Čítanie z listu sv. Pavla Efezanom, ktoré sme počuli, vyjadruje program katechéz počas týchto misií. Sv. Pavol nazýva hriešnika tmou. Svojím poslucháčom môže povedať: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla!“ Sv. Ján vo svojom liste vyznáva: „Boh je Svetlo!“ (zrov. 1 Jn 1,5) Deti svetla, o ktorých hovorí Pavol vo svojom liste, môžeme stotožniť s deťmi Božími. Počas týchto dni budeme spolu meditovať nad Božím plánom s nami, nad tmou hriechu, ale i nad vierou, ktorá nás v Božích očiach robí spravodlivými, aby sme skrze kajúcnosť prešli od tmy ku svetlu. Budeme si hovoriť o tom, ako sa skrze prijatie Krista môžeme aj my stať svetlom v Pánovi a tak prinášať ovocie svetla: „Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde.“ Spolu budeme skúmať, čo sa páči Pánovi. Spolu budeme hľadať, čo od nás očakáva Pán. Sv. Pavol tiež vyzýva, aby sme nemali účasť na jalových skutkoch tmy. Povieme si aj o tom, ako premôcť hriech skrze eucharistiu – skrze prijatie Ježiša, skrze vďačnosť a oslavu Boha a aj skrze trpezlivé znášanie utrpenia. Dnes na začiatku tohto cyklu prednášok by som chcel povedať niečo o Božom pláne s nami, o našom predurčení.
Aký je Boží plán s nami? Sv. Pavol v tom istom liste, ktorý sme čítali ale v prvej kapitole vo verši 6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Máme sa stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh. Máme sa stať deťmi Svetla, toto je Boží plán s nami a to sa má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je naším cieľom a vzorom. On je Pravdou o Bohu i o človeku a teda aj o nás. Ježiš je Pravý Boh ale súčasne Pravý človek, lebo Pravý človek – dokonalý človek je Bohočlovek. Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse. Skrze prijatie Ježiša sa máme stať Božími deťmi, teda sme pozvaní mať účasť na Božej prirodzenosti.
Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.“ A táto Božia túžba nekonečne prevyšuje našu túžbu. Ľudská túžba je slabá a často skončí skôr než dosiahne svoj cieľ, ale Božia túžba trvá dotiaľ, dokiaľ sa nenaplní. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša, Božieho Slova. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je akoby génom duchovného života, podľa ktorého sa v nás formuje Bohočlovek. Ježiš je Život. Bez neho duša nerastie do podoby Božieho dieťaťa. Ježiš je tou podmienkou, bez ktorej to nejde. Len ten, kto verí v Boha, ktorý sa stal človekom a zjavil sa v osobe Ježiša Krista, uznáva pravého Boha. Bez tohto láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása. Sv. Bernardín Sienský tvrdí, že: „Meno Ježíš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti.“
Cirkevný učiteľský úrad. sa prvý ráz cítil povinný zasiahnuť v 5. st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (r. 473) musel Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie násilne núti človeka do večného zavrhnutia: jedni sú predurčení k večnej smrti, iní k večnému životu”. Iná synoda vyhlásila proti učeniu Gottschalkovmu (r. 853 Quierzy): „Je len jedna jediná pozitívna predestinácia ku spáse.“ Podobne Tridentský koncil proti Zwinglimu a KaIvinovi zavrhol predurčenie ku zlému, k zatrateniu: „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista a to absolútne nutne a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť slobodne spásne činný skrze dar a úlohu viery a lásky“. V tomto zmysle je učenie o pozitívnom predurčení radostnou zvesťou a to tým, že zdôvodňuje spásu ľudí v univerzálnej, absolútne neochvejnej Božej láske a tak dáva veriacemu poslednú istotu jeho eschatologickej nádeje.
Ježiš predovšetkým ohlasuje Spásu, hovorí o pozvaní človeka na svadobnú hostinu, zjavuje Boha ako Pozvanie. Sme stvorení pre Neho. Pretože je zvrchovaný a slobodný Stvoriteľ a prvá príčina všetkého, čo existuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich tvorov. V ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Podľa sv. Augustína Boh je „vyšší než to, čo je vo mne najvyššie a hlbší než to, čo je vo mne najhlbšie.“ Ten istý sv. Augustín, ktorý skôr ako sa obrátil, vyskúšal všetky možné formy života a hľadal šťastie vo všetkom možnom i nemožnom, nakoniec vyhlásil: „Nespokojné je ľudské srdce, dokiaľ nespočinie v tebe Bože!“
Boh je Blaženosť, ktorá nemá hraníc. Keď sa čistá ľudská duša stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do správnej zámky. Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je stvorený pre Boha a nemôže pochopiť sám seba a nájsť svoje šťastie a ani dokonalosť mimo Neho. Vo vlastnom záujme je povinný hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť. Slúžiť Bohu znamená žiť Lásku.
Tieto úvahy o pozitívnom predurčení je potrebne aspoň v krátkosti doplniť úvahou o zatratení. Katechizmus nás poučuje: „Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Pán Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14,21) Teda nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešme proti nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Náš pán nás upozorňuje, že budeme od neho oddelení, ak neprispejeme na pomoc chudobným a maličkým v ich núdzi: sú totiž jeho bratmi. Zomrieť v smrteľnom hriechu, bez toho aby bol zmytý ľútosťou a neprijať milosrdnú Božiu lásku, to znamená zostať navždy oddelení od Boha v dôsledku nášho slobodného rozhodnutia. A tento stav konečného „sebavylúčenia“ zo spoločenstva s Bohom a blížnymi je označovaný slovom „peklo”.
Boh nikoho nepredurčil do pekla. K tomu je potrebné slobodné odvrátenie sa od Boha a zotrvanie v tomto stave. Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie uskutočniť. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel. A súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu. A keďže nevieme ani dňa, ani hodiny, musíme podľa Pánovho napomenutia stále bdieť, aby po ukončení tohto nášho jediného pozemského života sme si zaslúžili vojsť spolu s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných a neboli sme nútení ako zlí a leniví sluhovia odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude „plač a škrípanie zubami”.
Tak ako Písmo sväté hovorí o smrti, že ju Boh neučinil, to isté môžeme povedať o pekle, že ho Boh neučinil. Boh nemá v ňom záľubu a jeho trvanie nie je garantované zo strany Boha. Sv. pápež Klement I. vo svojom liste Korinťanom píše: „A sám Pán vesmíru hovoril o pokání s prísahou: „Ako žijem,“ hovorí Pán, „nechcem smrť hriešnika, ale pokánie.“.. Chce teda všetkých, ktorých miluje, pohnúť na pokánie a tento výrok zaručuje svojou všemohúcou vôľou. Preto sa poslušne podriaďme jeho velebnej a slávnej vôli, pokorne vzývajme jeho milosrdenstvo a dobrotu, zanechajme márne skutky, hádky a žiarlivosť, čo vedie ku smrti, padnime na kolená a prosme ho o zľutovanie.“
Sv. Ignác vo svojich duchovných cvičeniach poukazuje na to, ako rozdielne vníma ľudská duša duchov, či už dobrých alebo zlých, podľa svojho smerovania. Sv. Ignác rozlišuje dvojaké smerovanie od dobrého k lepšiemu a od zlého k horšiemu. Ak človek žije pre Dobro, Boha a anjelov vníma ako príjemnosť, zlý duch je mu nepríjemný. Ak žije pre zlo, vníma presne naopak. Ten, kto nemiluje Boha, ktorý zjavil svoj charakter v Ježišovi, bude prežívať peklo tam, kde milujúci Boha bude nekonečne blažený. Hovorím to preto, lebo aj diabol môže poskytovať zdanlivú útechu pre svojich nasledovníkov. Je to ale útecha, ktorá nikoho neurobí lepším, a v ktorej sa stále človek stále viac a viac zamotáva sám do seba. Na druhej strane platí zásada, že keď sa hriešny človek prvý raz stretá s Bohom, môže sa mu Boh zdať vrcholne nepríjemný, neznesiteľný. Sv. Augustín hovorí: „Božie Slovo sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“ Je to ako u zubára. Zážitok príjemnosti závisí aj od toho, ako sme nasmerovaní, či k Bohu a či k zlému. Prevrátenému človeku je príjemná zvrhlosť. Človek sa nemá v konečnom dôsledku orientovať podľa príjemnosti, ale podľa mravnej hodnoty skutku.
Tieto pravidlá nám môžu pomôcť vyznať sa v záplave duchov, ktorí na nás pôsobia z rôznych médií. Koľko prázdnoty, nezodpovednosti vystupuje zo stránok časopisov, ktoré sa bežne kupujú a čítajú aj v našich kresťanských rodinách a dostávajú sa bez posúdenia do rúk deťom a mládeži. Koľko zla sa objavuje vo filmoch a na internete. Samotné médium nie je zlé. Médium je len sprostredkovateľom, ale dôležitý je duch, ktorý sa skrze médium prejavuje. Neprospieva nám prístup ku všetkému bez rozlišovania. A ak už stretnutiu nemôžeme zabrániť, tak je dobré do všetkého vstupovať spolu s Kristom! On nám ukáže, čo je dobré a čo treba zavrhnúť. Modlime sa, aby sme vedeli duchovne rozlišovať a vyhodnocovať svoje vnútorné zážitky pri pozeraní filmov alebo pri surfovaní po internete a aby sme sa vedeli rázne odtrhnúť od toho, čo nám v konečnom dôsledku ubližuje, aj keď sa nám to zdá na prvý pohľad príjemné a vábivé.
Filozofia nás poučuje, že Boh je absolútne jednoduché Bytie. V ňom nieje žiadny rozdiel medzi Krásou, Láskou a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je aj Pravda aj Spravodlivosť aj Láska. Boh je Svetlo Života, Svetlo Pravdy a Krásy, Svetlo Lásky. Stáva sa našou Blaženosťou, keď ho skutočne milujeme. Boh je však Blaženosťou a Krásou, ktorú nemôžeme oddeliť od Pravdy a Spravodlivosti. Všetky tieto vlastnosti sú v Ňom jedno. Ten, kto robí dobro, prežíva Boha ako Radosť vo vlastnom svedomí. Naopak človek, ktorý má záľubu v zle, sa cíti Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, ale je to stále ten istý a nemenný Boh, ktorý je Dobro.
Boh je Blaženosťou, ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme. Človek po dedičnom hriechu je ako rozladené rádio. Hoci sú v éteri okolo nás rádiové vlny, na ktorých je krásna hudba, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ si nenaladíme prijímač na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou Božie Slovo a tým naladením súhlas s Božím Slovom. Sv. František hovorí, že skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť Najvyššieho, skrze Božie Slovo vstupuje do nás Boží Duch.
Starí ruskí mnísi dávali takúto radu ľuďom, ktorí trpeli závislosťou: „Keď ťa chytí chuť na alkohol, vezmi Písmo a čítaj.“ Každý, kto sa skrze Božie Slovo kontaktuje s Kristom je mocou Ducha Svätého vyslobodzovaný spod vlády démonov. Alkoholizmus, drogy – to je útek od reality, od zodpovednosti, útek od lásky, je to vlastne ono „zakopanie talentu“, ako o tom hovorí Ježiš v jednom podobenstve. A nič sa tým nevyrieši. A nakoniec príde strašné vytriezvenie: „A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
Nesmieme si peklo predstavovať ako miesto, kde sa duša milujúca Boha trápi, že ho nemôže dosiahnuť. Keby nejaká duša mala aspoň trochu lásky alebo túžby po Bohu, ktorý sa zjavuje v osobe Ježiša Krista, takú dušu by Boh nenechal hynúť. V takejto duši by začal proces očisťovania a premeny. Nie Boh hovorí duši nechcem ťa, ale duša povie nesmiernej Velebnosti svojho Otca a Stvoriteľa: „Nechcem ťa!“ Nedokáže po Bohu túžiť ten, kto nenávidí Pravdu, Spravodlivosť, Lásku. Peklo je akousi autonómnou oblasťou, ktorá nechce uznať zvrchovanosť Lásky. Peklo je predovšetkým stav duše, ktorá sa uzatvára pred Pravdou a Láskou, ktorá všetko, čo Boh v nej pôsobí k jej dobru, chápe ako zlo a ako trápenie. Ešte i to vyčíta Bohu, že ju stvoril a že ju miluje. Božia dobrota i takúto dušu drží svojím nezrušiteľným Slovom v existencii. Existuje v Bohu, ktorý ju miluje, ale neverí v jeho lásku, a preto všetko, čo Boh koná, si vysvetľuje po zlom a prežíva peklo tam, kde Boh pripravuje Večnú spásu. Je veľmi dôležité veriť v to, že Boh a jedine Boh nás naozaj miluje, že peklo spôsobuje nevera v túto Lásku. Peklo je život uzatvorený pred spasiteľným Božím zásahom.
Zvrátené ego je schopné vnímať vrcholne Blaženého a Oblažujúceho Boha ako Vrcholnú Nepríjemnosť. Je možné, že keď zomrieme, zistíme, že to isté Blažené Svetlo svieti v nebi, v očistci a dokonca aj v pekle. Nebešťania sa v nebi nesmierne tešia z Dobrého Boha, duše v očistci trpia v prítomnosti Dobrého Boha podobne ako manžel, ktorý sa dopustil nevery, pri svojej vernej a láskavej manželke a duše v pekle sú zúfalo nešťastné z nesmierne Dobrého Boha. Na Božiu dobrotu sa dá nazerať, ale aj zazerať, ako nám to ukazuje Ježiš v podobenstvách. Kto celý život žil zvrátene a bojoval proti Pravde, Dobru a Kráse, je zrazu zaskočený Absolútnym Dobrom, Pravdou a Krásou. A tak ako sa zločinec chveje pri myšlienke na odhalenie, tak duša pokrytca bude trpieť v prítomnosti Večnej Pravdy. Len čisté srdce je schopné vidieť Boha takého aký skutočne je. Sv. Lev Veľký hovorí: „V blahoslavenstve sa právom sľubuje, že uvidia Boha tí, čo majú čisté srdce. Veď špinavý zrak nebude môcť vnímať jas pravého svetla. A čo bude pre čisté duše radosťou, to bude pre poškvrnené trestom. Treba sa teda vyhnúť mrákotám pozemských márností a z vnútorného zraku zotrieť všetku nečistotu neprávosti, aby sa jasný zrak mohol kochať v takom videní Boha.” (Sv. Lev Veľký „O blahoslavenstvách” Sermo 95, 8-9: PL 54, 465-466)
V knihe Sirachovcovej nachádzame takúto výzvu: „Vy, čo sa bojíte Pána, čakajte na jeho milosrdenstvo, neodkláňajte sa od neho, aby ste nepadli. Vy čo sa bojíte Pána, majte k nemu dôveru a neminie vás odmena. Vy, čo sa bojíte Pána, dúfajte v dobro, vo večnú radosť a zľutovanie.” Teda tí, ktorí žijú v bázni Božej majú počítať s Božím milosrdenstvom, majú počítať s odmenou, majú dúfať v dobro, vo večnú radosť a zľutovanie. Boh nás neurčil na zatratenie ale ku Spáse. Robme pokánie, aby sme ráz mohli prežívať Večného Boha ako Nesmiernu Blaženosť. Ak ešte neprežívame v sebe radosť zo spoločenstva s Ním, chyba nie je na Jeho strane, ale v našich chybných postojoch, ktoré nie sú zosúladené s Božím Slovom. Ono má v sebe moc uzdraviť naše duše. Bol by som šťastný, keby výsledok týchto našich zamyslení bolo prebudenie, o ktorom sa hovorí v dnešnom čítaní z listu Efezanom na záver: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!” (Ef 5,8-14)
Pri liturgii Eucharistie a v každodenných modlitbách vyprosuje Cirkev milosrdenstvo od Boha, ktorý nechce, „aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie” (2 Pt 3,9). Aj ja zakončím túto úvahu modlitbou z I. eucharistického kánonu: „Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“