Advent (24.12.) ráno – (Lk 1,67-79)
Počuli sme: „Jánovho otca Zachariáša naplnil Duch Svätý a takto prorokoval: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa…“ Pannu Máriu naplnil Duch Svätý pri Zvestovaní. Pretože uverila bola schopná od prvej chvíle spievať svoj Magnificát. Alžbetu naplnil Duch Svätý pri návšteve P. Marie. O Zachariášovi počujeme, že ho Duch Svätý naplnil, až osem dní po narodení sv. Jána, až keď držal vo svojich rukách prisľúbené dieťa. Anjel mu pri ohlásení týchto udalostí vytýka neveru, možno skôr neschopnosť viery v dobrú zvesť a dôsledkom jeho nevery je strata reči. Reč sa mu vracia v tej istej chvíli, ako ho skrze vieru naplnil Duch Svätý.
Zachariáš svoj prejav začína zvelebovaním Boha. V breviári v ranných chválach priamo hovoríme: „Požehnaný Pán Boh Izraela..!“ Je to dôstojné a správne, začínať svoju modlitbu zvelebovaním a oslavou Boha. Božie bytie je tak velebné, že sa nikdy nepomýlime, keď ho chválime. Naopak: Dopúšťame sa veľkej nerozumnosti, a nám samým sa to kruto vypomstí, keď nie sme Bohu vďační. Sv. Pavol v liste Rimanom v 1. kap. hovorí, že ak človek nechváli a neoslavuje Boha, ak mu nie je vďačný, Boh ho vydáva do moci nečistých démonov. Naša vďačnosť je prejavom správneho postoja voči Bohu, ktorý nás presahuje bytím, múdrosťou i dobrotou. A v konečnom dôsledku vedie ku slobode od nečistých démonov.
Zachariáš hovorí o Bohu Izraela. Boh Izraela je úplne iný, ako „bohovia“ okolitých národov, ktorých si ľudia vytvorili podla seba. Boh Izraela je nezobraziteľný. Nedá sa k nikomu a k ničomu prirovnať. Židovské náboženstvo sa začína osobným vzťahom medzi Bohom a človekom v dávnovekej zmluve s Abrahámom a Mojžišom a utvrdzuje sa a pokračuje v kresťanstve, v čo najužšom osobnom spojení Boha a človeka v NZ Ježiša Krista, v ktorom obe prirodzenosti prebývajú bez splynutia ale i bez rozdelenia. Toto jedine pravé bohoľudské, židovsko – kresťanské náboženstvo sa uberá priamou a kráľovskou cestou medzi dvomi krajnými omylmi pohanstva, v ktorom ráz človeka pohlcuje božstvo (v Indii), inokedy samo božstvo sa mení na tieň človeka (v Gréckej a Rímskej mytológii).“
Boh Izraela sa zároveň zjavuje ako Vykupiteľ a Spasiteľ. Vykúpenie a Spása nie sú dva totožné pojmy. Predobrazom kresťanského Vykúpenia je vyslobodenie Izraela z Egyptského otroctva. Sám Boh sa ujíma svojho ľudu a svojou mocou, ktorá prevyšuje všetky iné, láme egyptské jarmo, ale i tu sa vykúpenie uskutočňuje prostredníctvom človeka – Mojžiša, pretože Boh do ľudského sveta nevstupuje bez súhlasu človeka a koná v ňom skrze nás a v tom je naša veľkosť i dôstojnosť a zároveň zodpovednosť za svet. Pred Bohom sme dospelí a plne zodpovední.
Učenie o prvotnom hriechu bezprostredne súvisí s vykúpením, ktoré uskutočnil Kristus. Hriechom prvých ľudí získal diabol nad ľudstvom nadvládu. Dramatická situácia sveta, ktorý „je v moci Zlého“ (1Jn 5,19) a to napriek Kristovmu Vykúpeniu, ktoré si človek musí osobne v Kristovi privlastniť, robí z ľudského života boj. Ten boj sa zrodil na samom počiatku sveta a potrvá, ako povedal Pán, až do posledného dňa. V procese Vykúpenia ide predovšetkým o Ježišov zápas s mocnosťami temnosti, ktoré človeka držia v zajatí.
Biskup Meliton zo Sard hovorí: „Viedli ho ako baránka, zabili ho ako ovcu, vykúpil nás zo služby svetu akoby z Egypta a vyslobodil nás z diablovho otroctva akoby z faraónovej ruky; našu dušu označil svojím Duchom a údy nášho tela vlastnou krvou. On hanbou pokryl smrť a diabla rozplakal ako Mojžiš faraóna. On udrel neprávosť a nespravodlivosť odsúdil na neplodnosť ako Mojžiš Egypt. On nás vyviedol z otroctva na slobodu, z tmy na svetlo, zo smrti do života, spod krutovlády do večného kráľovstva a urobil z nás nové kňazstvo a vyvolený ľud naveky. On je veľkonočný baránok našej spásy.“ Mohli by sme povedať, že krst je sviatosťou nášho vykúpenia. V ňom odriekame zlého a uznávame Boží nárok na nás, stávame sa Božím vlastníctvom. V krste je na nás aplikované ovocie vykúpenia.
„Vykúpenie je predovšetkým odstránením radikálnych bariér, ktoré oddeľujú človeka od Boha, a hlavne hriechu, ktorý podrobuje ľudstvo diablovi a umožňuje vládu padlých anjelov nad zemským kozmom. V momente Vykúpenia však démonické sily strácajú svoju moc a vzťahy medzi Bohom a človekom sa menia. Dalo by sa povedať, že Boh mení svoju pedagogiku. Odoberá satanovi právo panovať nad ľudstvom, hriech je zničený, moc zlého je zlomená. Preto slovo „výkupné“ získava iný význam. Je to dlh navrátený diablovi, ako sa zdôrazňuje v patristickej literatúre prvých storočí. Boh dal diablovi moc, ale potom mu ju odobral, pretože ten prekročil svoje práva a zaútočil na nevinného.“ (Soteriologia z pohľadu pravosl. dogmatiky, Jaroslav Fogl 2007, internet)
Možno trochu jasnejšieho svetla prinesie do tejto problematiky svedectvo p. Glorie Polo, ktorá prežila klinickú smrť. Hoovorí o démonoch: „Prišli, aby ma vyúčtovali, pretože som prijala ich ponuku k hriechu, a teraz som za to musela zaplatiť, a tou cenou som bola ja sama. Veď moje hriechy mali dôsledky. Hriechy patria satanovi, nie sú od neho žiadnou ponukou zadarmo, musia sa zaplatiť. Tou cenou sme my sami. Keď teda takpovediac nakupujeme v jeho obchode, budeme musieť za ten tovar zaplatiť. To by nám malo byť jasné. Musíme zaplatiť za každý hriech, platíme pokojom svedomia, platíme vnútorným pokojom, platíme svojím zdravím… … Tieto hriechy nás teda tiahnu do hlbiny, dolu, k „otcovi lži“. Ak ale svoje poľutovaniahodné zlyhania a hriechy (ktoré musíme zaplatiť) prednesieme Bohu vo sviatosti zmierenia, potom Boh (Kristus – Bohočlověk) platí túto cenu. On ju zaplatil svojou vlastnou Krvou a smrťou na kríži. A On platí zakaždým, keď hrešíme, znovu. On za nás vytrpel pekelné muky, ktoré sme si mali sami odpykať a ktoré nás zaväzujú majiteľovi hriechov (satanoví). Boli sme vykúpení Ježišom Kristom. Teraz máme nárok na Jeho Kráľovstvo, na Jeho život, pretože On nás urobil „Božími deťmi“.
Zo svojho prázdneho spôsobu života, zdedeného po predkoch, sme boli vykúpení nie nejakými pominuteľnými vecami, ale drahou krvou Krista ako bezúhonného a nepoškvrneného baránka. (zrov. 1Pt 1,18-19). Boh Otec nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. (zrov. Kol 1,13-14)
Je tu ešte iný rozmer. Ježiš, ako človek, uzmieruje Božiu velebnosť svojou poslušnosťou až na smrť a tým, že napĺňa Božie očakávanie ohľadom človeka „stať sa Božím Obrazom“. A týmto v pravom slova zmysle spláca dlžobu človeka voči Bohu, ktorý nás stvoril preto, aby sme sa stali jeho obrazom. Ježiš sa stáva miestom Vtelenia a Zjavenia Boha – Lásky.
Čo je to však Spása. Zatiaľ čo Vykúpenie rieši akési mínus, do ktorého sa naša prirodzenosť svojím hriechom dostala, keď sa dostala pod moc zlých duchov, Spása je obnovou prvotných pomerov. Spása je v spojení s Bohom. Spása je účasťou na Božej prirodzenosti. Spása je v zbožštení človeka. Sviatosťou Spásy je Eucharistia. Ona nás vedie k účasti na Božej prirodzenosti. Eucharistia je Nová Zmluva uzavretá medzi Bohom a človekom v Tele a Krvi Ježiša Krista, ktoré sme vyzvaní prijímať a tak sa zmocňujeme svojej Spásy. Spása sa uskutočňuje v prieniku Boha do nás, skrze Slovo a skrze Sviatosti.