Keď mladý židovský muž začal rozmýšľať o svadbe, najprv si svoju vyvolenú dlhý čas starostlivo všímal. Pozoroval správanie nič netušiacej dievčiny vo všednom živote a keď si bol istý, že je to tá pravá, vybral sa do domu jej otca, aby ho požiadal ojej ruku. Pri tejto príležitosti použil koženú kapsu, v ktorej mal pripravené tri veci. Kožená torba bola znakom a kto ho v dedine videl, iste sa pýtal: „Ktoráže bude tou vyvolenou?” Do domácnosti dievčaťa vstúpil mladík neohlásené. Otec ho zaviedol do hlavnej rodinnej miestnosti, posadil ho ku stolu na presne stanovenú stranu a dal zavolať dievča. Tá prišla od svojej práce; väčšinou pásla ovce a nebola príliš upravená. Od oviec možno aj páchla. O mladom mužovi často ani veľa nevedela. Posadili ju na druhú stranu stola a mladý muž otvoril kapsu.
Najprv vytiahol manželskú zmluvu – ketubu – ktorá bola spísaná už vopred. Obsahovala sľuby muža – sľub lásky, vernosti, starostlivosti a zaopatrenia, ale aj požiadavky úcty, poslušnosti, vernosti a starostlivosti o manželove potreby a ďalšie podmienky spoločného života. V zmluve bola stanovená aj cena za nevestu – mohár. V židovskom národe majetok otca dedil syn, ak dcéra dostávala kvalitnú výchovu a náklady na ňu sa mali rodine vrátiť späť. Cenu za nevestu neurčoval otec nevesty, ale otec ženícha. Otec nevesty však musel túto cenu schváliť. Keď sa muži dohodli, ženích vytiahol pohár, naplnil ho vínom a bez slova, len s pohľadom ponoreným do očí dievčiny, ho presunul na druhú stranu stola. Tým mlčky vyjadroval slová: „Vyvolil som si ťa…” Pohár naplnený vínom znamenal spečatenie zmluvy a nevesta to vedela.
Mohla urobiť tri veci: mohla pohár odsunúť späť k ženíchovi a tak dať najavo, že o tento vzťah nemá záujem. Mohla pohár nechať na mieste, vybehnúť z miestnosti a volať: „Mám tu ženícha, poďte mi povedať, aký je!” Tým si nechávala čas na rozmyslenie. Alebo mohla pohár vziať, vypiť ho a tak spečatiť zmluvu. Ženích mlčky čakal jednu z týchto odpovedí. Keď nevesta víno vypila, bolo to nezmeniteľné. Nie slovami, ale týmto činom oznámila, že súhlasí s podmienkami zmluvy. Takto boli legitímne zasnúbení, už takmer manžel a manželka, ktorých môže rozdeliť iba smrť.
Potom ženích z kapsy vybral dary: peniaze, šperky, náramky. Tie ju mali zdobiť a uschopňovať pre manželstvo. Nakoniec sa jej ženích pozrel do očí a povedal: „Idem, aby som ti pripravil miesto a prídem si po teba.” Vrátil sa k otcovi a začal budovať obydlie. Jednak to bola izba v otcovom dome pre deň svadby a jednak dom pre seba a manželku, kde budú bývať po svadbe. Túto prípravu konal pod vedením svojho otca. Bol to otec ženícha, ktorý rozhodol, že je všetko správne dokončené. Deň svadby určoval otec a trvalo to niekedy aj roky. Zatiaľ nevesta po celú dobu musela opakovať niekoľko úkonov.
Najprv si obstarala závoj, ktorým si zakryla tvár, aby všetci vedeli, že je zadaná. Zároveň sa vzdala bežných aktivít slobodnej ženy a všetku svoju činnosť smerovala k svadbe a manželstvu. Často si čítala manželskú zmluvu a objavovala hĺbky manželských sľubov. Zároveň si šila svadobné šaty a každý deň opakovala kúpeľ. Okrem toho na okno svojej izby postavila olejovú lampu, denne zostrihávala knôt a dolievala olej. Lampa musela horieť vo dne i v noci.
Keď’ bol príbytok konečne dostavaný a otec súhlasil so svadbou, ženích sa v svadobnom rúchu vybral s priateľmi po nevestu. Bolo to väčšinou neskoro večer, ako keď v noci ide zlodej. Priatelia hlučne vykrikovali: „Ženích ide!” Celá dedina sa zobudila a chcela byť pri tom. Ženích už zďaleka vyzeral svetlo lampy. Pokiaľ lampa nehorela, znamenalo to, že dievča už má srdce inde a to bol koniec. Nič sa nedalo zmeniť, nič vysvetliť, ženích už v ceste nepokračoval. Keď lampa horela, i nevestu zobudil hluk. Vyskočila, obliekla si pripravené šaty a s družičkami vyšla v ústrety ženíchovi. Po svadobnom obrade ju voviedol do domu svojho otca a po siedmich dňoch sa presťahovali do nového domu.
Ježiš hovoril Izraelskému ľudu rečou, ktorej rozumeli. Nebeský Otec si vyvolil ľud, ktorý sa mal stať jeho manželkou. A tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna ako výkupné za padnutého človeka. Cirkev je vyvolená stať sa Ježišovou nevestou. Ježiš k nám prichádza, keď to nečakáme, keď smrdíme hriechom. Ale jemu to nevadí. Ponúka nám zmluvu, v ktorej nás vykupuje z hriechu vlastnou krvou a nežiada od nás nič iné, len poslušnosť a úctu. Podáva nám kalich zmluvy. Môžeme odmietnuť, môžeme váhať, ale keď ho prijmeme, sme navždy jeho. On vyhlásil: „Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.” (Jn 14,3). A čo robí nevesta? Má oblečený závoj chvály a uctievania. Je celkom oddelená od sveta pre svojho ženícha (porov. 2 Kor 6,17). Neustále si číta zmluvu – Božie slovo a verí jej. Zhotovuje si šaty ozdobené skutkami, ktoré jej pripravil Pán, skutkami poslušnosti (porov. Ef 2,10). Denne sa kúpe v odpustení krvi Baránka (pórov. Zjv 7,14c) a odpúšťa všetkým, ktorí jej ublížili, aby bola čistá, svätá a bez úhony (pórov. Kol 1,22). Každý deň dolieva olej Ducha, aby lampa horela vo dne i v noci. Pomáhajú jej pri tom dary Svätého Ducha, ktoré jej ženích zanechal a má aj družičky – bratov a sestry. Každý z nás je milovanou Ježišovou nevestou a každý z nás je zároveň súčasťou celého jedného tela nevesty. „Ako sa ženích teší z nevesty, tešiť sa bude z teba tvoj Boh.” (Iz 62,5)
Z knihy V. Juríčkovej a M. Valenčina: „Bolo vám povedané…. ale…“
Prebraté z časopisu Nahlas 5-6/2005/VIII.