Počuli sme ako: „Ježiš v tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“
Dnes počujeme z jeho úst zvelebovanie Boha Otca, Pána neba i zeme, že svoje tajomstvá skryl pred múdrymi a rozumnými, ale zjavil ich maličkým. Kto sú títo maličkí?
Maličký je ten, kto si uvedomuje svoju závislosť a chce žiť pod vládou Otca, lebo je to dôstojne a správne. Jedným z prejavov dospelosti je schopnosť samostatného jestvovania. Dieťa sa vtedy stáva dospelým, keď začína byť samostatným človekom. Jeho prechod k dospelosti hodnotíme pozitívne a to je správne.
Nemáme rád typy ľudí detinských, nedozretých, neschopných prijať mieru zodpovednosti. To čo sa nám páči na deťoch, nepáči sa nám na ľuďoch dospelých. Žiadny otec ani matka by nechceli celý život bdieť nad svojim potomstvom ako nad malými deťmi.
I keď je samostatnosť pozitívom vo vzťahu k ľuďom, nie je pozitívom vo vzťahu k Bohu. Pred Bohom sme a máme zostať deťmi. Nie v zmysle nezodpovednosti, ale vo vedomí stálej odkázanosti. Táto odkázanosť je však spasiteľná.
Prvotný hriech spočíval v tom, že sa človek začal voči Bohu chovať ako „dospelý“ v zmysle nezávislosti. Dalo by sa to vyjadriť tým kratučkým zvolaním, ktoré poznáme z rozprávky: „Ja sám!“
Zobral si život do vlastných rúk a sám si chcel určiť, čo je pre neho dobré a čo zlé. Nechcel prijať do svojho života Boží zákon. Tým, že odmietol Božiu vládu, dostal sa pod moc zlého ducha. V jeho bytosti sa prejavili rôzne deformácie. Po dedičnom hriechu sa mu rozum zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu a prebudila sa žiadostivosť.
„Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Krásne o týchto skutočnostiach hovorí vo svojom traktáte „Proti bludom“ sv. Irenej:
„Nik nemôže poznať Otca bez Božieho Slova, čiže bez Synovho zjavenia, a ani Syna bez Otcovej priazne. Otcovu priazeň však dovŕšil Syn; Otec posiela, Syn je poslaný a prichádza. A Otca, ktorý je pre nás neviditeľný a nevymedziteľný, poznáva jeho vlastné Slovo a hoci je nevysloviteľný, ono nám ho vyslovuje. A zasa naopak: iba Otec poznáva svoje Slovo. Aj jedno aj druhé zjavil Pán.
A preto Syn svojim zjavením zjavuje pravdu o Otcovi. Lebo zjavenie Syna je pravda o Otcovi; veď skrze Slovo sa zjavuje všetko. A Otec na to zjavil Syna, aby sa skrze neho zjavil všetkým a tých, čo mu veria, spravodlivo prijal do neporušiteľnej, večnej blaženosti. Ale veriť mu znamená plniť jeho vôľu.
A tak skrze samo stvorenie Slovo zjavuje Boha Stvoriteľa, skrze svet Pána a Pôvodcu sveta, skrze dielo Umelca, ktorý ho vytvoril a skrze Syna toho Otca, ktorý Syna splodil.
A toto všetci síce rovnako vyslovujú, ale nie rovnako veria. Aj skrze Zákon a Prorokov Slovo rovnako ohlasovalo seba i Otca a všetok ľud rovnako počúval, ale nie všetci rovnako uverili.
A Otec sa ukázal skrze ono Slovo, ktoré sa stalo viditeľným a hmatateľným, hoci mu neverili všetci rovnako: ale všetci videli v Synovi Otca. Veď to neviditeľné u Syna je Otec a viditeľné u Otca je Syn.
Syn v službe Otcovi zdokonaľuje všetko od začiatku až do konca a bez neho nik nemôže poznať Boha. Lebo pravda o Otcovi je Syn, pravda o Synovi je v Otcovi a skrze Syna sa zjavila. A preto Pán povedal: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a tí, ktorým to syn zjaví“.
To „zjaví“ nebolo povedané iba do budúcnosti, akoby Slovo začalo zjavovať Otca až vtedy, keď sa narodilo z Márie, ale vzťahuje sa všeobecne na celý čas.
Syn je od počiatku pri svojom stvorení a zjavuje Otca všetkým, ktorým chce, kedy chce a ako chce Otec. A preto vo všetkom a skrze všetko je jeden Boh Otec, jedno Slovo – Syn, jeden Duch a jedna Spása pre všetkých, ktorí v neho veria.“
„Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy.“ Aj naše oči sú blahoslavené, keď vidia vierou, vidia v Ježišovi Božieho Syna, Vtelené Božie Slovo.