Advent (23.12.) – (Mal 3,23-24)
Dnešné prvé čítanie hovorí o akomsi najzákladnejšom ľudskom zranení, ktoré musí byť uzdravené skôr ako príde Spása. „Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša prv ako príde deň Pána, veľký a hrozný. On obráti srdcia otcov k synom a srdcia synov k ich otcom, aby som nemusel prísť a postihnúť zem kliatbou.“ Možno si ani neuvedomujeme, ako sa tieto skutočnosti odzrkadlili v živote sv. Jána Krstiteľa. Sv. Ján mal možnosť zažiť požehnané i prekliate otcovstvo.
Jeho otec Zachariáš je skutočný otec, ktorý túžobne očakáva narodenie svojho syna, ktorý je pre nich prejavom Božieho milosrdenstva a je dôvodom radosti celého spoločenstva. Existujú domnienky, že vraždenie neviniatok sa dotklo aj Zachariášovej rodiny a že vojaci išli cielene aj po malom Jánovi, o ktorom sa všeobecne vedelo, že sa narodil a že sa to udialo za zvláštnych okolností. Blízko Ain Karimu, kde žila sv. Alžbeta, je akási jaskynka, v ktorej sa podľa tradície skrývala sv. Alžbeta s malým Jánom. A pravdepodobne Zachariáš otec sv. Jána zahynul pri obrane svojej rodinky. Môžeme povedať, že Ján zažil skutočného otca, ktorý z lásky k nemu zomrel.
Na druhej strane bol Herodes, otec, ktorý kvôli vlastnej kariére a pohodliu bol ochotný vraždiť a to dokonca aj svojich vlastných potomkov. Otec, ktorý vzbudzoval hrôzu a des. Kráľ, otec vlasti, kvôli ktorému zahynulo veľa synov. Obidva tieto zážitky formovali život sv. Jána.
Pôvodný Boží zámer s človekom je vyjadrený tou skutočnosťou, že človek je stvorený preto a nato, aby sa stal Božím obrazom. Len ten otec, ktorý žije v Duchu Svätom a žije Božie Slovo zjavuje Boha Otca. Pozemský otec, podľa Božieho plánu, má byť „obrazom Boha Otca” v tomto svete, ktorý trpí „neprítomnosťou otca.” Vo svete, v ktorom sa cítime byť odvrhnutí, by mal byť obrazom Boha Otca, ktorý nás prijíma. Mal by byť prameňom istoty vo svete, ktorý je tak slabý a nestály. Či si je pozemský otec toho vedomý alebo nie, práve on je povolaný k tomu, aby odovzdal dieťaťu vedomie totožnosti a istoty. Psychológia učí, že láska matky vyživuje semienko lásky, ktoré sadí otec. Keď nás otec berie do náručia, vieme, že máme svoju dôstojnosť, sme dobrí, máme svoju cenu a máme právo žiť. Aj láska matky a súrodencov nás buduje na základe, ktorý môže položiť len otec. Neviditeľný a Nepochopiteľný Boh sa chce deťom zjaviť prostredníctvom otca. Jedine človek je schopný v hmotnom a telesnom svete pretlmočiť Netelesného a Neviditeľného Boha.
V ľudskej duši je zakorenená radikálna neistota, ktorá je dôsledkom prvotného hriechu. Pociťujeme odstup, vzdialenosť medzi Bohom a nami a myslíme si, že nie sme hodní jeho prítomnosti. Cítime túžbu po Bohu, ktorý je Večným a Blaženým Svetlom a zároveň sa ho bojíme. Sme zneistení a preto i nezrelí, to znamená neschopní dávať. Zranenie vzťahu s otcom sa týka každého z nás.
Pán Ježiš vo svojej Veľkňazskej modlitbe vyjadruje myšlienku: „Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ bola v nich a aby som v nich bol ja.” V týchto slovách je vyjadrený celý problém nášho sveta: „nepoznanie Boha Otca”. Chýba nám skúsenosť s Bohom ako s našim Otcom. V tomto podstatnom probléme korenia všetky naše hriechy. Cirkev si v Duchu Svätom začína uvedomovať, že toto je podstata ľudských problémov. „Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná”. Nejde tu o rozumové poznanie, ale jedná sa o bytostnú skúsenosť s Bohom ako Otcom.
V tomto najzákladnejšom vzťahu sme my všetci vnútorne zranení. Preto sme skôr náchylný uveriť zvestiam o prichádzajúcich trestoch, ako radostnej zvesti o Bohu Otcovi, ktorého nám celým svojím životom a pôsobením zjavuje Ježiš a ktorý nás stvoril a miluje nás až na smrť. Jeho Láska prechádza náš život. Apoštol hovorí: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna, ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.” Boh Otec sa zjavuje vo svojom Synovi. My máme úžasnú možnosť poznať Boha Otca skrze Syna, skrze Božie Slovo. Často pri štúdiu Písma Svätého robíme jednu veľkú chybu, že sa zameriame len na to, čo Písmo hovorí o človeku. A sme z toho zhrození a odkladáme túto knihu, pohoršení nad jej obsahom. Zabúdame, že zmyslom tejto knihy je predovšetkým „zjaviť Boha Otca”. Pod týmto zorným uhlom budeme dejiny Spásy vnímať ako dejiny nesmiernej Božej trpezlivosti s človekom.
Boh Otec je Otcom nášho Pána Ježiša Krista. A Ježiš je dokonalým synom a podobou Otca, ktorý sa ujíma človeka a vyslobodzuje ho z „bezbožnosti a bezmocnosti”. Ježiš celým svojím životom ale aj svojou smrťou a vzkriesením zjavuje Otcov záujem o človeka. Vidíme chorých ľudí, ktorí v jeho blízkosti nachádzajú zdravie a silu.