V dnešnom čítaní z listu Efezanom sme počuli výzvu ku zvelebovaniu Boha. „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal a zahrnul nebeskými duchovnými darmi…“ Už ste niekedy zvelebovali Boha? Alebo si kladiete otázku: „Čo to znamená „zvelebovať Boha“? Veľmi často sa vyznávame, že sme kliali alebo sa rúhali, ale málokto priznáva, že Boha nezveleboval. Velebenie Boha sa v človeku objavuje spontánne, keď konečne uzná Boha ako Boha, príjme Boha a jeho Múdrosť, ktorá sa prejavuje vo všetkom. Deje sa niečo podobné, ako keď dieťa vo vedomí toho, čo dokáže jeho otec, sa dokáže uvolniť k zábave. Je ovocím absolútnej dôvery a lásky. Velebenie vyjadruje základný smer kresťanskej modlitby. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie požehnanie. Srdce človeka môže velebiť toho, ktorý je zdrojom všetkého požehnania.
Neprítomnosť velebenia môže byť dôsledkom nášho povrchného života bez pochopenia. Často žijeme len v preši prítomného okamžiku, bez živej nádeje, bez myšlienky na budúcnosť, ktorú pripravuje Boh. Zabúdame na svoje základné povolanie uctievať, velebiť Boha a klaňať sa mu, milovať ho celým srdcom. Niekedy je tento nedostatok spôsobený aj neznalosťou Boha. Ale Boh, ktorého máme zvelebovať, je Otcom nášho Pána Ježiša Krista. Cesta poznania Boha vedie skrze Ježiša Krista. On sám hovorí: „Kto mňa vidí, vidí Otca!“ Je to Boh, ktorý sa človekom stal. Ako zvyknú na Orave hovoriť: „Pán Boh je dobrý človek“.
Boh Otec sa zjavuje v celom stvorení, ale najdokonalejšie v človeku, ktorý bol stvorený k tomu, aby sa stal Božím obrazom. Zo všetkých ľudí sa najdokonalejšie zjavil v Ježišovi, vo svojom Slove, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Nebeský Otec má ten istý charakter ako Ježiš, ktorý pre nás a pre našu spásu zostúpil do smrti. Na svojej ceste hľadania Boha sa často dopúšťame chyby, že si nevšímame Božie Slovo a potom sa sťažujeme na to, že Boh mlčí. Ale Boh komunikuje s nami skrze svoje Všemohúce Slovo, „ktoré bolo na počiatku u Boha a Bohom bolo to Slovo.“ Ak si uvedomujeme v tejto chvíli, kto je Boh Otec, vyslovme vo svojom srdci: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal a zahrnul nebeskými duchovnými darmi.“
Nech je zvelebený, pretože je Otcom nášho Pána Ježiša Krista, ale nech je zvelebený aj za úžasne Božie požehnanie, ktoré nám dáva skrze svojho Syna, pretože skrze neho máme večný život. Niekedy nás mýli naša okamžitá situácia, ktorej často nerozumieme. Boha však nemáme velebiť len kvôli tomu, čo pre nás urobil, ale ešte slobodnejšie ho máme velebiť pre neho samého, v akomsi zabudnutí na seba: „lebo len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých“. On je Absolútne Dobro a Absolútna Krása. Sme tu a existujeme len preto, lebo On sám na nás ustavične koncentruje svoju stvoriteľskú pozornosť.
Sv. Pavol ďalej pokračuje: „On nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval vo svojom milovanom Synovi..“ Dôvodom velebenia Boha je aj Boží plán s nami, naše predurčenie. Ak môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka zo strany Boha, môžeme povedať na základe Božieho zjavenia, že existuje len toto jedno pozitívne predurčenie človeka ku spáse. „Boh chce spasiť všetkých ľudí“.
Cirkevný učiteľský úrad sa prvý krát cítil povinný zasiahnuť v 5 st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (473) musel Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie núti človeka násilne do večného zavrhnutia: jedni sú určení k večnej smrti, iní k večnému životu“. Iná Synoda vyhlasuje proti učeniu Gottschalkovmu (853 Quierzy): „Existuje len jedna jediná pozitívna predestinácia ku spáse.“
Tridentský koncil proti Zwinglimu a Kalvinovi zavrhol predestináciu ku zlu. „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista (a to absolútne nutne) a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť slobodne spásne činný skrze dar a úlohu viery a lásky“. Takto chápané predurčenie je evanjeliom, lebo zdôvodňuje spásu ľudí v univerzálnej, absolútnej, neochvejnej Božej láske a tak dáva veriacim poslednú istotu ích eschatologickej nádeje.
Všetci sme predurčení k tomu, aby sme sa skrze prijatie Ježiša stali Božími deťmi. Skrze prijatie Ježiša Krista sme aj my Božími deťmi. Apoštol Pavol na dvoch miestach vo svojich listoch používa termín „adoptívne synovstvo“. Keď počujeme o niekom, že je adoptovaný, tak to chápeme, že nie je vlastný. Avšak Písmo sv. nepoužíva slovo adoptovany v tomto zmysle. Tento synovský vzťah je na jednej strane vzhľadom k tomu, že nevyplýva z našej prirodzenosti ale je darom milosti, kvalifikovaný v Písme ako „prijatie za dieťa“, „adopcia“ (čím ho chceme odlíšiť od synovského vzťahu v samotnej Najsvätejšej Trojici), na druhej strane s ohľadom na reálne Božie sebazdielanie človeku, označujeme tento vzťah v Písme aj ako „splodenie z Boha“, „narodenie človeka z Boha“, „znovuzrodenie“ a vyplývajú z neho dôsledky: „Ak si syn, nie si už otrok, ktorý nezostáva v dome navždy. Ak si syn, tak si aj dedič.“ Môžeme to zjednodušiť: Sme adoptovaní vzhľadom na svoju hriešnu prirodzenosť, ale ak prijímame Krista, tak sa stávame a aj reálne sme skutočné Božie deti. Máme začo zvelebovať a chváliť Boha.
Chvála je spôsob modlitby, ktorá bezprostrednejšie uznáva, že Boh je Boh. Ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho, pretože On je, bez ohľadu na to, čo koná. Skrze chválu sa Duch Boží spája s našim duchom, aby dosvedčoval, že sme Božie deti, vydáva svedectvo jednorodenému Synovi, v ktorom sme boli prijatí za synov a skrze neho oslavujeme Otca. Chvála prevyšuje ostatné spôsoby modlitby a pozdvihuje ich k tomu, ktorý je ich prameňom a cieľom: „jeden Boh, Otec, od ktorého pochádza všetko, pre ktorého sme tu i my“. Našou obeťou chvály a vďačnosti je aj táto eucharistia, ktorú slávime.
Zakončím prosbou, ktorou zakončuje aj sv. Pavol dnešnú časť listu: „Prosím, aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dal ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali a osvieteným vnútorným zrakom videli, k akej nádeji vás povolal, aké bohaté a slávne je vaše dedičstvo v jeho svätom ľude a ako nesmierne veľký je vo svojej moci voči nám, ktorý veríme.“