri reči mierny a bez smiechu, pokorný a vážny a hovorí len málo a rozumne a nepríliš hlučným hlasom, ako je napísane: „Múdreho poznáš podľa toho, že málo rozpráva.“
Mlčanie a rozprávanie nie sú žiadne protiklady, ale vzájomne sa doplňujú. Ide o také rozprávanie, pri ktorom by sa nenarušil postoj mlčania. Naše rozprávanie je testom pravosti nášho mlčania. Ak sa naučíme vnútorne mlčať, potom z mlčania nevyjdeme ani rozprávaním. Ak sa stiahnem do mlčania len pre to, aby som sa vyhol výmene názorov, ak sa kochám v mlčaní a krúžim v ňom sám okolo sebe, potom ma každá reč ruší a ja odpovedám len mrzuto. Ak hovorím pri mlčaní sám so sebou a ak sa tak cvičím vo svojej „divadelnej roli“, znamená to, že potom bude zo mňa reč vybuchovať ako gejzír. Mnoho „kontemplatívcov“ máva potrebu dohoniť zameškané rozprávanie, znamená to, že sa ešte nenaučili mlčať vnútorne. Rozprávajú často menej kontrolované, než človek, ktorý musí profesionálne mnoho rečniť a naučil sa teda rozprávať ukáznene. Ak rozprávame, nemá byť rozmetané všetko, čo sme vo svojom vnútri mlčaním nazhromaždili, ale i pri reči by sme si mali vnútorne mlčanie zachovať. O to ide Benediktovi. Nemáme v mlčaní rozprávať, ale pri rozprávaní mlčať.
Sv. Benedikt dáva konkrétne pokyny, ako má vypadať rozprávanie, ktoré vyrastá z mlčania. Mních má hovoriť so všetkou pokorou, vážne a dôstojne, rozumne, láskyplne, nie povýšene, dobrotivo, skromne a v bázni Božej. Ak pozorujeme na niekoľkých miestách, ako hovorí Benedikt o pokornej reči, tu jasnejšie pochopíme, čo tým myslí.
V reholy hovorí o bratoch, ktorý pri spoločnej porade niečo navrhujú: „Bratia nech dávajú radu vo všetkej pokore a poníženosti a nech si nedovoľujú hájiť svoj názor tvrdo.“ V predchádzajúcej vete hovorí Benedikt, že opát má k porade zvolať všetkých, „pretože Pán často mladšiemu odhalí, čo je lepšie.“ Ide teda o reč, ktorá pochádza z načúvania Duchu Svätému. Nemáme chcieť presadzovať svoje mienenie, nemáme sa vykecať a stavať sa svojou rečou na obdiv, ale máme hovoriť to, čo nám vnuká Duch. Ak bude naša reč vyvierať z načúvania Duchu, potom si v nej nebudeme my hrať na dôležitých, nebudeme tak tvrdošijní. Nebudeme sa so svojou rečou vystavovať na obdiv, ale budeme hovoriť len vtedy, keď nás k tomu bude nabádať Duch.
Ďalej musí mních hovoriť pokorne, keď prednáša nejaké svoje prianie, alebo niečo od predstavených žiada. Nikto nemusí svoje priania potláčať, každý ich môže kľudne vyjadriť, ale vždy s postojom nezávislosti. Smiem si niečo priať, o niečo prosiť, ale súčasne na tom nesmiem trvať, ale musím byť ochotný priania sa zriecť. O cellerárovi hovorí Benedikt, že nemá odmietať brata, ktorý kladie nerozumné požiadavky, a tak ho urážať, ale „že mu má rozumne a s pokorou odmietnuť jeho nerozumnú prosbu.“ Hovoriť s pokorou tu znamená, že druhého akceptujem, že odmietam prosbu, ale nie osobu, že mám k druhému úctu. Pokora a úcta u Benedikta spolu úzko súvisia, a on väčšinou užíva obidva výrazy, keď hovorí o oslovení človeka. Úcta ponecháva druhého človeka takého aký je. Nechcem ho svojou rečou meniť, nechcem ho násilne presvedčiť, premôcť ho svojimi argumentami, ale nechávam ho byť, ako je, rešpektujem ho a citlivo hájim jeho tajomstvo. To platí i o kritike, ktorú mám vysloviť. Tak isto ju musím prednášať v pokore.
Tak Benedikt hovorí, že hosť, ktorý navštívi komunitu, má, pokiaľ sa mu na jej živote niečo nepáči, vyjadriť kritiku so všetkou pokorou. Nesúdi, len poukazuje na chyby. Pokora znamená vnútornú slobodu; slobodne upozorňuje na to, čo nemá byť, bez toho, aby zo seba robil sudcu, bez toho aby druhých nútil ku zmene. Ponecháva druhým slobodu, aby si z jeho pripomienok vzali k srdcu, čo uznajú za dobré. Niekoľkokrát sa v reholi hovorí, že mních ma hovoriť rozumne.
Ako výčitku, tak požiadavku, tak i odmietnutie má predniesť rozumne , t.j. nemá sa pri tom všetkom dať uniesť emóciami. Ide o reč, ktorá sa nedá znečistiť projekciami, ale vychádza z jasného pohľadu na vec, z pohľadu, ktorý nie je zakalený vlastnými záujmami alebo náladami, ale ktorý veci vidí také aké skutočne sú. K tomuto rozprávaniu sa dochádza mlčaním, ktorým sa v nás môže mnoho vecí prejasniť. O kláštornom vrátnikovi sa hovorí: „Akonáhle niekto zaklope alebo nejaký chudák zavolá, tu so všetkou vľúdnosťou odpovie: „Bohu vďaka“ alebo „chvála Bohu“ a vyjadrí tak horlivosťou svojej lásky bázeň Božiu. Mlčanie by v tomto prípade bolo odmietnutím hosťa. Vľúdne slovo vrátnikovo je skutok lásky, prejavený cudziemu človeku: je to dobrý dar. Rozprávanie má byť výrazom našej lásky a dobroty voči ľudom. Je tomu však len vtedy, keď sa rozprávaním nestaviame sami do stredu, keď sa rozprávaním nechceme zbaviť druhého, ale keď sme prostí všetkého egoizmu, otvorení pre druhého a pre jeho potreby. Potom sa slovo stane službou lásky voči tomu, kto na slovo čaká, aby ho pozdvihlo a rozveselilo. Možno nás udivuje, že Benedikt v tejto súvislostí nehovorí len o vľúdnosti ale aj o bázní Božej. Prijať druhého s bázňou Božou znamená, byť si vedomý prítomnosti Boha v druhom človekovi. Náš styk s druhým nie je pre Benedikta len medziľudsky proces. V druhom sa s nami stretáva Kristus. A tak môžeme blížneho len v bázní Božej poznať takého, aký naozaj je.
Vrátnik má teda Bohu ďakovať, ak prichádza niekto chudobný alebo hosť. „Bohu vďaka“ a „chvála Bohu“ – to nie je pre Benedikta len prázdna formula, ale vyjadrenie vďačnosti za to, že mi Boh toho druhého posiela a že sa v tomto druhom so mnou stretáva Kristus. Benediktove pokyny pre správne rozprávanie ukazujú, že mlčanie a rozprávanie patria dohromady. Kto sa naučil mlčať, dokáže i správne hovoriť. Reč ho nevytrhne z uzobranosti a z otvorenosti pre Božiu prítomnosť, do ktorej ho má zacvičiť mlčanie. I keď rozprava, je takto otvorený a výrazom tejto otvorenosti je práve reč, na ktorej sa môžu podieľať i druhý. Benediktovi nejde len o vonkajšie mlčanie, ale o vnútorný postoj mlčania, o mlčanlivosť, ako vnímavosť pre Božiu prítomnosť a uzobrané spočinutie v Bohu. Ak hovorí niekto vo viere v Božiu prítomnosť, potom jeho rozprávanie nenarušuje jeho mlčanie, ale rastie z neho, neničí ho, ale dáva na ňom podiel i druhým.