Dnes sa chcem spolu s Vami zamyslieť nad tajomstvom Vzkrieseného Pána. Určite všetci máme jednu výhradu voči Bohu a táto výhrada sa týka smrti a chorôb. Boh ma tiež výhradu voči nám a ta sa označuje slovom „hriech“. A naša výhrada voči Bohu, a jeho výhrada voči nám, veľmi úzko súvisia. „Ovocím hriechu je smrť!“ Umierame, nielen preto, lebo niekto kedysi ráz zhrešil. Umierame predovšetkým preto, lebo naša existencia je narušená. Nielen robíme zlo, ale sme zlí, ako to potvrdzuje a vyhlasuje sám Ježiš: „Vy hoci ste zlí, viete dobre veci dávať svojím deťom…“My všetci musíme prejsť bránou smrti, aby bol raz koniec tejto narušenej hriešnej existencie. Keby sme neboli narušení, nemuseli by sme tak žalostne schádzať z tohoto sveta.
Smrť sa v biblii prvý krát spomína v súvislosti s hriechom. Adamovi Boh hovorí, aby nejedol zo stromu poznania dobrého a zlého, lebo určite zomrie. Samotné Božie Slovo v knihe múdrosti vyhlasuje: „Boh smrť neučinil, ani nemá záľubu v smrti živých!“ Ta istá kniha na inom mieste hovorí: “Neboj sa rozsudku smrti, pamätaj na tých, ktorí ťa predišli, i na tých, čo pôjdu po tebe, je to rozsudok vynesený Hospodinom nad všetkým tvorstvom. Prečo by si odporoval vôli Najvyššieho“(Sir 41,2-4)
Smrť človeka je Božím rozsudkom. Ale aj v nej sa skrýva Božie milosrdenstvo, aby človek svoju narušenú existenciu nemusel večne znášať, Boh jej robí koniec práve smrťou tela. V Božích očiach existujú dve formy smrti. Smrť tela, ktorá ukončuje ľudské trápenie a večná smrť, ktorá je na opačnej strane ako Boh a závisí od našej voľby. A o tejto druhej smrti Boh prehlasuje: „Či môžem chcieť smrť hriešnika?“ To jednoducho nieje možné. Boh a smrť to sú dva protiklady, ktoré sa vylučujú.“ Kde je Boh, tam nieje smrť.“ Pretože On je Život.
Až do Veľkonočných udalostí to platilo aj opačne: „Kde je smrť‘, tam, nieje Boh.“ Toto už po smrti Pána Ježiša neplatí, pretože On zostúpil do našej ľudskej smrti, aby ju premohol, aby nás z nej vyviedol, aby nám vlial novú a živú nádej, že je možné žiť večne. Početné tvrdenia Nového zákona, že Ježiš “vstal z mŕtvych” (1 Kor 15, 20), predpokladajú, že pred svojím vzkriesením sa zdržiaval na mieste pobytu zosnulých. To je prvý význam, ktorý apoštolské ohlasovanie dalo Ježišovmu zostúpeniu k zosnulým: Ježiš zakúsil smrť ako všetci ľudia a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých. No zostúpil tam ako Spasiteľ a ohlasoval dobrú zvesť duchom, ktorí tam boli uväznení. Miesto pobytu zosnulých, kam po smrti zostúpil Kristus, volá Sväté písmo “predpeklie”, lebo tí, čo sa tam nachádzajú, sú pozbavení videnia Boha. Taký bol totiž pred príchodom Vykupiteľa údel všetkých zosnulých.
“Preto sa evanjelium zvestoval o aj mŕtvym.. .” (1 Pt 4,6). Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiašského poslania, fázou zhustenou v čase, ale nesmierne rozsiahlou svojím skutočným významom, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení.
Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili. Ježiš, “Pôvodca života”, svojou “smrťou zničil toho, ktorý vládol nad smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou” (Hebr 2, 14-15). Vzkriesený Kristus má odvtedy “kľúče od smrti a podsvetia” (Zjv 1, 18) a “na meno Ježiš” sa zohýna “každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí” (Flp 2, 10).
Sv. Augustín takto uvažuje nad Veľkonočným tajomstvom: “Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ’ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov… Ide hľadať Adama, nášho prvého otca ako stratenú ovcu. Chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z muk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu… Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom… Prebuď sa ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých , čo zomreli.
Toto sú udalosti, ktoré prebehli v tichu Veľkej soboty. Čo sa dialo ďalej? Ježiš tretieho dňa vstal z mŕtvych! Prvá skutočnosť, s ktorou sa v rámci veľkonočných udalostí stretávame, je prázdny hrob. Sám o sebe nieje priamym dôkazom. Neprítomnosť Kristovho teľa v hrobe by sa dala vysvetliť aj iným spôsobom. Napriek tomu bol prázdny hrob pre všetkých podstatným znamením. To, že ho učeníci objavili, bol prvý krok k uznaniu samej skutočnosti vzkriesenia. Tak to bolo najprv u zbožných žien, potom u Petra. „Učeník ktorého Ježiš miloval“(Jn 20,2),tvrdí, že pri vstupe do prázdneho hrobu videl, že tam ležia pruhy plátna“(Jn 20,6), „videl a uveril“(Jn 20,8)To predpokladá, že podľa stavu, v akom bol prázdny hrob, poznal, že neprítomnosť Ježišovho tela nemohla byť ľudským dielom a že sa Ježiš nevrátil do pozemského života, ako tomu bolo v prípade Lazára.
Mária Magdaléna a zbožné ženy, ktoré išli dokončiť nabalzamovanie Ježišovho tela, ktoré bolo pochované v náhlivosti, pretože na Veľký piatok večer začínal sobotný pokoj, sa stretli so Zmŕtvychvstalým ako prvé. Tak sa ženy stali prvými hlásateľkami Kristovho zmŕtvychvstania i pre samotných apoštolov. Im sa Ježiš ukázal až potom: a to najprv Petrovi a potom dvanástim. Peter, ktorý mal posilňovať vieru svojich bratov, uvidel teda Zmŕtvychvstalého skôr než oni, a na základe jeho svedectva spoločenstvo zvolalo: „Pán skutočne vstal a zjavil sa Šimonovi“ ( Lk 24,34).
Sv. apoštol Pavol spomína ešte ďalšie stretnutie so Zmŕtvychvstalým a to Zjavenie sa viac ako päťsto bratom naraz, apoštolovi Jakubovi a nakoniec i seba samého počíta medzi svedkov.
Po takýchto svedectvách nieje možné vysvetľovať Kristovo zmŕtvychvstanie mimo fyzický svet a neuznať ho ako historickú skutočnosť. Z faktov vyplýva, že viera apoštolov bola podrobená radikálnej skúške tým, že ich Majster trpel a zomrel na kríži, ako to sám predpovedal. Otras vyvolaný utrpením Pána bol tak veľký, že učeníci neuverili hneď správe o zmŕtvychvstaní. Evanjelisti nám zďaleka nepredstavujú spoločenstvo zachvátené mystickým vzrušením, ale nám vykresľujú, ako boli učeníci skleslí a vystrašení. Preto tiež neverili zbožným ženám vracajúcim sa od hrobu, a tie ich slová im pripadali ako plané reči. Keď sa Ježiš na veľkonočný večer zjavil jedenástim apoštolom, „káral ich pre neveru a tvrdosť srdca, že neverili tým, ktorí ho videli vzkrieseného.“
I keď sú učeníci postavení pred skutočnosť zmŕtvychvstalého Krista, napriek tomu ešte pochybujú, tak sa im to zdá nemožné: domnievajú sa, že vidia ducha. Evanjelista Lukáš hovorí, že pre samú radosť nemohli tomu stále uveriť a len sa divili“ Rovnakou skúškou pochybností prešiel i apoštol Tomáš. Preto neobstojí domnienka, podľa ktorej vraj bolo zmŕtvychvstanie „výplodom“ viery apoštolov. Ale naopak, ich viera sa v zmŕtvychvstaní zrodila – pôsobením Božej milosti – z priameho zážitku skutočnosti vzkrieseného Krista.
Na záver jeden príklad, ktorý by nám mohol dobre poslúžiť na to, aby sme sa presvedčili o moci Vzkrieseného Pána. Stalo sa to v Rusku počas hlbokej totality na niektorej dedine. Na dedinu prišiel prednášať ateistický prednášateľ, celá dedina aj so svojím pravoslávnym duchovným musela povinne prísť na prednášku. Keď lektor skončil, provokatívne odovzdal slovo kňazovi, ktorý sa mal k jeho argumentom vyjadriť. Kňaz sa ujal slova a pomaly ale dôrazne prehlásil: „Christus voskres!“ Na to všetci prítomní dedinčania zborovo odpovedali: „Voistino voskres!“ A celá ateistická propaganda vyšla nazmar.
Naša viera nevisí vo vzduchoprázdne. Kristus vstal zmŕtvych. Aj ja tento dnešný príhovor zakončím tvrdením, ktorého Pravdu, každý môže overiť vo svojom vlastnom srdci: Kristus, vstal zmŕtvych! A na toto zvolanie odpovedzme: Skutočne vstal!