Skôr ako budem hovoriť o Cirkvi všeobecne, pozrime sa v krátkosti na význam Cirkvi v osobnej zbožnosti sv. Františka, ako ju vnímal vo svojej dobe a zaznamenal vo svojich spisoch. Niekedy sa v súčasnom ponímaní jeho osoby stretávame so snahou ukázať Františka ako reformátora, ktorý stojí vysoko nad Cirkvou alebo dokonca proti Cirkvi, keď sa však začítame do jeho výpovedi, alebo do výpovedi autentických svedkov jeho života a jeho myslenia, nájdeme v nich takú hlbokú a čistú vieru, že ešte aj dnes môžeme z nej čerpať. Jeho postoj k Cirkvi najlepšie vyjadruje oslovenie, ktoré často užíval, keď o nej hovoril: „Svätá matka Cirkev Rímska.“
Vieme, že i v jeho dobe bolo mnoho vecí v Cirkvi, ktoré vzbudzovali pohoršenia a viedli ku vzniku rôznych siekt. Medzi duchovenstvom sa objavovali až do neba volajúce nešváry a hriechy. Možno nám na tomto historickom pozadí napadne otázka: „Z čoho pramenila Františkova úcta voči Cirkvi a zvlášť k biskupom a kňazom, ktorí žijú v jednote s katolíckou cirkvou? Či František nevidel, alebo nechcel vidieť to, čo tak rozhorčovalo Katarov a Albigéncov?“
Najlepšie jeho vzťah k Cirkvi vysvetľujú slová, ktoré nám ostali zachované v jeho Testamente, kde píše: „Potom mi Pán dal a dáva takú dôveru ku kňazom, ktorí žijú podľa svätej rímskej Cirkvi, kvôli ich sväteniu, že i keby ma prenasledovali, chcem sa k ním utiekať. A keby som mal takú múdrosť ako Šalamún a našiel by som najúbohejších svetských kňazov na farách, na ktorých pôsobia, nechcem kázať proti ich vôli. Voči ním a všetkým ostatným chcem mať bázeň, chcem ich milovať a ctiť ako svojich pánov. A nechcem posudzovať ich hriechy, lebo v nich poznávam Božieho Syna a sú mojimi pánmi. Robím to preto, lebo z Najvyššieho Syna Božieho telesným zrakom na tomto svete nevidím nič, iba Najsvätejšie Telo a Najsvätejšiu Krv, ktoré sami prijímajú, a len oni iným vysluhujú. A tieto najsvätejšie tajomstvá chcem nadovšetko uctievať, vážiť si ich a uchovávať na vznešených miestach. Kdekoľvek nájdem najsvätejšie mená a jeho slová napísané na nevhodných miestach, chcem ich pozbierať a prosím, aby sa zbierali a uložili na čestnom mieste. A všetkých teológov a tých, čo nám ohlasujú sväté Božie slová, máme si ctiť a vážiť ako tých, čo nám dávajú ducha a život.“
Možno žasneme nad hĺbkou úcty sv. Františka ku kňazom a k Cirkvi. František prehlasuje, že túto úctu dostal od Pána ako milosť. Táto úcta nachádzala svoje zdôvodnenie v kňazskom svätení. Od okamihu vysviacky sa človek stáva tým, skrze ktorého prichádza Kristus denne na oltár, stáva sa tým, skrze ktorého Pán odpúšťa hriechy, stáva sa tým, ktorý vysluhuje Božie Slovo, skrze ktoré sa deje premenenie na oltári. František si pri hľadaní svojho povolania necháva od kňaza poslúžiť Božím Slovom. S rovnakým postojom vyznal: „Na počiatku môjho obrátenia vložil Pán svoje Slovo do úst Assiskému biskupovi, aby mi radil a posilňoval ma v Kristovej službe“ (Zrk. dok. 10) Toto je pohľad akým sa sám Kristus díva na svoju Cirkev.
Slovo „cirkev“ grécky „ekklesia“, znamená „náboženské zhromaždenie“. Tento termín sa často používal v gréckom preklade SZ pre zhromaždenie, ktoré sa zišlo pred Bohom na vrchu Sinaj, kde Izrael dostal Zákon a kde si ho Boh vyvolil za svoj svätý ľud. Tým, že sa prvé kresťanské spoločenstvo nazvalo „ekklesiou”, vyjadrilo, že sa považuje za dediča tohto zhromaždenia. Výraz „Kyriake“, od ktorého je odvodené aj slovenské „Cirkev“, znamená „patriaca Pánovi”. Cirkev je ľud, ktorý patrí Pánovi, žije zo Slova a z Kristovho Tela a tak sa stáva Kristovým Telom.
Kresťania prvých dôb hovorili: „Svet bol stvorený kvôli Cirkvi”. Boh stvoril svet pre spoločenstvo so sebou samým a ono sa uskutočňuje „zvolávaním” ľudí ku Kristovi. Cieľom všetkých vecí je Cirkev a samotné bolestné zmeny, ako je pád anjelov a hriech človeka, Boh dovolil iba ako príležitosť a prostriedok, aby rozvinul celú mieru lásky, ktorou chcel zahrnúť svet. Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína v okamihu, keď začne hriech ničiť spoločenstvo človeka s Bohom i spoločenstvo ľudí navzájom. Zhromaždenie Cirkvi je reakciou Boha na chaos, ktorý spôsobil hriech.
Sv. Pavol používa spojenie „Cirkev v Bohu Otcovi a v Pánu Ježišovi Kristovi:“ To je duchovná adresa Cirkvi. Duchovný svet má tiež svoj zemepis. Cirkev tvorí spoločenstvo ľudí, ktorí sa zhromaždili v Bohu Otcovi, ktorý sa zjavil v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Boh je tajomným stredom všetkých týchto ľudí. Nieje to nejaký neznámy a abstraktný Boh, ale Otec nášho Pána Ježiša Krista.
Niektorí kresťania sa domnievajú, že Spása je odmenou za dobrý život na tejto zemi a Cirkev sa grupuje z vybranej elity, z akejsi lepšej klasy. Pravda je však taká, že Cirkev je Božím ústavom Spásy pre hriešnikov a Spása je božou operáciou, ktorú potrebuje každý človek, keď chce vstúpiť do neba. Cirkev, ak je a má byť naozaj Cirkvou Kristovou, je a musí byť súčasne Cirkvou hriešnikov. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi a preto aj hriešnici, ktorí prestávajú milovať svoj hriech, môžu a majú prijať Krista. Cirkev je zároveň: spoločnosť vystrojená hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo; viditeľné zhromaždenie a duchovné spoločenstvo; Cirkev pozemská a Cirkev oplývajúca nebeskými darmi. Tieto dimenzie vytvárajú spolu jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku. Sv. Bernard z Clairvaux sa o Cirkvi vyjadruje takto: „Si čierna, ale krásna, dcéra jeruzalemská, i keď ťa špatí námaha a utrpenie dlhého vyhnanstva, predsa ťa krášli nebeská krása.“ (Sv. Bernard, In Canticum sermones 27,14)
Ježiš hovorí o veľmi dôvernom spoločenstve medzi Ním a veriacimi: „Ostaňte vo mne, ako ja ostávam vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti” (Jn 15,4-5). Alebo: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom” (Jn 6,56). Ježiš nenechal svojich učeníkov ako siroty. Tým totiž, že udelil svojho Ducha, vytvára z nás tajomne svoje Telo. Boh svoje Vtelenie započal počatím Ježiša z Ducha Svätého a Panny Márie, ale ešte ho neskončil. Celá Cirkev je a má byť jeho telom. Cirkev to je snaha Božieho Slova, predĺžiť svoje vtelenie do každej ľudskej bytosti. Práve preto nás Ježiš pozýva, aby sme mali účasť na jeho Tele a Krvi. Tak úzko chce byť s nami spojený.
Existujú ľudia, ktorí sa počítajú za kresťanov a zároveň útočia na cirkev, akoby cirkev bola predovšetkým vecou pápeža, biskupov, kňazov a rehoľníkov. Cirkev je predovšetkým Kristovou vecou. A každý ju vníma takú, aká je v ňom samom. Sv. Pavol hovorí: „Kristus vo vás, nádej slávy!“ Ak nieje v tebe Kristus, žiješ mimo cirkvi, aj keď chodíš do kostola. Len ak žiješ z Kristovho tajomstva, začínaš chápať a vnímať krásu Cirkvi.
Zvieratá hneď po narodení, vytvárajú súdržné prírodne spoločenstvá. Ale ľudia po prvotnom hriechu netvoria od prirodzenosti spoločenstvo. Akonáhle človek stratil spojenie s Bohom, rozrušili sa aj väzby medzi ľuďmi navzájom. Veľmi skoro po prvotnom hriechu nasledovala bratovražda. Dokonca si ľudia natoľko prestali rozumieť, že to viedlo až k babylonskému pomäteniu jazykov. Môžeme si položiť otázku: „Prečo si ľudia prestali rozumieť?” Preto, lebo prestal vnímať a uznávať Božie Slovo ako princíp svojho života a každý sám seba urobil normou pre seba i svet. Ľudia prestali myslieť, chcieť a konať rovnako.
Naša Spása spočíva v tom, aby sme trón svojho života odovzdali tomu, komu právom patrí a tým je Božie Slovo, II. Božská osoba. Ide o to, aby sme prijali Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, ako svoj Život. A toto všetko sa deje v Eucharistii, vo svätom prijímaní, ktoré je aktom prijatia Ježiša, ale aj aktom našej odovzdanosti, našou Bohoslužbou a prejavom vďačnosti. Spoločenstvo a teda aj živá cirkev, môže vzniknúť len tam, kde sa Božie Slovo, II. Božská osoba znovu stáva stredom ľudských bytostí. Len tí, ktorým nejde prednostne o Ego, ale o Boha a jeho Slovo, sa skutočne dokážu zjednotiť, rovnako myslieť, rovnako chcieť. Spoločenstvo sa objavuje tam, kde sú všetci zjednotení tým, že Kristus je ich stredom a Životom.
V slávnych katechétach sv. Cyrila Jeruzalemského čítame: „Pod spôsobom chleba je ti dávané telo a pod spôsobom vína krv, aby si účasťou na tele a krvi Kristovej mal s Ním telesné a pokrvné príbuzenstvo”. „Telo a krv“ v hebrejskom myslení predstavujú celú realitu Ježišovej bytosti. Nejedná sa však len o spojenie so sviatostným Kristom, ale ide aj o vzájomne spojenie veriacich v láske. Skrze eucharistiu sa stávame príbuznými s Ježišom i navzájom. My všetci totiž spolu tvoríme tajomné Telo. Eucharistia utvára Cirkev. Tí, ktorí prijímajú Eucharistiu, sú veľmi dôverne spojení s Kristom. Rovnakým putom ich Kristus spája so všetkými veriacimi v jednom jedinom Tele, Cirkvi. Prijímanie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto privtelenie k cirkvi, ktoré už bolo uskutočnené prostredníctvom krstu. Krstom sme boli povolaní utvoriť jedno jediné telo, Eucharistiou sa naplňuje toto povolanie.
K tomu, aby sme mohli prežiť plné zjednotenie s Ježišom, nestačí len telesná blízkosť, ale potrebujeme poznať jeho myšlienky, slová, city a túžby. K tomu, aby mohlo nastať, musíme najprv vierou prijať jeho Slovo. Preto pred každým svätým prijímaním je najprv ohlasované Božie Slovo. Ono nám zjavuje Boží charakter. Ak s ním súhlasíme a ak ho chceme, spôsobuje prienik Ducha Svätého do nás. Ak Božiemu Slovu neprotirečíme, zjednocujeme sa s Kristom tým istým Duchom, začíname existovať v tom istom Duchu ako Ježiš, v Duchu Svätom, v milosti posväcujúcej. Duch Svätý je najvhodnejším Ovzduším pre Život, ktorý nám Otec v Ježišovi dáva.
Pred svätým prijímaním sme vyzvaní povedať svoje „Áno“ k „Božiemu Slovu“. Ak ho nehovoríme, ak so Slovom Božím nesúhlasíme a odvažujeme sa prijímať, vtedy páchame svätokrádež. Prijímame síce Telo a Krv Ježiša, ale nie v tom Duchu, v ktorom sa nám On dáva. Nie sme živý tým istým Duchom ako Kristus. Toto nás v pravom slova zmysle vylučuje od svätého prijímania. Nie vedomie hriešnosti a nehodnosti, ale odmietnutie obrátenia, záľuba v hriechoch a neochota prijať Božie postoje zjavené v Písme. My všetci predsa priamo v liturgii priznávame a vyznávame: „Pane, nie som hoden!“
Dokiaľ Božie Slovo nezaujme v našich životoch centrálne postavenie, dotiaľ si nemôžeme rozumieť a ani sa navzájom milovať. Naše úsilie má smerovať k vytvoreniu spoločenstva. Spoločenstvo je však niečo iné ako chodenie do kostola. Pokiaľ nežijeme úplne pre Krista, sme jeden pre druhého nebezpeční svojou hriešnosťou. S ľuďmi bez zákona sa nedá spoločenstvo vytvoriť. Prvý krok k tomu, aby sme mohli vytvárať spoločenstvo, je prijať Božie Slovo ako normu pre svoj život a základ svojho posvätenia. Stať sa ľuďmi, ktorý majú v srdci Boží zákon. Potom sa budeme navzájom chápať a budeme mať aj rovnaký cieľ.
To čo vidíme svojimi zmyslami pri prijímaní je znak. Zmysly dokážu zachytiť len znak, ale to čo sa skrýva v tomto znaku, to môže vidieť len naša viera. Niekedy zabúdame na to, že viera je istota, bezpečnejšia a istejšia ako všetky ľudské poznatky, lebo sa zakladá na slovách samého Boha, ktorý nemôže klamať. Vieru v srdci dokáže vzbudiť Duch Svätý. On nám zjavuje a vnútorne nás v tom uisťuje, že toto je naozaj Kristus, že je to jeho Pravé a Životodárne Telo. Prijímame sviatostný znak, v ktorom je skutočne prítomný Ježiš ako osoba. Tu my nepomôže ani rozum, ani zmysly, tu my môže pomôcť len viera. To znamená: „Oprieť sa o Slovo Božie“. Sám Kristus hovorí: „Toto je moje Telo”. Môžem sa tiež oprieť o svedectvo kňaza, ktorý svoju vieru vyjadruje vtedy, keď mi hovorí: „Telo Kristovo”. A toto svedectvo vydáva v mene cirkvi, ktorá už dve tisícročia žije z tohto tajomstva.
Ten, kto prichádza na prijímanie má vedome povedať svoje „Amen” = „Verím a chcem prijať Ježiša ako osobu, chcem mu odovzdať svoju bytosť, aby ma mohol v láske pretvoriť”. To „amen“ treba vysloviť v Duchu Svatom: „Viem o tom, lebo Duch Svätý mi to zjavil. Chcem mať Syna Božieho, chcem mať Život”. Sv. Augustín nás poučuje: „Ak ste telo Kristovo a jeho údy, je na oltári Pána predkladané vaše tajomstvo a vy prijímate svoje tajomstvo. Odpovedáte: „Amen” na to, čo prijímate, a touto svojou odpoveďou to podpisujete. Veď sa ti hovorí: „Telo Kristovo”, a ty odpovedáš: „Amen”. Búd teda údom Kristovým, aby tvoje Amen bolo úprimné”.
Prijatie Ježiša v Eucharistii sa podobá manželstvu. Spomeňme si, že k prvému svätému sme pristúpili vo svadobnom obleku. Dve osoby, ktoré sa milujú, musia navonok vyjadriť, že sa chcú stretnúť a že sa chcú prijať navzájom. Vonkajšie gestá a slová vyjadrujú lásku ale láska je vnútorná sila, ktorá spôsobuje, že sa jedna osoba odovzdáva druhej. Podobne sa má uskutočniť naše stretnutie s Bohom skrze Ježiša v Eucharistii. V Ježišovi nám Boh Otec zjavuje Lásku, vyzýva nás na stretnutie so Sebou. Prijatie osoby môže nastať len v akte vzájomného odovzdania. Prijať ho môžeme len natoľko a v tej miere, nakoľko sa mu samí odovzdáme. Niekedy práve tento rozmer chýba v našom svätom prijímaní. Dať svoj život, aby som získal Božský. Podobne ako manželstvo aj prijímanie je len vtedy sväté, ak je trvalým, zodpovedným a plodným vzťahom.
Pán Ježiš sa každému z nás prihovára: „Hľa stojím predo dverami a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí mi dvere, vojdem k nemu, budem večerať s ním a on so mnou“ (Zj 3,20). To klopanie je výzva k viere na pozdvihovanie: „Hľa, Baránok Boží.” Otvorenie treba v Duchu dokonať, otvoriť sa Bohu a Jeho vôli. Bez viery neexistuje žiadne zjednotenie, ale ide o svätokrádež. Požíva sa chlieb, nepoznajúc vierou, že je to Kristus. Vtedy nenastane zjednotenie, lebo ono môže nastať len medzi osobami ako vedome stretnutie vo viere a láske. Ak tu nieje viera, sviatosť neprináša ovocie. Preto je toľko ľudí, ktorí často, možno aj každodenne prijímajú Pánovo Telo, ale v ich živote sa nič nemení.
Preto nemožno nikdy oddeľovať od sebe prijatie sviatosti od prijatia Slova. Lebo Božie Slovo vzbudzuje našu vieru a viera oživená Slovom Božím nás robí schopnými prijať hodne a plodne Telo Kristovo. Preto najprv prijímame Ježiša v Slove, potom v modlitbe, potom vo sviatosti, potom to pokračuje v živote, pretože sa usilujeme chodiť s Pánom, ktorého sme prijali. Chodiť s Pánom znamená, ustavične brať ohľad na toho, ktorého sme prijali. Toto je comunio, ktoré má obsiahnuť celý náš život. Len takto môžeme zvíťaziť nad sebou a vytvoriť spoločenstvo tých, ktorí sa narodili z Boha, teda živú Cirkev.
O sv. Františkovi z Assisi sa hovorí, že: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako mohol On mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).