Advent (23.12.) – (Lk 1,57-66)
V dnešnom úryvku z evanjelia sme počuli: „Alžbete nadišiel čas a porodila syna. Jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán preukázal veľké milosrdenstvo a radovali sa spolu s ňou.” Pozrime sa ako Božie slovo komentuje narodenie človeka. Je to prejav veľkého milosrdenstva od Boha. Je to dôvod k radosti celej spoločnosti. Všetci sa radovali z toho, že Alžbeta porodila dieťa. Veď v židovskom prostredí každé dieťa mohlo byť očakávaným Spasiteľom. Ak je dieťa správne prijaté a vychované stáva sa oporou pre svojich rodičov. Toto je správny vzťah k novo počatému životu. Každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet, je znakom toho, že nám Boh ešte stále verí. Každý nový život sa rodí za cenu obety. Nato, aby človek mohol očakávanie nového života takto prežívať potrebuje silu od Boha. Žiadne zviera nemá výhrady voči očakávanému potomstvu. Sledujte vlčicu alebo opicu, ako sa vie nežne láskať so svojím potomstvom.
Pre našu dnešnú pomýlenú mentalitu, zameranú proti životu, to zneje veľmi zvláštne. Tehotenstvo ako prejav Božieho milosrdenstva voči žene i voči mužovi. Keď sadíme strom, chceme a tešíme sa z toho, keď prináša mnoho ovocia. Keby si zemiaky na hriadke povedali, že sú moderné a nechcú mať viac ako dva nové zemiačiky, asi by sme pri zbere úrody nejasali od radosti. Prečo nevieme pochopiť, že aj dobrý človek má mať mnoho detí. A Boh sa teší aj z prirodzenej plodnosti človeka. Veď ku každému novému životu hovorí svoje áno už tým, že ho tvorí a dáva. Židia považovali neplodnosť za kliatbu. Naopak: plodnosť bola znakom Božieho požehnania.
Všetci sa rodíme s povolaním otca alebo matky. Všetci sme pozvaní k tomu, aby sme mali hojné potomstvo. Potomstvo možno chápať aj v duchovnom zmysle. Veď nie je nič krajšie, ako zrodiť mnoho detí pre Krista. U nás kňazov a rehoľníkov je to duchovné otcovstvo a duchovné materstvo. Sme a máme byť v inej oblasti plodní, ale plodní musíme byť všetci. A v bolesti sa rodí fyzicky ale aj duchovne. Bez obeti nieje nový život.
Možno si až pri počúvaní tejto úvahy uvedomíme, ako naša civilizácia poblúdila ďaleko od Božej lásky. Od Boha, ktorý žehná životu a teší sa z každého novovzniknutého človeka. Každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet je znakom toho, že Boh nám ešte stále verí. Každé dieťa prináša čosi nové. Ak pôjde po ceste Božích prikázaní, stane sa požehnaním pre tento svet. Neexistujú len technickí a vedeckí géniovia, ale existujú aj duchovní géniovia, géniovia lásky – svätci. Aj v našej ľudovej tradícii sa zachovalo príslovie: „Detí a fliaš na zaváranie, nikdy nie je v dome nazbyt!”
Pre každého človeka má Pán Boh plán Spásy. Každý človek potrebuje byť spasený Bohom a môže sa zároveň stať spasiteľom. Ľudia na Jánovo zrodenie reagovali tým, že si kládli otázku: „Čím len bude tento chlapec? Lebo s ním bola Pánova ruka.“ Keď som bol vo Svätej zemi, navštívil som miesta Jánovho narodenia ale aj pustovňu, v ktorej sa skrývala sv. Alžbeta s malým Jánom, keď Herodes dal vraždiť všetky neviniatka. Aj s malým Jánom sa museli skrývať a podľa starej tradície Zachariáš bol zavraždený možno i preto, že neprezradil, kde sa skrývajú dve najdrahšie bytosti, ktoré chránil, manželka a dieťa. Dobrý otec dá aj život za svoju rodinu.