Človek bol stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom nachádza svoje šťastie. Nie sme určení pre bolesť a trápenie. Boh nás stvoril pre seba a On je Blaženosť. Ježiš sa predstavuje ako Vzkriesenie a Život. Celý náš svet leží v nekonečnom Oceáne Všemohúceho Života. Ale aby sa aj pre nás tento oceán stal zdrojom posvätenia a uzdravenia, musíme svoju vôľu, myslenie, chcenie a konanie zharmonizovať s Božím Slovom. Sv. Augustín sa takto modlí: „Keď sa celkom primknem k tebe (Bože), nikdy nepocítim bolesť ani trápenie; môj život oživne, lebo bude naplnený tebou”. (Sv. Augustín, Confessiones 10,28,39)
Človek, pri svojom stvorení dostal Boží zákon ako návod pre večný život, ale tým, že ho odmietol a v každom hriechu znovu odmieta, likviduje sám seba. Boh nepotrebuje ľudské utrpenie ale poslušnosť. Ak by potreboval ľudské utrpenie, tak by celá lekárska veda bola hriechom. Ale Božie Slovo sa takto vyjadruje o lekárovi: „Maj vo vážnosti lekára, lebo ho potrebuješ, veď ho stvoril Najvyšší (na pomoc iným). Lebo uzdravenie pochádza od Boha.. Najvyšší vytvoril zo zeme liečivé byliny a múdry muž ich nebude odmietať.. Nimi mierni lekár bolesti.. a (Boh dal) tiež iné masti na liečenie, aby jeho diela nezahynuli. Lebo uzdravenie na zemskom povrchu je od Boha. Synu, pri chorobe sa nezanedbávaj, ale modli sa k Pánovi a uzdraví ťa. Odvráť sa od hriechu a nech sú tvoje ruky priame; a očisti si srdce od každej neprávosti! Obetuj na ľúbeznú vôňu obetu z čistej múky! Ale aj lekárovi daj možnosť, (aby zasiahol), lebo nato ho stvoril Pán.. Kto sa však dopustí hriechu pred svojím Stvoriteľom, upadne do rúk lekára.“ (zrov. Sir 38,1-15)
Pôvodný a prirodzený zmysel ľudskej bolesti je v tom, aby človeku signalizovala, že schádza z cesty zdravia a života. Bolesť je výzvou k návratu na cestu života. Niektoré formy bolesti vnímame tými istými receptormi, ktorými vnímame aj príjemné veci. Bolesť vnímame vtedy, keď hodnota vnemu prekročí hranice ľudskej únosnosti. Napr. teplo je príjemné, ale horúčosť ohňa už vnímame ako nepríjemnosť. Utrpenie potrebuje človek, aby sa znovu vrátil na cestu života. Existuje utrpenie, ktoré je „vratné“, ktoré má zmysel práve v tom, že bolesťou núti človeka k návratu na cestu života. Ale existuje aj utrpenie „nevratné“, ktoré signalizuje už len rozpad.
Nemoc a utrpenie vždy patrili k najťažším problémom, ktoré človek skusuje v tomto živote. V chorobe človek spoznáva svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá nemoc nám dáva tušiť smrť. Nemoc môže viesť k úzkosti, k uzatváraniu sa do seba, niekedy až k zúfalstvu a revolte proti Bohu. Ale utrpenie môže viesť i k pozitívnym účinkom. Môže pomáhať človeku v dozrievaní: pomáhať mu rozpoznávať čo je v živote dôležité. Nemoc často človeka donúti hľadať Boha a navrátiť sa k nemu. Keď nás niečo bolí, máme si položiť ruku na boľavé miesto a pýtať sa, čo mi chce Boh skrze moju bolesť povedať. Už proroci tušia, že utrpenie môže mať vykupiteľský význam aj za hriechy iných. Bl. Duns Scotus tvrdí, že prijatie utrpenia môže byť jedným z výrazov lásky voči Bohu. Utrpenie je šancou dokázať Bohu, že ho milujeme viac ako seba samého.
Odkiaľ sa vzalo utrpenie, keď sme neboli pre neho stvorení? Prišlo ako dôsledok nášho odchodu od Boha. Sv. Ján evanjelista píše vo svojom prvom liste: „A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky..“ (1 Jan 3,8) Čo sú to diablove skutky? Jedným z prvých diablových skutkov je zvedenie človeka a jeho nešťastné dôsledky. V podobenstve o kúkoli na poli sa hovorí o diabolskej sejbe na poli tohto sveta. V podobenstve o rozsievačovi sa zasa hovorí, že diabol kradne a dusí Božie Slovo v nepozornej ľudskej duši. Každý hriech je diablovým skutkom. Judášova zrada je tiež označovaná za diabolské dielo. Tiež smrť, ktorá je súhrnom všetkého zla na svete, prišla závisťou diabla. Je dôsledkom opačnej cesty ako je cesta k Životu, ktorým je Boh. Boh nás zjednocuje a spája, upevňuje a oživuje. Hriech nás ničí. Smrť je odvrat od života, ničota, ku ktorej speje každý, kto odmieta Boha, Život.
Božie Slovo hovorí: „Nehorlite za smrť na bludisku svojho života, nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk, pretože Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu a nieto v nich nijakého jedu záhuby, podsvetie tiež nepanuje na zemi. Lebo spravodlivosť neokúsi smrť..“ (Mudr 1,12-15) Z povedaného môžeme pochopiť, že nie všetky skutočnosti, na ktoré po Adamovom páde narážame v tomto svete sú Božím dielom, i keď v konečnom dôsledku aj tieto diablove skutky slúžia Božiemu zámeru Spásy a Boh o nich vie a s nimi počíta. Človek sa rôznym spôsobom dostal do područia diabla. Ježiš prichádza ako Vykupiteľ, ktorý nás vykupuje z otroctva. Prichádza aj ako Spasiteľ, ktorý lieči rany spôsobené hriechom. Izaiáš ohlasuje: „Zničí smrť navždy a Pán, Jahve, zotrie slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme, lebo Pán hovoril.“ Smrť a jej prejavy sú niečím do čoho sa človek zamotal pádom do hriechu.
V evanjeliu nachádzame Ježišov postoj voči niektorým konkrétnym chorobám. Pri uzdravení Šimonovej svokry rozkazuje horúčke, akoby to bol nejaký démon. „Postavil sa nad ňu, rozkázal horúčke a tá ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ich.“ Pri uzdravení zhrbenej ženy povie: „A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?” Jej chorobu označil za spútanie satanom, z ktorého ju treba oslobodiť, dokonca ihneď aj za cenu narušenia sobotného pokoja. Podobne sa chová voči každej forme posadlosti. Vyháňa zlého ducha z človeka. Človek je Božím vlastníctvom a diabol nemá právo obsadzovať Boží chrám.
Zvláštne vyjadrenie Pána Ježiša o zmysle vrodenej telesnej vady nachádzame v 9 hl. Jánovho evanjelia, kde sa jedná o uzdravenie slepého od narodenia. Na otázku apoštolov: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia, – že sa narodil slepý?” dáva odpoveď: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky!” (Jn 9,3). Božia Láska, ktorá zahladzuje ľudsky hriech, dáva iný zmysel tejto biede. Vieme, že minulosť ovplyvňujú budúcnosť. Ale už nemôžeme vidieť, že určité veci sa ozrejmia až v budúcnosti. Ich zmysel leží v budúcnosti, nie v tom, čo bolo a je teraz, ale v tom, čo bude. Budúcnosť mnoho vecí vysvetlí a ospravedlní. Naše uvažovanie sa dá vyjadriť jednoducho vetou: je to tak „preto, lebo“. Božie myslenie by sme mohli vyjadriť takto: je to tak „preto, aby“.
Pán Ježiš vyslovene hovorí, že zmysel existencie tohto postihnutého človeka je v tom, že sa majú na ňom prejaviť Božie skutky. Čo sú to Božie skutky? Božie skutky sú všetky tie skutky, ktorými človek presahuje a prekračuje ľudskú obmedzenosť. Boží skutok je každý čin, kde človek presahuje sám seba, či už ide o zázrak moci alebo o prejav nezištnej Lásky. Božie skutky sú tie činy, v ktorých sa zjavuje Boh. Sú to skutky, ktoré riešia po ľudský neriešiteľné problémy. Vždy sa jedná o zázrak, lebo Boží skutok nevychádza z ľudského ega, ale z Boha – z Lásky, skrze ruky človeka.
Môžeme Ježišovi položiť otázku: „Čo máme robiť, aby sme konali skutky Božie?” Ježiš nám odpovedá: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého On poslal.“ To, čo Boh od nás žiada je veriť vo Vtelené Božie Slovo. Tu na tomto mieste znovu pripomeniem, že veriť znamená s istotou prijať určitú pravdu pre autoritu Boha. Základným božím skutkom je viera v Bohočloveka. Viera v Boha, ktorý sa zjavil skrze Ježiša. V osobe Ježiša Krista sa nám zjavuje charakter Boha. Veriť v Ježiša, znamená, veriť, že Boh je presne taký a nie iný. Je to veľmi dôležité, lebo predstava a poznanie Boha tvarujú našu dušu. Aký je môj Boh, taká bude aj moja duša. Boh príjme len tu dušu, ktorá sa ponáša na neho. Preto je veľmi dôležité veriť a milovať pravého Boha. Ježiš je dôkazom toho, že Boh a človek môžu spolu existovať vo vzájomnej jednote. Jedine Boh nám dáva pravú ľudskú veľkosť a dokonalosť a dokonca rozvije ľudskú osobnosť’ do nadľudských prejavov. Počiatok hriechu je Adamova nevera. Počiatok ospravedlnenia je viera: „Abrahám uveril Bohu a bolo mu to pripočítané za spravodlivosť!“ Skrze vieru vstupuje do našich životov Božie slovo, ktoré je živé a účinné.
Hovorili sme už, že Ježiš prišiel, aby zmaril diablove skutky. Ale On prišiel aj preto a prednostne preto, aby sa zjavili Božie skutky. Na otázku Jána Krstiteľa ohľadom jeho mesiášskeho poslania odpovedá tým, že poukazuje na zázraky, ktoré sa dejú skrze neho. „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným a ohlasuje radostná zvesť.“ Takto vyzerá príchod Boha na svet. Môžeme povedať, že Ježiš dokonale prevracia zabehnuté poriadky tohto sveta poznačeného hriechom. V jeho zázrakoch sa zjavuje Božia moc, a možno ešte viac Božia dobrota, Boží úmysel s človekom. Ježiš žiadnemu chromému nehovorí: „Chcem aby si zostal chromý!“ Alebo. „Páči sa mi, že si slepý!“ Dokonca mení pre nás tak bežnú skutočnosť ako smrť. Veď konštatujeme: „Každý človek umrieť musí!“ A tu zrazu mŕtvi vstávajú! Toto sú Božie skutky.
V duchu tejto logiky uvažuje aj Nikodém: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.” Teda toto všetko je znakom toho, že s Ježišom je Boh. A je to Boh, ktorý sa nám predstavuje ako Vzkriesenie a Život. Teda nielen Dokonalý Život ale aj moc obnovy toho, čo je choré a dokonca i to, čo už zomrelo. Vedci sa dohadujú o pôvode a podstate života: „Čo je život?“ Božie zjavenie tvrdí: „Život nieje čo ale kto. Ježiš je Život. My všetci žijeme, ale len On je Život.“ Boh stojí na strane života a do smrti zostúpil tiež len preto, aby ju víťazne premohol.
Možno nás zaujíma, prečo Boh často neuzdravuje, hoci Ho prosíme a niekedy aj veľmi úpenlivo a s veľkou dôverou? Veľmi často býva naša choroba viazaná na nejaký pomýlený životný postoj napr.: neodpustenie, nenávisť, malovernosť, nevera, nevšímanie si Božieho Slova, zanedbaný život modlitby, zlé medziľudské vzťahy. Niekedy sa dokonca určitá choroba môže viazať aj na kliatbu. To všetko treba najprv v Duchu Svätom rozpoznať a premodliť a potom sa často deje zázrak. Často sa stretávam so skutočnosťou, že ak kresťan nepristupuje ku sviatostiam, hlavne ku sviatosti zmierenia a sv. prijímaniu, tak sa jeho bytosť stáva ľahkou korisťou a cieľom rôznych démonov, ktorí spôsobujú choroby. Vo svojej pastoračnej praxi som sa stretol s prípadom metastáz rakoviny, ktoré začali ustupovať po tom, ako sa dotyčná osoba celkom obrátila ku Kristovi a začala aktívne pracovať na zmierení s tými, ktorým ublížila a na snahe odpustiť tým, ktorí ublížili jej.
Božie Slovo hovorí: „Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť? Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh)“. (Sir 28,3-7) Toto sú základne princípy biblického uzdravovania, alebo uzdravovania na základe viery. Naše choroby nie sú pre Boha problémom. Ježiš nám zjavuje Božiu moc, ktorá kriesi mŕtvych. V chorobe nás nelikviduje Boh, ktorý je Život a chce život, ale likviduje nás nespravodlivý hnev. Tam kde sa človek zrieka hnevu a nenávisti, tam kde sa človek rozhodne vedome odpúšťať, tam nachádza uzdravenie. Prosme, aby nám Ježiš, ktorý nám naše hriechy odpustil a dáva sa nám v eucharistii, dal silu k odpusteniu naším blížnym. Odpustenie je zároveň aj cestou k psychickému a fyzickému zdraviu. Boh nestvoril smrť a neteší sa smrti živých. Boh chce zdravých ľudí. Hľadajme cestu uzdravenia, aby sme urobili dobre sebe a Bohu česť.
Kristov súcit s nemocnými a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud” (Lk 7,16) a že sa celkom priblížilo Božie kráľovstvo. Ježiš často žiada nemocných, aby verili. Pri uzdravovaní používa vonkajšie znaky: slinu, vkladanie rúk, blato a umývanie. Nemocní sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých” (Lk 6,19). Vo sviatostiach sa Kristus „dotýka” nás, aby nás uzdravoval. Keď sa obraciame k Bohu nachádzame spásu duše i tela. Obraciame sa k Bohu vtedy, keď zachovávame jeho slovo a priamo sa ho dotýkame v Eucharistii. Kristus dojatý toľkým ľudským utrpením nielen dovoľuje, aby sa ho dotýkali nemocní, ale ich biedy berie na seba: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby” (Mt 8,17). Na kríž vzal Kristus celú ťarchu zla, sňal „hriechy sveta” (Jn 1,29), pričom nemoc je len ich dôsledkom. Svojím umučením a smrťou na kríži dal Kristus nový zmysel utrpeniu: môže nás urobiť podobnými jemu a spájať nás s jeho vykupiteľským utrpením.
Kristus dáva svojím učeníkom účasť na svojej súcitnej službe biednym a chorým: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali ich” (Mk 6,12-13). Po zmŕtvychvstaní Pán obnovuje toto poslanie: „v mojom mene …na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú” (Mk 16,17-18). Duch Svätý udeľuje niektorým kresťanom zvláštnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale často sa ani najusilovnejšími modlitbami nedosiahne uzdravenie všetkých telesných chorôb, lebo Boh dokáže aj z nášho utrpenia vydolovať dobro. Preto si ešte všimnime pozitívne hodnoty utrpenia. Ako sa na túto problematiku dívali apoštoli.
Sv. Peter prehlasuje: „Keď teda Kristus podstúpil bolestné utrpenie, i vy sa vyzbrojte tou istou myšlienkou: Ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom“ (1 Pt 4,1). Keď Písmo sväté hovorí o hriechu, nemyslí len hriešny skutok, ale zlého ducha, ktorý v a po ťažkom hriechu ovláda človeka. Od tohto nás môže úplne oslobodiť len prijatie Krista v eucharistii a dobrovoľne prijaté utrpenie. Zlý duch vyhľadáva príjemnosť v človeku. Kto trpí, rozchádza sa s hriechom. Diabol je ako sebecký spoločník, ktorý nás opúšťa v tom momente, keď sa dostaneme do nejakej biedy. Utrpenie od tej doby, čo ho podstúpil a posvätil Boží Syn, má tajomnú moc „rozpustiť hriech”, roztrhať sieť vášni a vyhnať hriech z našich údov. Nevieme prečo je to tak, ale vieme, že je to pravda. Naše utrpenie je ako kanál, ktorý nás spája jedinečným spôsobom s Kristovým utrpením a z neho vyviera odpustenie hriechov. Nejde o to, aby sme utrpenie umelo vyhľadávali, alebo sami sebe spôsobovali, ale jedná sa o to, aby sme s novým duchom prijali utrpenie, ktoré nám nadelil sám život. Evanjelium hovorí: „Kristus musí trpieť“ a každý, kto to aspoň trochu myslí s Bohom vážne, zistí, že po dedičnom hriechu niesme schopní pokročiť vo svätosti, ak netrpíme.
Sv. Pavol ponúka ešte iný pohľad: „Bratia, teraz sa radujem v utrpení, ktoré znášam pre vás a na vlastnom tele dopĺňam, čo ešte chýba Kristovmu umučeniu pre dobro jeho tela, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24) U Pavla ide o zvláštny druh utrpenia, ktoré by sme mohli označiť ako „utrpenie pre spravodlivosť“. Nepovažuje ho za zbytočné. Vidí v ňom možnosť spolupracovať s Vykupiteľom. Netrpí pre svoje hriechy, ale pre hlásanie evanjelia a takéto utrpenie je blahoslavené samotným Ježišom. Pavol učí, že Kristus stále žije vo svojej Cirkvi a Cirkev je jeho tajomným telom. Ježiš ako človek trpel a bol pochovaný, vstal zmŕtvych. Všetko sa to udialo v historickom čase a konkrétnom priestore. Ale Cirkev ako tajomné Kristovo telo, trpí a bude trpieť dokiaľ bude na svete hriech. My všetci musíme na seba prijať určitý diel utrpenia, ktorým sa vykupuje svet.
V tomto utrpení je však už aj radosť, pretože vieme a je nám zjavené skrze Kristovu smrť, aké ovocie prináša jeho životodárna smrť a vieme, že toto utrpenie má vykupiteľskú cenu. Utrpenie pre spravodlivosť je znamením Božieho vyvolenia a znakom toho, že nás Kristus vážne zapája do svojho diela Spásy. Modlitba a sebaposväcovanie v útrapách duše i teľa, tvoria akési skryté a predsa veľmi potrebné korene apoštolskej činnosti. Nie všetci sa vieme prihovoriť ľuďom na ulici, ale všetci môžeme pracovať na sebaposväcovaní skrze utrpenie a odovzdanosť Bohu. V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou všetkých údov jeho Tela. Život veriacich, ich chválenie Boha, utrpenie, modlitba, ich práca sa spájajú u Krista do celostnej obety, a tak získavajú novú hodnotu. Kristova obeta na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť zjednotiť sa s ním v jeho obete na kríži.
Na záver modlitba sv. Františka: „Všemohúci, Najvyšší, Presvätý a Najvznešenejší Bože, Otče Svätý a Spravodlivý, Pán a Kráľ neba i zeme, pre teba samého ti vzdávame vďaky, že si svojou svätou vôľou a skrze svojho jednorodeného Syna v Duchu Svätom stvoril všetko, duchovné i telesné, a nás, že si stvoril ku svojmu obrazu a podobenstvu a postavil do raja, kde sme klesli vlastnou vinou. A my ti ďakujeme, že ako si nás stvoril skrze svojho Syna, tak si tiež chcel skutočnou a svätou láskou, ktorou si nás miloval, aby sa On narodil ako Pravý Boh a pravý človek z presvätej, najblahoslavenejšej vždy Panny svätej Márie a že si nás zajatcov, chcel vykúpiť jeho krížom, jeho krvou a jeho smrťou.” Amen.
O sviatosti pomazania chorých
Cirkev dostala od Pána poverenie: „Chorých uzdravujte!” (Mt 10,8). Túto úlohu môže realizovať dvojakým spôsobom: jednak starostlivosťou o nemocných ako aj prosebnou modlitbou, ktorou si ich pridružuje. Cirkev verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše a tela. Táto prítomnosť je mimoriadne účinná vo sviatostiach a celkom osobitne v Eucharistii, teda v chlebe, ktorý dáva večný život. Lenže apoštolská Cirkev pozná aj zvláštny obrad, ktorý je určený nemocným, o čom nechal svedectvo sv. Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví, ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu” (Jak 5,14-15). Tradícia uznala tento obrad za jednu zo siedmich sviatostí Cirkvi. Cirkev verí a hlása, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna určená osobitne na posilnenie tých, ktorí sú skúšaní nemocou; je to pomazanie nemocných.
V liturgickej tradícii na Východe i na Západe sa zachovali svedectvá od staroveku o pomazaní nemocných, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie nemocných udeľovalo postupne a stále vo väčšej miere len tým, ktorí mali čoskoro umrieť. Preto dostalo aj názov „posledné pomazanie”. Napriek tomu vývoju však liturgia nikdy neprestala prosiť Pána, aby nemocný opäť nadobudol zdravie, ak je to pre jeho spásu prospešné.
Apoštolská konštitúcia „Sacram unctionem infirmorum”, ktorá bola vydaná po skončení Druhého vatikánskeho koncilu, stanovuje, aby sa v rímskom obrade zachovávalo: Sviatosť pomazania nemocných sa udeľuje osobám ťažko chorým tak, že sa pomažú na čele a na rukách olivovým alebo iným náležite posväteným rastlinným olejom, pričom sa len jeden raz hovorí: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.” Vo východnom obrade sa dáva pomazanie aj na iné časti tela.
Pomazanie nemocných nie je sviatosťou iba pre tých, čo sa nachádzajú v krajnom nebezpečenstve smrti. Príhodný čas prijať túto sviatosť nastáva vtedy, keď veriaci začína byť v smrteľnom nebezpečenstve následkom fyzického zoslabnutia pre chorobu alebo starobu. Ak chorý, ktorý prijal pomazanie nadobudne zdravie, môže znova prijať túto sviatosť, keď znova upadne do ťažkej choroby. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť opakovať ak sa choroba zhoršuje. Patrí sa prijať pomazanie nemocných pred ťažšou operáciou. To isté platí aj o osobách vysokého veku, keď začínajú slabnúť.
Vysluhovateľmi pomazania nemocných sú jedine biskupi a kňazi. Je úlohou dušpastierov poučiť veriacich o dobrodení tejto sviatosti. Veriaci by mali povzbudzovať nemocných, aby si dali zavolať kňaza a aby prijali túto sviatosť. Nemocní nech sa na jej prijatie správne pripravia za pomoci svojho pastiera a celého cirkevného spoločenstva, ktoré by malo celkom zvlášť zahŕňať chorých do svojich modlitieb a venovať im bratskú pozornosť.
Ako všetky sviatosti aj pomazanie nemocných je liturgickou oslavou v spoločenstve, ktorá sa môže uskutočniť v rodine, v nemocnici alebo v kostole, a to pre jedného nemocného alebo pre celú skupinu. Je veľmi vhodné, aby sa slávilo v rámci Eucharistie, pamiatky na Pánovu Veľkú noc. Ak to okolnosti umožnia, môže sláveniu sviatosti predchádzať sviatosť zmierenia a po nej môže nasledovať sviatosť Eucharistie. Keďže Eucharistia je sviatosťou Krista – Baránka, mala by byť vždy poslednou sviatosťou pozemského putovania „viatikum” pri prechode do večného života.
Božie slovo a sviatosť tvoria nerozdeliteľný celok. Liturgia slova, ktorú predchádza vzbudenie ľútosti, slávenie sviatosti otvára. Kristove slová a svedectvo apoštolov vzbudia vieru nemocného a spoločenstva, aby spoločne žiadali od Pána silu jeho Ducha. Slávenie sviatosti pomazania chorých obsahuje v zásade tieto prvky: „starší Cirkvi” (Jak 5,14) – kňazi vkladajú v tichosti ruky na nemocných. Vo viere Cirkvi sa nad nimi modlia. To je zvláštna epikléza (vzývajúca modlitba) tejto sviatosti; potom dávajú pomazanie olejom, ktorý posvätil podľa možnosti biskup. Uvedené liturgické úkony naznačujú, akú milosť udeľuje nemocným táto sviatosť.
Prvou milosťou sviatosti je milosť posilnenia, pokoja a odvahy premáhať ťažkosti, ktoré súvisia s ťažkou chorobou alebo so stareckou krehkosťou. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokúšaniu diabla, proti malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc ako prispenie Ducha Svätého má viesť nemocného k uzdraveniu duše, ale aj tela, ak je to Božia vôľa. Dôležitý je tu tiež prísľub: „Ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu” (Jak 5,15). Milosťou tejto sviatosti nemocný prijíma silu a dar vnútornejšie sa zjednotiť s Kristovým utrpením: stáva sa akoby zasväteným, aby prinášal ovocie svojich bolestí pripodobnením k Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie ako následok dedičného hriechu dostáva nový zmysel: utrpenie sa stáva účasťou na Ježišovom spásnom diele.
Nemocní, ktorí prijímajú túto sviatosť, sa dobrovoľne pridružia ku Kristovmu utrpeniu a jeho smrti, aby boli na osoh aj Božiemu ľudu. Keď Cirkev slávi túto sviatosť, oroduje za nemocného v spoločenstve svätých. A nemocný zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.
Ak sviatosť pomazania nemocných je určená všetkým, ktorí trpia chorobami a veľkými slabosťami, ešte silnejší je dôvod udeliť ju tým, ktorí sa už chystajú z tohto života odísť. Preto ju Cirkev nazvala aj sacramentum exeuntium (sviat. odchádzajúcich). Pomazaním nemocných sa končí naše pripodobnenie smrti a zmŕtvychvstaniu Krista tak, ako sa začalo krstom. Úplne ukončuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú celý život kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život; birmovné pomazanie nás posilnilo pre zápasy v tomto živote. A toto posledné pomazanie nás vyzbrojuje na konci pozemského života akoby silnou hradbou vzhľadom na posledné boje pred vstupom do Otcovského domu.
Tým, ktorí sa chystajú odísť z tohto života, Cirkev poskytuje okrem pomazania nemocných aj Eucharistiu ako viatikum. Prijímanie Tela a Krvi Ježiša Krista vo chvíli odchodu k Otcovi má osobitný význam a závažnosť. Je semenom večného života a moci zmŕtvychvstania podľa Pánových slov: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň” (Jn 6,54). Ako je Eucharistia sviatosťou mŕtveho a vzkrieseného Krista, máme tu pred sebou sviatosť prechodu zo smrti k životu, z tohto sveta k Otcovi. Môžeme teda povedať, že podobne ako sviatosť krstu, birmovania a Eucharistie tvoria jednotu sviatostí „uvádzania do kresťanského života”, tak sviatosť pokánia, pomazania nemocných a Eucharistia ako viatikum, sú „sviatosťami, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť” a ktorými sa končí putovanie na zemi.
Tí, ktorým sa život už kráti a slabne, si vyžadujú osobitnú úctu. Chorým alebo inak postihnutým osobám treba poskytnúť všemožnú podporu, aby mohli v rámci možností viesť normálny život. Priama eutanázia smerujúca k ukončeniu života postihnutých, nemocných alebo umierajúcich je mravne neprijateľná. Ale prerušenie náročných, nebezpečných, mimoriadnych alebo neprimeraných liečebných procedúr vzhľadom k očakávaným výsledkom môže byť oprávnené. Ide o ukončenie neprirodzenej formy života, keď je človek udržovaný už len liekmi alebo technikou a nie vlastnou vitalitou a nieje žiadna vyhliadka na zlepšenie stavu. V takomto prípade ide o odmietnutie liečby za každú cenu. Nechce sa tým spôsobiť smrť; je to len uznanie, že jej nemožno zabrániť. Takéto rozhodnutie musí urobiť sám pacient, pokiaľ je spôsobilý a schopný, alebo tí, ktorí majú na rozhodnutie právo podľa zákona, ale vždy musia rešpektovať rozumnú vôľu a oprávnené záujmy nemocného.
I keď sa smrť považuje za bezprostredne hroziacu, bežná opatera, ktorá náleží nemocnej osobe, sa nemôže svojvoľne prerušiť. Používanie analgetík, aby sa zmiernilo utrpenie umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa dni jeho života skrátia, nie je v mravnom rozpore s dôstojnosťou človeka. Nesmie tu však byť úmyslom smrť ani ako cieľ ani ako prostriedok, hoci sa ona už predvída a prijíma ako nevyhnutnosť. Bolesť zmierňujúce prostriedky sú v takomto prípade jednou z foriem preukazovanej lásky. Preto treba odporúčať ich poskytovanie!