Bratia a sestry, môžeme si položiť otázku: Kde bol Adam, keď had pokúšal Evu? Písmo sväté hovorí, že potom , čo ju satan oklamal , vzala zakázané ovocie , ” a jedla, dala tiež svojmu mužovi, ktorý bol s ňou, a on tiež jedol” (Gn 3,6). Bol Adam pri Eve po celý ten čas? Stal pri svojej žene, keď sa ju snažil had oklamať? Stal tam a počul každé jeho slovo?
Pokiaľ áno – a máme dobrý dôvod si to myslieť – musíme si položiť zásadnú otázku: ” Prečo nič nepovedal? “
Skôr než Boh stvoril Evu, prikázal Adamovi, aby z jedného stromu nikdy nejedol. Adam mal určite príkaz , aby toto Božie Slovo tlmočil svojej žene a môžeme predpokladať, že to aj urobil.
Keď však had začal s Evou rozhovor, v ktorom napadal a spochybňoval Božiu dobrotu, Adam mlčal. Vnímal celý rozhovor, každé slovo. Počul aj to, ako Eva nepresne tlmočí Boží príkaz, ktorý jej on sám starostlivo odovzdal, videl , ako zakázané ovocie stále viac upútava jej pozornosť. Videl, ako naťahuje ruku a trhá plody. Neurobil nič a nepovedal jediné slovo, aby ju zastavil. Mlčal. Prečo?
V liste 1 Tim 2,11-15 počujeme: “Žena nech sa učí v tichosti a v úplnej podriadenosti. Učiť žene nedovoľujem, ani vládnuť nad mužom, ale mech je tichá. Veď prvý bol stvorený Adam, až potom Eva. A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu. Ale spasí sa rodením detí, ak vytrvajú vo viere a láske, v posväcovaní a v triezvosti”.
Teda sv. Pavol tvrdí, že hadom bola podvedená Eva a nie Adam. Adam vedel, čo sa deje. Možno mal upozorniť Evu: “Moment, počkaj chvíľu! Moja milá, ten had ti neponúka nič dobré. Som o tom presvedčený, pretože klame. Chce ťa presvedčiť o tom, že keď nepočúvneš Boha, získaš viac, ako keď mu budeš verná. A to je klamstvo! Dovoľ, aby som ti pripomenul, čo mi Boh povedal, skôr ako stvoril teba. Pozri sa okolo seba. Tu je raj. Boh ho stvoril pre nás a dal nám ho. Nemáme dôvod pochybovať o jeho dobrote.” Potom sa Adam mohol svojou autoritou obrátiť na hada a prikázať mu, aby zmizol.
Adam však mlčal. Stal tam, počul a videl všetko, čo sa odohrávalo, a nepovedal ani slovo. Nechal svoju ženu samu. Prehral svoj prvý duchovný zápas. Zlyhal ako muž.
Adamovo mlčanie je začiatkom zlyhania každého muža. Od Kainovej vzbury po Mojžišovu netrpezlivosť, od Petrovho zapretia až po zlyhanie každého jedného muža a manžela v láske voči svojej žene. Toto všetko je obrazom povahy nášho pádu, obrazom znepokojujúcim, ale pravdivým. Od tejto chvíle, teda od chvíle Adamovho zlyhania, má každý muž v sebe tento sklon mlčať tam, kde treba hovoriť. Mužovi vyhovujú situácie, v ktorých presne vie, čo ma robiť. Ako náhle sa veci začínajú komplikovať a naháňať strach , zviera mu žalúdok a snaží sa z celej situácie vycúvať. Keď ho život frustruje svojou nevypočítateľnosťou, zmocňuje sa ho zlosť. Plný hrôzy a zúrivosti zabúda na Božie pravdy a obracia sa do seba. Od tejto chvíle sa objavujú problémy. Zahľadený sám do seba , stráca kontrolu nad behom svojho života. Výsledky vidíme okolo seba každý deň: neovládaná sexuálna vášeň, pasívni manželia a otcovia, zlostní muži, ktorý chcú všetko ovládať. Na počiatku tohoto všetkého stojí Adam, ktorý mlčal, keď mal hovoriť.
Muži sú povolaní k tomu, aby si pamätali, čo Boh povedal, a podľa toho tiež v pravý čas hovorili a kráčali do nebezpečnej neistoty s dôverou a múdrosťou, ktorá pochádza z načúvania Božieho hlasu. My však podobne ako Adam na Boha zabúdame a mlčíme.
Satan potom môže víťaziť na mnohých úsekoch: v spoločnosti, v cirkvi, v živote rodín, v živote detí a priateľov. Nastal čas, aby muži obnovili svoj hlas, načúvali Božiemu hlasu a hovorili.
Na záver možno trochu vážneho zamyslenia jeden novoveký midraš a jeden vtip:
O malomyseľnosti:
Adam bol stvorený tak, aby jeho oči videli mimo seba. Keď Adam videl prichádzať Božiu Slávu bol uchvátený Božou Velebou, dotiaľ, dokiaľ ho Satan nezviedol, aby sa pozrel na seba a aby sa porovnával s Bohom. Človek dostal komplex a objavila sa v ňom závisť. Zabudol na to, že bol nesmierny blažený, keď nazeral na Boha svojho Stvoriteľa. “Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou.”
Človek videl žiariaceho Boha a chcel byť ako on. Keby vytrval v obdivnom pohľade na Boha, jeho tvár by postupne začala žiariť ako tvár Mojžiša. My všetci sme pozvaní k tomu, aby sme nazerali krásu nášho Boha. Boh nás pozýva, aby sme hľadeli na neho a v tom sa skrýva naša blaženosť. On zasa hľadí na nás a v tom je jeho, pre nás nepochopiteľná blaženosť.
A na záver sľúbený vtip:
V jednom vtipe sa hovorí, že keď Boh pred stvorením Evy uspal Adama, aby mu v spánku vybral rebro a z neho mu stvoril Evu, povedal mu: “Tak toto je naposledy, čo sa pokojne vyspíš.”