Bratia a sestry, v tejto prednáške budem vychádzať z knihy p. Raniera Cantalamesu: „Život pod vládou Kristovou.“
Názov mojej prednášky hovorí o vzťahu Boha Otca ku svojmu Synovi vo vzkriesení. O vzkriesení zvykneme väčšinou meditovať a kázať len vo vzťahu k nám. Hovoríme o jeho dôkazoch a dôsledkoch vo vzťahu k nám. Po prípade povieme, že Vzkriesenie je pečaťou hodnovernosti od Boha Otca. To, že Kristus zomrel za svoju pravdu je svedectvom toho, že bol presvedčený o tom, že má pravdu, ale to, že stal z mŕtvych je potvrdením z Božej strany, že skutočne mal Pravdu. Božie Slovo nám predkladá ďalšiu, intímnejšiu dimenziu, z ktorej tajomstvo vzkriesenia čerpá svoju moc.
Vzkriesenie nie je len púhym apologetickým faktom, slúžiacim ako „bezpečný dôkaz“ pravosti Ježiša, nie je tiež predovšetkým dôkazom pravdy alebo moci, nie je tiež predovšetkým počiatkom cirkvi a nového stvorenia. To všetko prichádza ako dôsledok. Vzkriesenie sa nesmie zužovať na čiste verejný, vonkajší fakt, ktorý sa týka dejín alebo cirkvi, akoby snáď Boh Otec Ježiša vzkriesil kvôli týmto skutočnostiam a nie pre neho samého.
Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nežnosti, s ktorou Otec skrze Ducha Svätého svojím Všemohúcim Slovom budí Ježiša, Syna človeka. Ježiš ako človek je budený Božím Slovom, ktoré je živé a účinné. Sv. Pavol na začiatku listu Rimanom túto skutočnosť popisuje týmito slovami: „Pavol, služobník Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vyvolený ku zvestovaniu Božieho evanjelia, ktoré Boh ústami svojich prorokov dopredu prisľúbil vo svätých Písmach, evanjelia o jeho Synovi, ktorý telom pochádzal z rodu Dávidovho, ale Duchom Svätým bol vo svojom zmŕtvychvstaní uvedený do moci Božieho Syna, evanjelia o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ (Rim 1,1-4)
Teda ešte ráz zdôrazním, že Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nežnosti, s ktorou Otec skrze Ducha Svätého svojím Všemohúcim Slovom budí svojho Syna zo smrti po jeho nesmiernom utrpení a ustanovuje ho Pánom. Ak tu užívame slovo Pán, máme na mysli to, čo toto slovo u židov zastupovalo, Božie meno. Ježiš aj ako človek je po svojom Vzkriesení zbožštený. Vzkriesenie je aktom Najsvätejšej Trojice a ako také ho zabudujeme do nášho rozjímania. Je to samotný vrchol Božieho konania v dejinách, najväčší dôvod jeho slávy. Od tohto okamžiku bude Boh známy ako „ten, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša Krista“ (2 Kor 4,14; Gal 1,1; Kol 2,12). O tomto novom titule, ktorý prevyšuje doterajší „Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov“, Boh teraz prehlasuje: „To je naveky moje meno, ním si ma budú pripomínať od pokolenia do pokolenia.“(Ex 3,15).
Vzkriesenie je predovšetkým darom Otca jeho vyvolenému Synovi, v ktorom našiel zaľúbenie; je opätovným objatím po krutom „rozdelení“ kríža, činom nesmierne nežného citu Otca. Je akýmsi Božím výkrikom ako to naznačuje prorok Izaiáš 42,14. „Bol príliš dlho ticho, mlčal, premáhal sa, ale teraz kričí“. Ježišovo Vzkriesenie je výkrik, ktorým Boh prerušil svoje „mlčanie“. Aj v historickom slede patrí ľudským svedkom tejto udalosti až druhé miesto. Všetky prvotiny vzkriesenia boli v Duchu Svätom dokonané medzi Ježišom a Otcom, v najskrytejšej intimite. Okamžiku Vzkriesenia nebolo prítomne žiadne ľudské stvorenie. Prvé slová, ktoré Cirkev vedená Duchom Svätým, vložila do úst Vzkrieseného Syna v introite veľkonočnej omše, sú radostným zvolaním Syna k Otcovi: „Vstal som z mŕtvych a som znovu s Tebou!“ Tieto slová sú prevzaté zo žalmov (3; 138) a od najstarších dôb (Klement Rímsky, Justín) sú pripisované Vzkriesenému Ježišovi. Otcovo zvolanie ku Vzkriesenému Ježišovi je v Písme potvrdené slovami: „Ty si môj Syn, Ja som ťa dnes splodil“(Sk 13,33). Akoby v Bohu Otcovi Kristovo Vzkriesenie zväčšilo radosť z večného plodenia Slova.
Musím zdôrazniť, že tento intímny a „otcovský“ rozmer vzkriesenia nie je obsiahnutý len v liturgii a v zbožnosti, ale samotné Božie Slovo ho na mnohých miestach potvrdzuje; ide o skutočnosť a nielen o zbožné prianie.
Po Zoslaní Ducha Svätého apoštol Peter prehlasuje: Boh vzkriesil Ježiša, „vytrhol ho z bolesti smrti“ a v aplikácii na Krista používa slová Žalmu 16. Podľa apoštola práve v tomto žalme vyjadruje svoju neotrasiteľnú dôveru v Otca Ježiš prostredníctvom kráľa Dávida, keď verí, že ho Otec neponechá v hrobe a v podsvetí a nerozpadne sa v prach a hovorí Otcovi: „Blízkosť tvojej tváre ma naplnila radosťou..“ Otec slávnostne vyzval svojho Syna pri Vzkriesení : „Sadni si po mojej pravici“ (Sk 2,34), a „dal mu miesto po svojej pravici“ (Sk 5,31) a ako potvrdzuje kniha Zjavenia: „dal mu sadnúť s ním na trón“ (Zj 3,21).
Obľúbený termín autorov Nového zákona pre skutočnosť Vzkriesenia je grécke sloveso „egeiro“. Vyjadrené ľudskými slovami, Otec v hrobe pristúpil k Ježišovi – ako keď sa tíško približujeme k postieľke svojho spiaceho dieťaťa – a prebudil ho zo spánku smrti. Evanjelium rozpráva , že Ježiš ráz pristúpil k máram, na ktorých ležal mŕtvy chlapec, a zvolal: „Chlapče, hovorím ti vstaň!“ A mŕtvy sa hneď posadil; Ježiš ho odovzdal jeho matke (Lk 7,14). A teraz nebeský Otec akoby jednal podobne. Nebeský Otec pristupuje k Ježišovi ležiacemu v hrobe a volá: „Chlapče, syn môj, hovorím Ti, vstaň!“ A Ježiš sa dvíha a stáva z mŕtvych. Táto Otcova aktivita sa týka Krista ako človeka, pretože Večné Slovo nikdy nepodľahlo porušeniu. Preto ak takto jednal s jedným z nás kvôli nám ostatným, môžeme dúfať, že aj s nami bude jednať rovnako kvôli nemu.
V jednom žalme je oslobodenie modliaceho človeka popísané takým spôsobom, že pri tom nemôžeme pomyslieť na Kristovo zmŕtvychvstanie:
„Vztiahol si ruku z výšky, uchopil ma,
vytiahol ma z nesmierneho vodstva,
Nepriateľovi mocnému ma vyrval,
Tým, ktorí ma nenávideli, ktorí boli silnejší.
Prepadli ma v deň mojich bied,
Ale Hospodin ma podoprel,
Učinil ma volným, ubránil ma,
Pretože si ma obľúbil.“
( Ž 18,17 – 20).
V inej prorockej pasáži hovorí Boh Efraimovi, „dieťaťu svojho potešenia“, že potom, čo mu pohrozil, si ho znovu a znovu pripomína, jeho vnútro je nad ním znepokojené a zľutuje sa nad ním“.(Jr 31,20) Tieto slová boli aplikované na Mesiáša už v pozdnom židovstve. O všetkých vyvolených, ktorí prešli veľkým súžením je napísané, že Boh na nich čaká a zotrie im z očí každú slzu (Zj 7,14). Čo potom muselo byť, keď k nemu prišiel sám Ježiš a akým veľkým súžením prešiel práve On.
Deň Vzkriesenia je skutočne „deň, ktorý učinil Pán“, „tento div sa udial pred našimi očami“ , ako to spievame vo veľkonočnej liturgii. Ježiš je kameňom, ktorý stavitelia zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny“. Boh Otec z neho urobil základný kameň nového sveta. Tým ukázal, že Synovu obetu prijal a jeho poslušnosť mu je milá. Vzkriesenie je v tomto zmysle korunou obeti na kríži a my pri každej svätej omši môžeme povedať: „Tvoju smrť zvestujeme, tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve…“
Sv. Peter vo svojom liste hovorí: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve Vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej…“
Zvesť o zmŕtvychvstaní sa skladá z dvoch častí z faktu „vstal z mŕtvych!“ a významu, ktorý pre nás tento fakt má „pre naše ospravedlnenie“. Tieto slová uzatvárajú štvrtú kapitolu listu Rimanom a piata kapitola ukazuje ako z Kristovho Veľkonočného tajomstva pramenia tri Božské čnosti: Viera, nádej a láska: „Keď sme teda ospravedlnení z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, lebo skrze neho sme vierou získali prístup k tej milosti. V nej stojíme a chválime sa nádejou, že dosiahneme Slávu Božiu. ..A nádej nás neklame, lebo Božia láska je vyliata do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný.“
Prvý list Petrov dáva do zvláštnej súvislosti so Vzkriesením Pána práve čnosť Nádeje: „Boh Otec nám dal Vzkriesením Ježiša Krista znovu sa narodiť k živej nádeji“ Vzkriesením Ježiša nám nedal Otec len „bezpečný dôkaz“ o sebe, ale aj „živú nádej“. Vzkriesenie nie je len základným kameňom kresťanstva, ale aj sila, ktorá vnútorne živí jeho nádej. Kresťanská nádej sa narodila na Veľkú noc. Slovo „nádej“ sa v Ježišovom učení nevyskytuje. Evanjelia zaznamenali mnoho výrokov o viere a o láske, ale o nádeji ani jeden. Za to v učení apoštolov po Veľkonočných udalostiach dochádza doslova k akejsi explózii nádeje ako pojmu ale aj k jej prežívaniu a nádej si vydobýva postavenie jednej zo základných súčasti kresťanského bytia, spolu s vierou a láskou. ( 1 Kor 13, 13).
V liste Rimanom je sám Boh nazývaný Bohom „nádeje“ (Rim 15,13). A dôvod je jasný: Kristus svojim zmŕtvychvstaním otvoril prameň nádeje, vytvoril predmet Božskej nádeje – život s Bohom po smrti. Ako to vyjadrujeme v každej sv. omši: „očakávame splnenie blaženej nádeje…“ To čo SZ spravodliví mohli vidieť len akoby z diaľky a po čom túžili, po ustavičnom prebývaní s Bohom ,pretože byť s Bohom je vrchol radosti, to sa teraz v Kristovi naplnilo. Prelomil hrozný múr smrti a týmto prielomom ho teraz všetci môžu nasledovať. V ňom sa človek dostal až na nebesia a on je Cesta, Pravda i Život. Naša cesta, pravda aj o nás a náš život.
Môžeme otvoriť svoje srdce živej nádeji prameniacej z Kristovho Vzkriesenia a môžeme sa vystaviť jej obnovujúcemu dychu. Sv. Peter tento stav nazýva „znovuzrodením“. Práve rodiaca sa nádej viedla apoštolov k tomu, že radostne ohlasovali „Vstal z mŕtvych!“ Cirkev sa rodí z nádeje a pokiaľ si prajeme nový rozmer viery, ktorá by znovu dobyla svet pre Krista, musí sa znovu v nás oživiť táto nádej, bez nej to nejde.
„Kedysi na počiatku boľševického režimu v Rusku, bolo zorganizovaná osvetová debata proti Bohu a Kristovi. Ako prví hovoril lektor a odchádzal z pódia s presvedčením, že vieru v Boha definitívne potlačil. Posmešne vyzval pravoslávneho kňaza, aby zaujal postoj k jeho rozumovým argumentom. Ten len potichu vyznal: „Kristus vstal z mŕtvych!“ a celá dedina zborovo odpovedala: „Skutočne vstal!“
Sv. Serafín Sarovský mal krásny zvyk, každého kto prichádzal do jeho samoty zdravil: „Potešenie moje, Kristus vstal z mŕtvych!“