Stretáme sa na súťaži. Budeme súťažiť, kto krajšie prednesie slová. Ale prv ako mohol človek vysloviť svoje prvé slovo, vyslovil svoje Krásne Slovo Boh. Týmto Slovom bolo všetko stvorené. Všetko to krásne a aj my sami. Kniha Múdrosti nazýva Boha titulom: „Prapôvodca krásy“. Často bývame doslova ohúrení krásou stvoreného sveta. Stretáme sa s rôznymi ochranárskymi skupinami poukazujúcimi na rozumnosť prírody, na potrebu chrániť to, čo je. Ale niekedy sa mi zdá, akoby ľuďom chýbala základná schopnosť domyslieť skutočnosť. Sv. Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba, opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“
Boh je Prapôvodca krásy. V ňom má každá krása svoj pôvod. A On sám je ten Najkrajší, Najúžasnejší, Najpríťažlivejší. Až tak príťažlivý, že človek, ktorý sa s ním v okamihu smrti stretá, je k nemu neodolateľne priťahovaný. Veľký ruský spisovateľ Dostojevský v jednom zo svojich románov vyslovil tušenie, že Boh premôže a „spasí svet svojou Krásou“. Celé stvorenie, bude kapitulovať pri pohľade na jeho Krásu. Keď nás vie druhý človek ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha.
Filozofia nás poučuje o tom, že Boh je absolútne jednoduché bytie. Božie Slovo zjavuje, že toto absolútne jednoduché bytie je Láska, Trojica, Vzťah, Večný Zákon, Milosrdenstvo, Pravda, Krása, mohli by sme postupne menovať všetky pozitívne vlastnosti a zistili by sme, že v Bohu sú všetky jedno. V ňom nieje rozdiel medzi Krásou, Zákonom, Spravodlivosťou, Láskou, Životom, Pravdou, Svetlom a Milosrdenstvom. Boh je Krása práve preto, lebo je súčasne Večný Zákon Lásky. Boh je sám v sebe Blaženosťou. Stáva sa Blaženosťou aj pre človeka, ktorý ho miluje, ale Blaženosťou, ktorá sa nedá oddeliť od Pravdy, Spravodlivosti, Lásky a Zákona. Človek, ktorý miluje a koná Dobro, opúšťa svoj egoizmus, začína Boha prežívať vo svojom vlastnom svedomí ako Radosť, teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky, z tohto Milosrdného Večného Zákona. Naopak človek, ktorý ostal z vlastnej vôle uväznený vo svojom egoizme a má záľubu v zle, cíti sa Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, Blaženosťou i Bolesťou a predsa je to stále ten istý a nemeniteľne Krásny Boh. Hovorím o Bohu ako o Kráse preto, lebo Ona je prameňom každej umeleckej inšpirácie.
Skutoční básnici priznávajú, že písanie je pre nich absolútnou nutnosťou, príkazom, ktorému nemôžu odolať. Ten, kto zažil zázračnú skúsenosť, musí sa o ňu podeliť s ostatnými. Sv. Gregor Naziánsky, ktorý sám bol básnikom, vyslovil túto pravdu: „Keď sa zmocní srdca vnútorná radosť, nadšenie „oslobodí jazyk.“ Táto pravda vo veľkej miere platí aj o P. Rudolfovi Dilongovi. A ja, ako jeho rehoľný spolubrat a teda duchovne príbuzný, som sa pokúsil z jeho vlastných slov vytvoriť akýsi testament, niečo, čo by nám určite chcel povedať. Teda nech prehovorí mojimi ústami on sám:
„Najprv vám chcem pripomenúť, že nerád hovorím o poézii akademicky. O poézii najradšej hovorím rečou poézie, ako i o Bohu rád hovorím rečou mystiky, nie rečou dogmatiky. I poézia i mystika sú mi blízke, blížim sa k nim ako človek, nie ako teoretik. A postupom času som nadobudol takú vieru, že poézia dáva viac istoty a pravdy ako realita života, z ktorej každý deň musíme znova a znova vytriezvieť. Veď aj pri hriechoch sa takto prichytíme. A čo je spoveď? Najčistejšia poézia.
Dnes mám to presvedčenie, že poézia musí mať i umenie, i výzvu ľudského posolstva; musí čosi riešiť, a to i mágiou i filozofiou. Spíjať sa náladami – nie je dosť. Ak máš čo povedať, môžeš to i «spitý náladou» povedať. Dielo musí mať – povedal by som – svedeckú výpoveď. Či nás pochopia všetci? Veď v Písme svätom Boh je mocný a Písmo sväté všetci nepochopia. No, slovo Boha ostáva slovom Boha. Možno že mám vinu, že tak nepíšem, aby ma všetci pochopili. Ale vždy mám i tú podvedomú ideu, že netreba nám len veršíkovať, aby nás všetci rozumeli. Treba tak písať, aby naše slovo vždy bolo svedeckým slovom básnika, aby pretrvalo a zachovalo sa i ponad to ľahké a večné slovenské veršíkovanie. To je prvé prikázanie našej slovenskej literatúry.
Báseň nepotrebuje vždy výklad. Umenie má v sebe aj čosi nevysloviteľné. Prečo Pannu Máriu v poézii Loretánskych litánií voláme napríklad Vežou zo slonovej kosti, to sa ani nežiada vysvetľovať. Aj ten jednoduchý človek má pre toto dosť intuície. Menovať ešte raz v poézii, čo je už pomenované, to by iba zmalichernilo samu poéziu. Treba niečo z umenia zveriť aj na intuíciu, aj keď je často otáznou. Nech sa aj iní radujú, že tvoria, že nie sú zaostalí, že svoju dobu vedia chápať. Nech aj iní sú v poézii, nielen poeta.
Keď som pätnásťročný začínal písať, nič som nevedel o umení. Vedel som len o poézii a tú som videl vo veršoch. Bola to len «hravá a čačaná» poézia, nie filozofia. Boli to nie «minúty zeme», ale len moje minúty. To boli moje malé obavy, i keď nestáli za mnoho, ale veril som im. Aj čačaná hra mi bola istotou. Minúty zeme som písal naozaj v minútach. Bolo ich hodne, takých od rána do hlbokej noci. Skoro v jednom dúšku. Aj môj život bol vtedy jedným dúškom, jednou minútou na zemi. K takým minútam sa už asi viacej nevrátim. Teraz ma volajú dlhé – dlhé svetelné roky.
Ja som chudobný františkán, nemám nijaké peniaze, ale svoje knihy si musím vydať sám. Okrem toho Boh, ktorý kŕmi nebeské vtáctvo a šatí poľné ľalie, kŕmi a šatí i mňa. Nikdy som v živote nevedel, čo sú to starosti o každodenný chlieb. Ani by som to možno nedokázal. Ja som tu len také Božie vtáča, sedím si na konáriku a spievam. Starnem, a konárik sa raz odlomí a vtáča si poletí ďalej, pôjde svojou cestou do neba.
Nie dobro a zlo zápasia medzi sebou, ale človek zápasí o dobro a zápasí i so zlom. Ak ide o náš boj o nebo, Kristus povedal, že sa násilím dobýva. Kto ho dobýva? Nebešťania? Tí ho už majú. A diabol ho nechce. Ja, slabý človek, ho dobývam. Ja som ten chudák, čo tam pri ceste kričí: Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou! A tu sme ideál svoj našli, my, čo vieme, akú silu predstavuje hriech, a ja ho hlásam: milosrdenstvo Božie! Kto ho neskúsil na sebe? Poznám Boha milosrdného, ktorý si s mojím volaním «zmiluj sa nado mnou» vie hravo dať rady.
Prečo nemám rád niektoré básne? Lebo nevieme spolu hovoriť Hluchoty sa bojím, i svojej, keď nepočujem seba, ako čítam. Keď niet komunikačných kanálov, keď naše antény nie sú v dobrej polohe, niet hlasu, niet rozhovoru, tomu ja hovorím: neprítomnosť Ducha Svätého. Na takú veľkú chvíľu, ako je práca Ducha Svätého v našej mysli, máme byť pripravení. Ak niekto nemá viery náboženskej, bude sa mi smiať. A veriaci človek sa zastaví pri mne a povie mi: dobre si to napísal. A nemusím ho presviedčať o práci Ducha Svätého.
Kde sa končí poézia a kde sa začína modlitba? Budem hovoriť podľa vlastnej skúsenosti. Modlím sa k Duchu Svätému a inšpirácia prichádza a neviem, ako prichádza. Sama od seba? To by som potom nemusel myslieť, ani tvoriť. Tú činnosť ja musím konať. A sám som udivený, že je to nie ľahká práca a ľahko neprichádza. Teraz, kde je hranica činnosti Ducha Svätého a kde je hranica mojej činnosti, to ja sám neviem. Ale to viem, že som v moci Ducha Svätého. Inšpirácia a Duch Svätý sa veľmi dobre znášajú. Sú vedľa seba, sú pred sebou i za sebou, majú mladistvosť, majú revoltu a majú vždy svoj čas.“
Obdivujem Boha i tam, kde my ľudia nie sme. Milujem to neznáme. Milujem Boha vo veľkých priestoroch v celej jeho prítomnosti. Keď je Boh taký pokorný, že ma stvoril na svoj obraz a dal mi múdrosť, teda dal mi aj možnosť dívať sa na jeho výšky. Stvoril ich sám. Ale i mne dal tvorivú silu, aby som dovidel jeho dielo. Nehľadím na seba, keď tvorím Božie diaľky. Sila Božia vedie moju myseľ, keď sa dotýkam prahu všetkých svetov, ktorých by som sa v smrteľnom živote nevedel dotknúť svojou silou. Len pre fantáziu ľudskú nestvoril Boh vesmír. Blížime sa k tým svetom. Naša éra je zázračná. Nebol som nikdy v živote taký vzrušený ako vo chvíli, keď zo svetov ďalekej Luny ozval sa nám jeden ľudský hlas a hovoril: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“. V budúcich érach to bude realitou tak, ako po Kolumbusovi i Amerika bola pre svet realitou. Pravda, nad našimi možnosťami ľudskými i potom bude ešte vesmír vesmírom.
Mnoho budem môcť ešte poznať, preto sa teším na každé stretnutie s Bohom, preto milujem Boha šialene. Až do absurdity! Až tak, že keby ma Boh poslal do pekla za moje hriechy a povedal by mi: budeš zatratený, lebo milujem spravodlivosť, i vtedy by mi stačilo, že som počul z jeho úst „milujem” a so zadosťučinením by som prijal čin jeho lásky. Nič iné, len svedectvo vydávam o Bohu, že je veľký. Ja milujem veľké svetlo. Preto i v izbe mám rád veľké obloky, i večer pod hviezdami rád sa prechádzam. A čím je raj Boží ďalej, tým viac chcem hľadieť doň, keď len skulinou poézie. Viem si predstaviť, aké dobré svety sú inde, mimo našej zeme. Čítal si predsa, že som žil na jednej Hviezde a mám kopu zážitkov. A predsa sa mi bolo treba vrátiť, aj keď mám rád Boha v plnej kráse svetov. A keď je bieda ľudská príťažlivá, že i Boh sa nám v nej ukázal na zemi, aj to si musíme vážiť. Ako sa žije v nebi, to raz iste uvidíme. Ako žije Boh na zemi, to sme už videli. Až po Golgotu bol pred našimi očami.“ (Myšlienky prebraté z Dilongovho rozhovoru s Karolom Strmeňom a bol uverejnený pod názvom: „MILUJEM VEĽKÉ SVETLO!“ v časopise „Slovenské pohľady 2001“)
Po osemdesiatke, sužovaný rakovinou žalúdka, videl, že sa blíži koniec pozemského života. Bol čas na labutiu pieseň. Urobil to pokojne, vyrovnaný, s vierou v milosrdenstvo toho, ktorý ho predtým častejšie vychytil z náruče smrti:
„Osemdesiatka.
Ďakujem Bohu
za krásne číslo.
Za lásku mnohú.
Idem do neba.
Budem doma
pri kúsku chleba.
A v ruke s nožom
chcem krájať v mene Božom”