Na začiatku roka, obyčajne každá strana, každá firma a dokonca každý človek, vyslovuje pred druhými svoje plány a očakávania. Je teda prirodzené, že aj Cirkev nám v tomto čase predstavuje Boží plán s nami. V dnešnom čítaní sme počuli niečo, o našom predurčení: „Boh nás svojim dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista, stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorú nás obdaroval vo svojom milovanom Synovi.“
Byť dieťaťom znamená mať tú istú prirodzenosť ako otec a matka. Prví ľudia boli stvorení s posväcujúcou milosťou, boli vybavení nadprirodzeným nadaním, ktoré človeka pred Bohom ospravedlňuje a robí ho účastným Božskej prirodzenosti a vedie ho k nazeraniu Boha a k láske, ktorá z toho nazerania vyplýva. Človek je stvorený pre večný život v bezprostrednom vlastnení Boha.
Otcovia chápali účasť na Božom živote ako cieľ nášho bytia. Človek sa môže stať všetkým, čím je Boh, okrem identity bytia, lebo vzhľadom na takéto zdieľanie bol stvorený. Boh nie je konkurentom človeka, ale náplňou nášho života a bytia. Byť stvorený na Boží obraz a podobu Božiu znamená byť „vrhnutý“ do stále dokonalejšieho pripodobnenia s Bohom. Podľa vzoru Krista sa aj my máme stávať Vtelenou Láskou. Zbožštenie milosťou v žiadnom prípade nenaznačuje rozplynutie našej prirodzenosti, ale jej najvnútornejšie uskutočnenie.
Podľa sv. Františka „byť stvorený na Boží obraz a podobu“ znamená byť stvorený podľa osoby Krista, Bohočloveka, podľa jediného a pravého obrazu Neviditeľného Otca.“ (zr. Kol 1,15-19) „Uvažuj človeče k akej dôstojnosti ťa povzniesol Boh, keď ťa podľa tela stvoril na obraz svojho milovaného Syna a podľa Ducha k svojej vlastnej podobe.“ Väčšina východných otcov, komentujúcich biblický verš Gn 1,26 rozlišuje medzi obrazom a podobou. Podľa nich je Boží obraz v človeku počiatočnou Božou stopou, ktorá je vlastná každému človeku a patrí k jeho podstate a preto nie je zničená ani hriechom.
Naproti tomu, plná podobnosť s Kristom, je niečo, čo má človek dosiahnuť postupom času ak čomu je potrebná askéza. V tejto línii píše Diadochos z Fotiky: „Každý človek je stvorený podľa Božieho obrazu. Dosiahnuť podobnosť s Bohom je dané tomu, kto v láske podriadil svoju slobodu Bohu. Nepatríme už sami sebe, keď sme pripodobnení tomu, ktorý nás skrze lásku zmieril s Bohom… . Preto sa človek má stať Láskou prostredníctvom Ducha Svätého.“ (porov. K. Lachmanová: Terézia z Lisieux a Silván z Athosu str. 176 -177)
Pôvodná ľudská prirodzenosť je teda prirodzenosť Bohočloveka. Sv. František tvrdí: „Boh aj dnes vyžaduje od človeka, čo človek v Adamovi stratil.“ Človek preto správne chápe svoje prirodzené bytie iba vtedy, keď ho chápe ako otvorené pre Vtelenie a Zjavenie Božie, pre zjavenie Lásky, pre disponovanie, ktoré presahuje toto bytie a je pre človeka rozhodujúce, pretože v ňom spočíva Spása.
„Grécki otcovia hovorili často o tom, že sa Syn Boží stal človekom na zemi, aby človek mohol vstúpiť do sféry Božej. Výpoveď „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom“ patrila vo svojej dobe k najúčinnejším vyjadreniam kresťanského posolstva. Sv. Bazil to skutočne vyjadruje ako bežné presvedčenie svojich súčasníkov takto: „Vrchol všetkého, čo si len môžeme priať: stať sa Bohom.“
Kristus neprišiel, aby ľudskú prirodzenosť zmenil alebo premenil, ale preto, aby ju uviedol tam, kde bola pred pádom, do nesmrteľnosti. „Zbožštenie nie je teda ničím iným ako pravým „poľudštením“, obnovením človeka v jeho pôvodnej dôstojnosti. Zbožštenie má svoje miesto v obnovení padlého človeka k jeho vrodenej dôstojnosti, neruší dielo Stvoriteľa, ale dielo pokušiteľa. Zbožštená ľudskosť práve dospela ku konečnému cieľu svojho stvorenia.
Jediná cesta k zbožsteniu spočíva v stále hlbšom pripodobnení Kristovi. Stať sa synmi v Synovi: v tom spočíva zbožštenie. Podľa veľkého byzantského teológa Nikolaosa Kabasila (+1363) sa pripodobnenie napĺňa len „životom v Kristovi“, „vnútorným zjednotením s Kristom“. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša.
Kristus, Vtelené Božie Slovo, je akoby gén duchovného života. Bez neho duša nerastie do podoby Božieho dieťaťa. Bez tohto láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása. Sv. Bernardín Siensky tvrdí: „Meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti.“
Sviatosti sú „bránami spravodlivosti“, cez ktoré sa k nám skláňa samo nebo, Boh nám prichádza v ústrety; v nich nachádza kresťan svoj „životný priestor“: „Lebo v ňom žijeme, pohybujeme sa a sme“ (Sk 17,28), sme v Ňom krstom, pohybujeme sa skrze birmovanie a žijeme eucharistiou“. Taký život vo sviatostiach formuje už teraz nového človeka a dáva vzniknúť už tu na zemi zmyslom, ktoré umožňujú božský život zakúšať a vychutnávať. Kabasilas nás upozorňuje na to, že keby sme už v tomto pozemskom živote nemali orgány a zmysly, ktoré sú schopné postihnúť skrytý Boží život v nás, neboli by sme schopní mať na ňom účasť v budúcom živote. V lone života terajšieho sa rodí zbožštený človek.
Sv. Maxim vidí v láske silu, ktorá umožňuje, aby človek inkarnoval Boha v živote podľa Krista. Podobne učí sv. Bonaventúra: „Silou Lásky budeš premenený v toho, ktorého miluješ.“ Cesta zbožštenia je vteľovanie Božej Lásky v našom živote.“ (Podľa Christopha Schönborna – Viedenského arcibiskupa)