Keď prorok Izaiáš predpovedá mesiášské zavŕšenie dejín Spásy, hovorí o jednej zmene, ktorá sa stane príčinou všetkých ostatných zmien nášho sveta. Uznávame, že svet potrebuje zmenu. Náš svet je chorý. Je tu nespravodlivosť, zámerná zloba, útočnosť, utláčanie akéhokoľvek druhu. Prorok Izaiáš predpovedá: „A zničí na tomto vrchu závoj, rozvinutý nad celým ľudstvom, a prikrývku, čo zakrýva všetky národy.“ Na inom mieste ten istý prorok takto vyjadruje túto pravdu: „Nik nebude škodiť ani pustošiť na celom mojom svätom vrchu: lebo poznaním Pána bude naplnená zem, ako vody napĺňajú moria.”
Prorok hovorí o zničení závoja, ktorý je medzi ľudským svetom a Bohom. V tomto svete to často vyzerá ako vo tme. Keď sa človek ocitne vo tme hľadá inštinktívne svetlo. Inému však tma môže celkom vyhovovať. Napr. zlodeji kradnú pod rúškom noci. Ale prorok predpovedá, že tento závoj bude v jednom okamihu strhnutý. Dôsledkom tohto osvietenia bude i zmena človeka.
Pán Ježiš vo svojej Veľkňazskej modlitbe vyjadruje podobnú myšlienku: „Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ bola v nich a aby som v nich bol ja.” V týchto slovách je vyjadrený celý problém nášho sveta: „nepoznanie Boha Otca”, Chýba nám skúsenosť s Bohom ako s našim Otcom. V tomto podstatnom probléme korenia všetky naše hriechy. Cirkev si v Duchu Svätom začína uvedomovať, že toto je podstata našich problémov. „Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná”. Nejde tu o rozumové poznanie, ale jedná sa o bytostnú skúsenosť s Bohom ako Otcom.
Pôvodný Boží zámer s človekom je vyjadrený tou skutočnosťou, že človek je stvorený preto a nato, aby sa stal Božím obrazom. Neviditeľný a Nepochopiteľný Boh sa chce do tohto sveta zjaviť prostredníctvom človeka. Jedine človek je schopný v hmotnom a telesnom svete pretlmočiť Netelesného a Neviditeľného Boha. Len ten otec, ktorý žije v Duchu Svätom a žije Božie Slovo zjavuje Boha Otca. Človek, ktorý žije pre hriech, nezjavuje Boha.
V ľudskej duši je zakorenená radikálna neistota, ktorá je dôsledkom prvotného hriechu. Pociťujeme odstup, vzdialenosť medzi Bohom a nami a myslíme si, že nie sme hodní jeho prítomnosti. Cítime túžbu po Bohu, ktorý je Večným a Blaženým Svetlom a zároveň sa ho bojíme. Sme zneistení a preto i nezrelí, to znamená neschopní dávať. Zranenie vzťahu s otcom sa týka každého z nás. Neberte tieto slová len ako kritiku rodičov, ale skôr ako možnosť vyhnúť sa tým istým chybám.
Pozemský otec, podľa Božieho plánu, má byť „obrazom Boha Otca” v tomto svete, ktorý trpí „neprítomnosťou otca.” Vo svete, v ktorom sa cítime byť odvrhnutí, by mal byť obrazom Boha Otca, ktorý nás prijíma. Mal by byť prameňom istoty vo svete, ktorý je tak slabý a nestály. Či si je pozemský otec toho vedomý alebo nie, práve on je povolaný k tomu, aby odovzdal dieťaťu vedomie totožnosti a istoty. Psychológia učí, že láska matky vyživuje semienko lásky, ktoré sadí otec. Keď nás otec berie do náručia, vieme, že máme svoju dôstojnosť, sme dobrí, máme svoju cenu a máme právo žiť. Aj láska matky a súrodencov nás buduje na základe, ktorý môže položiť len otec.
V tomto najzákladnejšom vzťahu sme my všetci vnútorne zranení. Preto sme skôr náchylný uveriť zvestiam o prichádzajúcich trestoch, ako radostnej zvesti o Bohu Otcovi, ktorého nám celým svojím životom a pôsobením zjavuje Ježiš a ktorý nás stvoril a miluje nás až na smrť. Jeho Láska prechádza náš život. Apoštol hovorí: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna, ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.” Boh Otec sa zjavuje vo svojom Synovi. My máme úžasnú možnosť poznať Boha Otca skrze Syna, skrze Božie Slovo. Často pri štúdiu Písma Svätého robíme jednu veľkú chybu, že sa zameriame len na to, čo Písmo hovorí o človeku. A sme z toho zhrození a odkladáme túto knihu, pohoršení nad jej obsahom. Zabúdame, že zmyslom tejto knihy je predovšetkým „zjaviť Boha Otca”. Pod týmto zorným uhlom budeme dejiny Spásy vnímať ako dejiny nesmiernej Božej trpezlivosti s človekom.
Ďalej nás prorok Izaiáš poučuje: „Zničí smrť navždy a Pán, Jahve, zotrie slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme, lebo Pán hovoril.“ Boh smrť neučinil, tvrdí kniha Múdrosti. Smrť a jej prejavy sú niečím do čoho sa človek zamotal pádom do hriechu. Boh Otec je Otcom nášho Pána Ježiša Krista. A Ježiš je dokonalým synom a podobou Otca, ktorý sa ujíma človeka a vyslobodzuje ho z „bezbožnosti a bezmocnosti”. Vidíme to i v evanjeliu. „Prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. A zástupy žasli, keď videli, že nemí hovoria, mrzáci sú zdraví, chromí chodia a slepí vidia, a velebili Boha Izraela.“ Ježiš celým svojím životom ale aj svojou smrťou a vzkriesením zjavuje Otcov záujem o človeka. Vidíme chorých ľudí, ktorí v jeho blízkosti nachádzajú zdravie a silu. „Hľa, toto je náš Boh, v neho sme dúfali, že nás spasí! On je Pán, v neho sme dúfali, jasajme a radujme sa z jeho spásy!“
Túto úvahu o Božom Otcovstve zakončím modlitbou sv. Františka:
„Všemohúci, Najvyšší, Presvätý a Najvznešenejší Bože, Otče Svätý a Spravodlivý, Pán a Kráľ neba i zeme, pre teba samého ti vzdávame vďaky, že si svojou svätou vôľou a skrze svojho jednorodeného Syna v Duchu Svätom stvoril všetko, duchovné i telesné, a nás, že si stvoril ku svojmu obrazu a podobenstvu a postavil do raja, kde sme klesli vlastnou vinou.
A my ti ďakujeme, že ako si nás stvoril skrze svojho Syna, tak si tiež chcel skutočnou a svätou láskou, ktorou si nás miloval, aby sa On narodil ako Pravý Boh a pravý človek z presvätej, najblahoslavenejšej vždy Panny svätej Márie a že si nás zajatcov, chcel vykúpiť jeho krížom, jeho krvou a jeho smrťou.” Amen.