Advent (22.12) – (Lk 1,46-56) Máriino svedectvo
Dnes nám cirkev predkladá znovu pred oči Pannu Máriu ako vzor. Sú nám kladené pred oči chvíle Máriinho počatie z Ducha Svätého a jeho dôsledky. Častejšie sme už rozoberali tieto požehnané chvíle jej života, ktoré sa pre nás stávajú školou Božej múdrosti. Dnes by sme mohli obrátiť pozornosť na Máriino svedectvo. Magnificat, ktorý býva veľmi často považovaný za modlitbu, nieje modlitbou, ale svedectvom. Mária sa v ňom neprihovára Bohu, ale nám ľuďom. Ona nám chce odovzdať svoju skúsenosť s Bohom. Veľmi často počas evanjelizácie zaznievajú svedectvá rôznych ľudí, ktorí majú svoju skúsenosť s Bohom. A keď ich počúvame, často mnoho pochopíme a získame správnu predstavu o Bohu, ale zároveň aj o riešení problému, ktorý považujeme za neriešiteľný. Všimnime si dnes svedectvo Panny Márie.
„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi…” Pred pár rokmi som mal možnosť navštíviť charizmatické stredisko „Para le monial“ vo Francúzsku. Môžem povedať, že som tam videl ľudí, ktorí od radosti zo svojej viery, od radosti nad svojím Spasiteľom, spievali a tancovali až sa mi to niekedy nepozdávalo. Ale Panna Mária v dnešnom Evanjeliu vydáva také iste svedectvo o Bohu Spasiteľovi. O Bohu, ktorý už teraz chce byť našim Spasiteľom a začať v nás proces našej Spásy. Spása nieje niečo, čo začína až po smrti a týka sa len našej posmrtnej existencie. Boh chce spasiť celého človeka. Dokonca v samotnom slovenskom slove Spasiteľ zaznieva, že ide aj o naše telo, o našu pozemskú realitu. Sviatosti Cirkvi sú pramene Spásy, vonkajšie znamenia, vnútornej milosti Božej. Od okamihu Spasiteľovej smrti na kríži sa Spása stáva objektívnou skutočnosťou a my môžeme prichádzať a čerpať z prameňov spásy. V spolupráci s Bohom môžeme uskutočňovať svoju spásu, privlastňovať si ju.
V čom spočíva spása? Spása je v tom, že Boh sa milosrdne sklonil k nám, že Boh nás chce zobrať za ruku, napriek našej nehodnosti, pretože nás miluje. Spása je v tom, že sa chytíme, a že siahneme po tejto podávanej Božej ruke a On nás bude viesť. Necháme sa Bohu operovať. Dovolíme, aby Ježiš začal v nás žiť svoj život. Teda z Máriinho svedectva sa môžeme poučiť o tom, že Spása nieje len vecou eschatologickej budúcnosti, spása sa deje už teraz a dosiahneme ju v tej miere, nakoľko sa odovzdáme Bohu. Toto je naše pokánie a kajúcnosť.
Kajúcnosť ako snaha znovu nájsť pramene života. Je snahou pracovať na čistote srdca. Dokiaľ je v mojom srdci hriech, nemôže do neho vstúpiť Duch Boží v plnej moci a sile. Žitá kajúcnosť to je zápas s hriechom. U mnohých kresťanov sa úplne vytratilo vedomie, že s hriechom treba zápasiť. Nielen ho vyznávať v spovedi, ale mu aj aktívne odporovať. Mnohí kresťania prijímajú hriech ako realitu, s ktorú sa človek akosi musí vyrovnať a hľadajú možné i nemožné kompromisy, aby v tomto svete ovládanom hriechom mohli nejako bez úrazu prežiť. Ako konkrétne vyzerá zápas s hriechom? Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyžaduje Ježiš od svojich nasledovníkov: „Ak chce ísť niekto za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma!” Teda je potrebné seba zaprieť a nasledovať Krista. Zaprieť seba je čosi viac ako naše sebazaprenia. Oni sú určitými krokmi k tomuto zapreniu seba ale úplne ho neuskutočňujú. Pán Ježiš hovorí: „Ak sa nezrieknete všetkého čo máte, nemôžete byť mojimi učeníkmi”.
Zaprenie seba to je zrieknutie sa sebavlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi. To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nieje v poriadku. Sv. Pavol stav kresťana vyjadruje: „Či žijeme, či umierame, Pánovi sme!” Žitá kajúcnosť to je boj so sebectvom. Snaha žiť Božie Slovo. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením žiť len pre seba a podľa seba. Žitá kajúcnosť je snaha o čistotu srdca a čisté srdce nás vedie k poznaniu Boha. Kajúcnosť je úsilie o obnovu dýchania našej duše, ako tomu bolo na počiatku v raji, keď Boh i človek dýchali v súlade.
Teda nejde tu o sviatočné sväté prijímanie, ale ide o prijatie Ježiša ako Pána a Spasiteľa. Ide o našu stálu vydanosť. Toto urobila Panna Mária. Zriekla sa svojej vôle a úplne sa odovzdala Bohu. A od tej chvíle spieva svoj Magnificat.
Čo je k tomu potrebné? Počúvajme ďalej slová Máriinho svedectva: „lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice…” Poníženosť, pokora, uznanie svojej ničotnosti, to sú nutné predpoklady, aby sme mohli prežiť Boha ako svojho Spasiteľa. Absolútna odkázanosť na Boha. Všimnime si túto Pannu Najmúdrejšiu, aká je jéj odpoveď na Božie pozvanie. Mária nehovorí a nesľubuje Bohu: „Ja to urobím.” Mária si nedáva žiadne predsavzatie ohľadom Materstva Božieho. Ona veľmi dobre vie, že k tomu, k čomu ju Boh pozýva nestačia sily jej prirodzenosti. Ona sa podriaďuje a pokorne prosí: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova”. Toto sa páči Bohu, toto je pravá pokora. Táto pokora si je vedomá veľkých vecí, ktoré jej robí, ten, ktorý je mocný a práve preto, že vie, že je to dielo Božie, nieje ohrozená pýchou.
Táto pokora môže z celou pravdivosťou tvrdiť: „Od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.” Táto pokora vidí za všetkým pozitívnym v sebe dielo Boha, ktorý je Svätý a Milosrdný. Náš Boh je milosrdný. „Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.” Milosrdenstvo Božie sa prejavuje voči tým, ktorí majú správny postoj k Bohu a to bázeň. Bázeň nieje strach z Boha ale je to strach z toho, aby sme Boha nestratili.
„Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil na prázdno.” Toto sú dôsledky priblíženia sa Boha k nám. Prestávame sa báť mocných a pyšných tohoto sveta, cítime ako nás Boh kŕmi dobrými vecami. Ježiš nás vnútorne oslobodzuje od strachu spod rôznych nátlakov tohoto sveta. Viera nás prenáša, cez všetky obtiaže tohoto veku.
„Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätal na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom Abrahámovi ä jeho potomstvu naveky”. Boh nezabúda na svoje sľuby. V Kristovi sú naplnené všetky Božie prisľúbenia. Boh sa stal človekom. Boh vykupuje človeka. Boh chce žiť s nami a v každom jednom z nás, Emanuel Boh medzi nami. Toto je Marino svedectvo o tom, čo jej urobil Boh.
Sv. Ján z Kríža nám ukazuje, kam vedie čistota srdca: „Duša zjednotená s Bohom a pretvorená v neho dýcha v Bohu pre Boha akýmsi najhlbším dychom, podobným Božiemu, ktorým Boh v nej prítomný dýcha sám v sebe ako jej vzor. Duše stvorené na to, aby ste sa kochali v týchto vynikajúcich daroch, čo robíte?! Okolo čoho sa točia vaše túžby?! Aká žalostná je slepota Adamových detí, keď nevidia, hoci ich zalieva toľké svetlo, a sú hluché na také hlasné volanie.”