Drahé sestry, zvlášť sa chcem dnes prihovoriť tým, ktoré slávia 80 rokov života. Svojím vekom ste už blízko ku stretnutiu s Bohom, preto budem dnes hovoriť o Ňom. Kniha Múdrosti nazýva Boha titulom: „Prapôvodca krásy“. Sv. Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba, opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: „Pozri, aké sme krásne!“ Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“
Boh je Prapôvodca krásy. V ňom má každá krása svoj pôvod. A On sám je ten Najkrajší, Najúžasnejší, Najpríťažlivejší. Až tak príťažlivý, že človek, ktorý sa s ním v okamihu smrti stretá, je k nemu neodolateľne priťahovaný. Veľký ruský spisovateľ Dostojevský v jednom zo svojich románov vyslovil tušenie, že Boh „spasí svet svojou Krásou“. Celé stvorenie, bude kapitulovať pri pohľade na jeho Krásu. Keď nás vie druhý človek ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha.
Filozofia nás poučuje o tom, že Boh je absolútne jednoduché bytie. Božie Slovo zjavuje, že toto absolútne jednoduché bytie je Láska, Trojica, Vzťah, Večný Zákon, Milosrdenstvo, Pravda, Krása, mohli by sme postupne menovať všetky pozitívne vlastnosti a zistili by sme, že v Bohu sú všetky Jedno. V ňom nieje rozdiel medzi Krásou, Zákonom, Spravodlivosťou, Láskou, Životom, Pravdou, Svetlom a Milosrdenstvom. Boh je Krása práve preto, lebo je súčasne Večný Zákon Lásky.
Boh je sám v sebe Blaženosťou. Stáva sa Blaženosťou aj pre človeka, ktorý ho miluje, ale Blaženosťou, ktorá sa nedá oddeliť od Pravdy, Spravodlivosti, Lásky a Zákona. Človek, ktorý miluje a koná dobro, opúšťa svoj egoizmus, začína Boha prežívať vo svojom vlastnom svedomí ako Radosť, teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky, z tohto Milosrdného Večného Zákona. Naopak človek, ktorý ostal z vlastnej vôle uväznený vo svojom egoizme a má záľubu v zle, cíti sa Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, Blaženosťou i Bolesťou a predsa je to stále ten istý a nemeniteľne Krásny Boh. Hovorím o Bohu ako o Kráse preto, lebo Ona je prameňom každej umeleckej inšpirácie.
Skutoční básnici priznávajú, že písanie je pre nich absolútnou nutnosťou, príkazom, ktorému nemôžu odolať. Ten, kto zažil zázračnú skúsenosť, musí sa o ňu podeliť s ostatnými. Sv. Gregor Naziánsky, ktorý sám bol básnikom, vyslovil túto pravdu: „Keď sa zmocní srdca vnútorná radosť, nadšenie „oslobodí jazyk.“
P. Rudolf Dilong povedal: „Obdivujem Boha i tam, kde my ľudia nie sme. Milujem to neznáme. Milujem Boha vo veľkých priestoroch v celej jeho prítomnosti. Keď je Boh taký pokorný, že ma stvoril na svoj obraz a dal mi múdrosť, teda dal mi aj možnosť dívať sa na jeho výšky. Stvoril ich sám. Ale i mne dal tvorivú silu, aby som dovidel jeho dielo. Nehľadím na seba, keď tvorím Božie diaľky. Sila Božia vedie moju myseľ, keď sa dotýkam prahu všetkých svetov, ktorých by som sa v smrteľnom živote nevedel dotknúť svojou silou. Len pre fantáziu ľudskú nestvoril Boh vesmír. Blížime sa k tým svetom. Naša éra je zázračná. Nebol som nikdy v živote taký vzrušený ako vo chvíli, keď zo svetov ďalekej Luny ozval sa nám jeden ľudský hlas a hovoril: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“. V budúcich érach to bude realitou tak, ako po Kolumbusovi i Amerika bola pre svet realitou. Pravda, nad našimi možnosťami ľudskými i potom bude ešte vesmír vesmírom.
Mnoho budem môcť ešte poznať, preto sa teším na každé stretnutie s Bohom, preto milujem Boha šialene. Až do absurdity! Až tak, že keby ma Boh poslal do pekla za moje hriechy a povedal by mi: budeš zatratený, lebo milujem spravodlivosť, i vtedy by mi stačilo, že som počul z jeho úst „milujem” a so zadosťučinením by som prijal čin jeho lásky. Nič iné, len svedectvo vydávam o Bohu, že je veľký.
Ja milujem veľké svetlo. Preto i v izbe mám rád veľké obloky, i večer pod hviezdami rád sa prechádzam. A čím je raj Boží ďalej, tým viac chcem hľadieť doň, keď len skulinou poézie. Viem si predstaviť, aké dobré svety sú inde, mimo našej zeme. Čítal si predsa, že som žil na jednej Hviezde a mám kopu zážitkov. A predsa sa mi bolo treba vrátiť, aj keď mám rád Boha v plnej kráse svetov. A keď je bieda ľudská príťažlivá, že i Boh sa nám v nej ukázal na zemi, aj to si musíme vážiť. Ako sa žije v nebi, to raz iste uvidíme. Ako žije Boh na zemi, to sme už videli. Až po Golgotu bol pred našimi očami.“
Po osemdesiatke, sužovaný rakovinou žalúdka, videl, že sa blíži koniec pozemského života. Bol čas na labutiu pieseň. Urobil to pokojne, vyrovnaný, s vierou v milosrdenstvo toho, ktorý ho predtým častejšie vychytil z náruče smrti:
„Osemdesiatka.
Ďakujem Bohu
za krásne číslo.
Za lásku mnohú.
Idem do neba.
Budem doma
pri kúsku chleba.
A v ruke s nožom
chcem krájať v mene Božom”