Čítania posledného týždňa cirkevného roku ukazujú na koniec časov. Ľudovo povieme „koniec sveta“. V teológii sa tento odbor nazýva „eschatologia“ – teda náuka o posledných veciach. Jedno príslovie hovorí, aby sme vždy pamätali na koniec, len tak budeme žiť rozumne. Pán Ježiš nás poučuje, že ak uvidíme, že sa toto všetko deje, je to znak toho, že Božie kráľovstvo je blízko. Práve to Božie kráľovstvo za ktoré sa každý veriaci kresťan denne aj viackrát modlí. Prečo sa bojíme toho, za čo prosíme. Možno neprosíme úprimne. Cítime sa azda na tomto svete dobre. Naučila sme sa v ňom azda pohybovať. Božie Slovo nás poučuje, aby sme nemilovali svet.
Všimnime si, čo učí o konci časov Rímsky katechizmus: „Po Nanebovstúpení je Kristov príchod v sláve blízky, hoci nám „neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou” (Sk 1,7). Tento eschatologický príchod sa môže uskutočniť v ktorúkoľvek chvíľu, hoci ho ešte niečo „zadŕža”, takisto ako aj konečnú skúšku, ktorá ho bude predchádzať. „Príchod osláveného Mesiáša závisí v každej chvíli dejín od jeho uznania „celým Izraelom” (Rim 11,26; Mt 23,39), „ktorého časť sa zatvrdila” (Rim 11,25) v nevere voči Ježišovi. Svätý Peter to hovorí jeruzalemským židom po Turiciach: „Kajajte sa teda a obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy a prišli časy osvieženia od Pána. Vtedy pošle Ježiša, vám určeného Mesiáša, ktorého musí prijať nebo až do čias, keď sa všetko obnoví, ako o tom Boh odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov” (Sk 3,19-21). A svätý Pavol po ňom tvrdí: „Lebo keď ich strata je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie život z mŕtvych?” (Rim 11,15). Vstup plného počtu Židov (Rim 11,12) do mesiášskej spásy po „plnom počte pohanov” umožní Božiemu ľudu dosiahnuť „Kristovu plnosť” (Ef 4,13) v ktorej „bude Boh všetko vo všetkom” (1 Kor 15,28).
Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti” v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvod je podvod Antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha a jeho Mesiáša, ktorý prišiel v tele. Tento podvod Antikrista sa už rysuje vo svete vždy, keď si niekto nárokuje splniť v dejinách mesiášsku nádej, ktorá sa môže uskutočniť iba mimo dejín, a to eschatologickým súdom: Cirkev odmietla túto falzifikáciu budúceho Kráľovstva aj v umiernenej podobe, známu pod názvom milenarizmus, ale najmä v politickej podobe sekularizovaného „vnútorne zvráteného“ mesianizmu.
Cirkev vojde do slávy Kráľovstva len cez túto poslednú Veľkú noc, v ktorej bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní. Kráľovstvo sa teda neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta. (Božie mesto) Božie víťazstvo nad vzburou zla bude mať podobu posledného súdu po poslednom kozmickom otrase tohto sveta, ktorý sa pomíňa.
Po prorokoch a po Jánovi Krstiteľovi, Ježiš vo svojom kázaní zvestoval súd posledný deň. Vtedy vyjde na svetlo správanie každého i tajomstvá sŕdc. Vtedy bude odsúdená zavinená nevera, ktorá si navážila Bohom ponúkanú milosť. Postoj k blížnemu odhalí, či niekto Božiu milosť a lásku prijal alebo odmietol. V posledný deň Ježiš povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili” (Mt 25,40).
Kristus je Pán večného života. Ako Vykupiteľovi sveta mu patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo získal svojim krížom. Aj Otec „všetok súd odovzdal Synovi” (Jn 5,22). No Syn neprišiel preto, aby súdil, ale aby spasil a dával život, ktorý má v sebe. Každý, kto v tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba, dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa aj naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky.“ (KKC 674 – 679)