„Viete aký je teraz čas?“ Touto otázkou by pravdepodobne začal sv. Pavol svoj príhovor, keby tu dnes stal na mojom mieste. Čo myslíte, aký je asi teraz čas? Je to otázke, ktorá sa týka aj nás. Vieme v akom čase žijeme? Je môj čas, časom naplneným hodovaním, pijatikou, smilstvom, nemravnosťou, zvadou a závisťou? Alebo je pre mňa čas úžasnou Božou milosťou, ktorú mi Pán Boh dáva na moju záchranu, aby som sa obliekol v Pána Ježiša Krista? Ten čas, ktorý prežívam, môže byť pre mňa časom spásy a milosti, časom pokánie a očakávania vykupiteľa ale môže byť aj časom, ktorý končí zatratením.
Poviete, je čas adventu. Ale, čo treba robiť v tomto čase? „Nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna”. O aký sen ide v tomto prípade? Ide o sen bezbožnosti. Jedná sa o tie rôzne rozprávky „moderného“ sveta, ktoré nám chcú nahovoriť, že Boha niet a že to čo vnímame svojimi zmyslami je celou realitou sveta. A ďalej, že sa to všetko urobilo samo a ak sa to samo nemohlo urobiť, tak zato môže akási nerozumná a neosobná evolúcia, ktorej netreba skladať žiadne účty zo života, voči ktorej netreba prejavovať žiadnu vďačnosť a ktorú nemusíme milovať z celého srdca a zo všetkých síl. Sama od seba sa neprekríži ani slamka so slamkou a už vonkoncom nemôže vzniknúť tak úžasne a zložité dielo, ako je každá bunka a to ešte nehovorím o celom organizme človeka a prírody. A toto je klam, ktorým nám chce nahovoriť moderný ale vôbec nie vedecký svetonázor. Každému je nad slnko jasnejšie, že keď niekde prídeme do pekne zariadenej izby, nebudeme si myslieť, že sa to urobilo samé, že to jabĺčko na stole je samozrejmosťou. Ak sa ocitneme v takejto izbe, môžeme z toho vyvodiť záver, že ju ktosi vytvoril a usporiadal a že to bol niekto múdry a dobrý. Alebo, keď zoberieme do rúk knihu plnú múdrosti, nebudeme si nahovárať, že sa to samo poskladalo a dômyselne napísalo. A či svet, nieje takou veľkou knihou a dokonca už každá bunka obrovskou knižnicou, z ktorej môžeme čítať o Bohu. Boha nemôžem vnímať zmyslami, ale to predsa neznamená, že nejestvuje. Teda zobuďme sa zo sna. Správne veriaci človek je omnoho väčší realista ako materialista, lebo verí v Nadskutočno.
Možno nás v našom uvažovaní mýli svet, v ktorom žijeme, pretože sú v ňom aj stopy zla. A oni zdanlivo svedčia proti Dobru. Sme stvorení pre Dobro a práve zlo, ktoré vo svete nachádzame svedčí o tom, že pravdu má Božie Slovo, ktoré hovorí o prvotnom hriechu a o potrebe pokánia. Ak neveríme Božiemu Slovu, ktoré nám vysvetľuje našu situáciu sveta, v ktorom žijeme, tak nám svet pripadá ako zlý sen. Zobudiť sa z tohto sna znamená, prijať Boží komentár ku svetu a uznať hriech, v ktorom sme sa narodili, v ktorom žijeme, dokonca, ktorý žije v nás. Ale toto zlo prišlo na svet pokúšaním diabla a slobodnou ľudskou voľbou. Skôr ako začneme uvažovať nad Spásou, zamyslime sa nad tým, v akom svete to vlastne žijeme. Pán Ježiš nás učí modliť sa: „Príď kráľovstvo Tvoje!” V akom svete to žijeme, keď svet nie je Božím Kráľovstvom. Sv. Ján píše: „Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého” (1 Jn 5,19). Sv. Ján nám odhaľuje pravdu o našom svete, o svete nás ľudí. Keď prví ľudia poslúchli svojho zvodcu, dostali sa pod jeho moc. Boh sa vzdialil z ich životov, pretože sa vedome rozhodli zobrať si svoj život do vlastných rúk, rozhodli sa neposlúchať Boha. Následok tejto ľudskej vzbury poznáme: Rozum sa im zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu, otvorili sa im oči pre žiadostivosť. Objavila sa perspektíva a aj skutočnosť smrti. S takouto výbavou si na ceste k Bohu moc nepomôžeme. Potrebujeme Božiu operáciu, potrebujeme Božiu Spásu.
Písmo Sväté dôrazne prehlasuje: „Nehorlite za smrť na bludisku svojho života, nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk, pretože Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu a nieto v nich nijakého jedu záhuby, podsvetie tiež nepanuje na zemi. Lebo spravodlivosť neokúsi smrť“ (Mudr 1,12-15). Teda Boh smrť neučinil, nemá záľubu v smrti živých, smrť prišla na svet závisťou diabla!. Človek, ktorý bol pozvaný, aby sa stal obrazom Boha, stratil nesmrteľnosť a ukázalo sa, že je z prachu. Z toho vidíme, že nie všetky skutočnosti, na ktoré po prvotnom hriechu môžeme naraziť vo svete sú prejavom pôvodnej Božej vôle. Písmo Sväté hovorí jasne, že Boh sa dištancuje od smrti človeka. Smrť nieje jeho dielom. Na inom mieste tej istej knihy: „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou“. (Mudr 2,23-24)
Sv. Pavol v liste Rimanom tvrdí: „Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili!“ Ako je to vlastne so Spásou? Učili sme sa na náboženstve v katechizme, že Ježiš je Spasiteľ sveta. Sv. Pavol, ako sme už počuli, hovorí teraz je naša spása bližšie, ako vtedy, keď sme začali veriť. Čo to znamená „veriť”. Veľmi často svoju vieru vyjadrujeme formulkou: „Verím v Boha”. Avšak to je len prvý stupeň, akási filozofická viera, ktorá vyplýva z ľudského úsudku, ale viera v biblickom zmysle sa dá vyjadriť takto: „Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravodlivosť”. Viera je vzťahom k Božiemu Slovu. Nakoľko sú ľudia omylní a dokážu aj klamať ich tvrdenia prijímam s určitou rezervou. Ale uveriť Bohu je niečo iné. Viera Bohu je istotou v tom, že čo povedal Boh je Pravda. Len takáto viere nás ospravedlňuje v Božích očiach. Uveriť Bohu to znamená, prijať vážne aj to Slovo, ktoré nám vysvetľuje našu situáciu po prvotnom hriechu. Ak si vytvárame pojem o Bohu zo sveta, v ktorom žijeme, je tu veľké nebezpečenstvo, že nám vyjde akýsi čierno – biely Boh, alebo Boh, ktorý je síce Dobrý ale koná zlo a takéhoto Boha nemôžeme milovať.
Sv. Ján v tom istom liste, ktorý sme už citovali, tvrdí: „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ alebo: „A vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravého. A my sme v tom Pravom, v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. On je ten Pravý, Boh a večný život. Vieme, že Syn Boží prišiel a dal nám schopnosť rozoznávať, aby sme poznali, kto je pravý Boh.“ (1 Jn 5,20).
Narodili sme sa do zlého sveta a do zlej situácie v sebe, pretože v nás samých je hriech a do zlej situácie vo svete, pretože svet je pod mocou Zlého. Z tejto situácie sa môžeme dostať len tým, že budeme zo svetom, s telom a s diablom zápasiť. Avšak z vlastných síl si tu nepomôžeme. Nikto z nás nedokáže zmeniť svoje vnútro, vykoreniť hriech zo svojho srdca. Túto operáciu v nás môže urobiť len Boh, ak mu to dovolíme. A On to urobí skrze prijatie Ježiša. Prijať Ježiša môžeme tým istým spôsobom, ako to robí Matka Božia. Ona pred Slovom Božím neuteká, ale prosí: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova”. Toto je prvý kontakt našej duše so Božou Spásou. Spása je proces, ktorý bude ráz dovŕšený a dokončený vzkriesením nášho tela a premenou tohoto tela, ktoré je narušené hriechom. Musíme vo svojom tele zomrieť a prijať Telo nenarušené hriechom, Telo Kristovo. Eucharistia je sviatosťou nášho Vzkriesenia. Ježiš sľubuje: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má v sebe život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň.”