Boží Duch, ktorého máte prijať vo sviatosti birmovania, a ktorému sa každý kresťan má stále viac a viac otvárať a ním sa napĺňať, je aj Duchom útechy, šťastia. Ste šťastní? Myslím si, že nie. Šťastní človek vyzerá ináč. Ste mladí, pekní, sympatickí, ale nie ste šťastní. Keby ste boli šťastní, nesiahali by ste po alkohole a ani po drogách. Šťastný človek to nepotrebuje. Keby ste boli šťastní, neboli by ste prevažne agresívni a nahnevaní. Prečo nie sme šťastní a spokojní? Lebo po prvotnom hriechu, človek stratil spojenie s Bohom, stratil Božie priateľstvo. Slovanské slovo Boh je odvodené od staroindického výrazu Bagha. A slovo Bagha znamená šťastie, svätosť, dokonalosť. Boh je Šťastie a Blaženosť a to dokonca aj bez nás, ale my bez neho nemôžeme byť skutočne šťastní ani blažení.
Sv. Augustín, ktorý skôr ako sa obrátil, vyskúšal všetky možné formy života a hľadal šťastie v sexe i v alkohole, nakoniec vyhlásil: „Nespokojné je ľudské srdce, dokiaľ nespočinie v tebe Bože!“ Boh je Šťastie, ktoré nemá hraníc. Keď sa duša spravodlivého stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do správnej zámky. Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je povinný vo vlastnom záujme hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť. Slúžiť Bohu znamená žiť Lásku.
Boh je však zvláštne Šťastie. Je to Šťastie, ktoré sa nedá oddeliť od Pravdy, od Spravodlivosti, od Lásky. Boh je súčasne Krása ale aj Pravda, Spravodlivosť a Láska. V Ňom všetky tieto vlastnosti sú jedno. Ten, kto robí dobro, začína Boha prežívať ako Radosť vo svojom vlastnom svedomí, teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky. Naopak človek, ktorý má záľubu v zle, cíti sa Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom. Ale je to stále ten istý a nemenný Boh, ktorý je len Dobro.
Sv. Ignác hovoril, že ľudia, ktorí ešte nemajú duchovné skúsenosti, považujú za dobré všetko to, čo im prekáža. Podobajú sa rozmaznanému mladíkovi, ktorému sa zdajú dobrí všetci, ktorí mu pochlebujú, a naopak, tí, ktorí ho napomínajú, sa mu zdajú zlí. A aby nepodľahol tejto slabosti, stanovil si sv. Ignác prvé pravidlo, ktoré pochádza z prostej a jednoduchej úvahy: „Kto to s nami myslí dobre, pomáha nám, keď ideme správnym smerom. Kto nám chce škodiť, dodáva nám odvahu, keď ideme po zlej ceste.“
A potom objavil ďalšie: „U osôb, ktoré idú z jedného ťažkého hriechu do druhého, má nepriateľ (diabol) obyčajne vo zvyku, že im predkladá zdanlivé potešenia. Predstavujú si zmyslové radovánky a rozkoše. Tým ich lepšie udrží a dokonca spôsobí, že ešte pokročia v neresti a hriechu. U takýchto osôb pôsobí zasa dobrý duch (Duch Svätý) opačne. Znepokojuje ich, pôsobí výčitky svedomia mravným súdom rozumu. U osôb, ktoré sa usilovne očisťujú zo svojich hriechov a postupujú od dobrého k lepšiemu v službe Bohu, nášmu Pánovi, je to zasa opačne ako v prvom prípade. Zlý duch nerobí nič iné, iba vyčíta, zarmucuje, kladie prekážky a znepokojuje klamnými dôvodmi, aby človek nepostupoval dopredu. Dobrý duch naopak dáva mysli silu, útechu, slzy, vnuknutia, pokoj. Všetko uľahčuje, odstraňuje prekážky, aby človek pokročil dopredu v konaní dobra.“
Hovorím to preto, lebo aj diabol môže poskytovať zdanlivú útechu pre svojich nasledovníkov. Je to ale útecha, ktorá nikoho neurobí lepším a v ktorej sa stále človek stále viac a viac zamotáva sám do seba. Na druhej strane platí zásada, že keď sa hriešny človek prvý raz stretá s Bohom, môže sa mu Boh zdať vrcholne nepríjemný, neznesiteľný. Sv. Augustín hovorí, že Božie Slovo sa nám bude najprv javiť ako nepriateľ našej duše, kým nepochopíme, že je príčinou našej Spásy.“ Podobne ako zubár.
Ide tu o jeden zo základných životných postojov. Slaboch sa dokáže rozhodnúť len podľa toho, čo mu je príjemné. Ale vieme, že nie všetko príjemné je aj užitočné. Zážitok príjemnosti závisí aj od toho, ako sme nasmerovaní, či k Bohu a či k Zlému. Prevrátenému človeku je príjemná zvrhlosť. Napr. sadista prežíva radosť tam, keď niekomu robí zlo. Človek sa nemá v konečnom dôsledku orientovať podľa príjemnosti, ale podľa mravnej hodnoty skutku.
Tieto pravidlá môžu aj modernému kresťanovi pomôcť vyznať sa v záplave duchov, ktorí na nás pôsobia z rôznych médií. Koľko prázdnoty a nezodpovednosti vystupuje zo stránok časopisov, ktoré sa bežne kupujú a čítajú aj v našich kresťanských rodinách a dostávajú sa bez posúdenia do rúk deťom a mládeži. Koľko zla sa objavuje vo filmoch a na internete. A dôsledky vidíme: Malý chlapec dotýra svojho ešte menšieho brata, lebo si chce vyskúšať to, čo videl v akčných filmoch. Je to ojedinelý prípad, alebo nás čakajú viaceré takéto ťažké stretnutia s mládežou, ktorá je psychicky a morálne narušená pod vplyvom televízie, filmu, internetu? Samotné médium nie je zlé. Médium je len sprostredkovateľom, ale dôležitý je duch, ktorý sa skrze médium prejavuje. Zvlášť mladým a duchovne nezrelým ľuďom neprospieva prístup ku všetkému bez rozlišovania. A ak sa už stretnutiu nedá zabrániť, tak je dobré do každého stretnutia vstupovať spolu s Kristom! On nám ukáže, čo je dobré a čo treba zavrhnúť. Na príhovor sv. Ignáca vyprosujme aj sebe samým, aby sme vedeli duchovne rozlišovať a vyhodnocovať svoje vnútorné zážitky pri pozeraní filmov alebo pri surfovaní po internete a aby sme sa vedeli rázne odtrhnúť od toho, čo nám v konečnom dôsledku ubližuje, aj keď sa nám to zdá na prvý pohľad príjemné a vábivé.
Sv. Pavol v liste (Ef 5,18) nám odporúča: „A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom.“ Stoja tu proti sebe dve skutočnosti, ktoré sa vonkajšími účinkami podobajú, ale predsa sú totálne rozdielne. Víno a Duch Boží. Alkohol sa po latinsky povie spiritus, ale tak isto sa po latinsky označuje Duch. Spievame v hymne o Duchu Svätom: „Veni creator Spiritus…“ Keď sa na Turice vylial na apoštolov Duch Svätý, ľudia, ktorí sa na nich dívali, vraveli: „Sú plní mladého vína.” Taká opojná radosť zachvátila apoštolov, že si ľudia nevedeli inak vysvetliť ich správanie. Duch Svätý im vlial nielen radosť do srdca, ale aj nadprirodzenú guráž. Sv. apoštol Peter, ktorý kedysi zo strachu zaprel Ježiša, po prijatí Ducha Svätého svedčí o ňom pred veľkňazmi i kráľmi.
Duch Svätý je Božou Blaženosťou, Božou extázou. Ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme. Človek po dedičnom hriechu je ako rozladené rádio. Hoci sa všade okolo neho nachádzajú rádiové vlny, na ktorých je krásna hudba, nieje schopný sa z nej tešiť, dokiaľ sa nenaladí na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou súhlas so Slovom Božím. Starí ruskí mnísi dávali takúto radu ľuďom, ktorí trpeli závislosťou na alkohol, ale platí to aj o drogovej závislosti: „Keď ťa chytí chuť na alkohol, vezmi Písmo a čítaj.“ Každý, kto sa skrze Božie Slovo kontaktuje s Kristom je mocou Ducha Svätého vyslobodzovaný spod vlády démonov. Alkoholizmus, drogy – to je útek od reality, od zodpovednosti, útek od lásky, je to vlastne ono zakopanie talentu, ako sa o tom hovorí v jednom podobenstve. A nič sa tým nevyrieši. A nakoniec príde strašné vytriezvenie: „A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“