Dnešné evanjelium nám ukazuje zvláštne stretnutie Ježiša s farizejmi. Bola to snaha podchytiť Ježiša v reči, aby ho mohli odovzdať štátnej moci ako nebezpečného buriča. Teda snaha zabiť Ježiša, ale prostredníctvom Rimanov, aby navonok zostali čistí a nestratili úctu v očiach ostatných veriacich. Možno nám ako prvá napadne otázka: Prečo tak veľmi nenávideli Ježiša, že sa ho rozhodli zabiť? Možno i preto, lebo lipli na pomýlenom obraze o sebe samých a svojej domnelej veľkosti a nezniesli, aby im Kristus odhaľoval pravdu.
Sv. Augustín takto vyjadruje to, čo prežíva každý prirodzený človek, keď sa po prvý raz stretá s Ježišom a s jeho Slovom: „Božie Slovo sa ti najprv bude javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš a nezbadáš, že je príčinou tvojej Spásy.“ Keď človek ochotne príjme posolstvo o potrebe pokánia, vtedy pochopí, že Ježiš ho vedie ku Spáse, ale ak pokánie nechce robiť, tak mu ostane len ten prvý a mylný dojem, že Ježiš je ten, ktorý ho chce zničiť a zahubiť. I to môže byť jedna z príčin nenávisti voči Ježišovi, ktorá sa objavuje u farizejov.
V dnešnom evanjeliu sa farizeji snažia Vtelenú Božiu múdrosť podchytiť v reči. Domnievam sa, že všetci dobre chápeme, čo chceli farizeji dosiahnuť. Ak by Pán Ježiš jednoznačne povedal: „neplaťte dane“ tak by ho obvinili u Rímskej vrchnosti, že poburuje. Keby zasa jednoznačne povedal „plaťte dane“, obvinili by ho pred verejnosťou, že je kolaborant s Rímskou okupačnou mocou, čo by určite viedlo mnohých jeho nasledovníkov k tomu, aby ho opustili. Veď mnohí z tých, ktorí ho nasledovali, očakávali, že ich vyslobodí spod moci Rimanov.
Farizejom však vôbec nešlo o riešenie morálneho problému, či je okupovaný národ povinný platiť dane okupantom. Im išlo len o to, nejakým spôsobom podchytiť Ježiša v reči, aby ho mohli obžalovať a aby sa ho konečne „slušným spôsobom“ a podľa možnosti „zákonnými prostriedkami“ mohli zbaviť, a aby zároveň nestratili imidž zbožných ľudí. Preto ani odpoveď Pána Ježiša nemáme chápať ako jednoznačný morálny princíp, ale skôr je to poukaz na žalostnú náboženskú i politickú situáciu Židovského národa v dobe Ježišovej.
Vieme, že v samotnom náboženskom systéme Židov existovala takzvaná chrámová daň a podľa Mojžišovho zákona veriaci Židia boli povinní dávať desiatky z úrody a oni to robili rád a ani Pán Ježiš tento systém nerušil a ani proti nemu nevystupoval. I prví kresťania sa držali príkazu, ktorý dáva sv. Pavol v liste Rimanom 13,1-7: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku…Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“ Avšak aj tu platí zásada, že daň nesmie byť taká, žeby ožobračovala daňovníka alebo dokonca likvidovala podnikateľa, ktorý je pre spoločnosť prínosom.
Peniaze, ktoré v tej dobe užívali Židia v Judei, niesli obraz cisára a preto mohol povedať Pán Ježiš: „Dávajte teda cisárovi, čo patrí cisárovi a Bohu, čo patrí Bohu“. (Možno trošku humorne by vyznela situácia, keby sa táto udalosť odohrala teraz a na Slovensku a s Pánom Ježišom by sa stretli farizeji Slovenského pôvodu a vytiahli z vrecka 10 Sk, 50 Sk alebo 100 Sk. Asi by to vyznelo jednoznačne v prospech Boha. Pán Ježiš by asi mohol len odpovedať: „Dávajte Bohu, čo je Božie!“ Nakoniec ani 1000 Sk by nevyznelo úplne v náš neprospech. „Čo vidíš na tej bankovke?“ Farizej by musel priznať: „Kňaza katolíckej cirkvi, Andreja Hlinku!“ Pravdepodobnú odpoveď Pána Ježiša si každý domyslí.
Počuli ste vtip o tom, ako išli peniaze do neba? „Najprv sa k nebeskej bráne priblížil zástup drobných mincí a svätý Peter ich privítal: „Poďte požehnané do nebeského kráľovstva, vy ste pravidelne chodili do kostola, v nedeľu a niektoré aj vo všedné dni!“ Za nimi sa objavil zástup 20, 50 a 100 Sk a sv. Peter ich privítal: „Pre milosrdenstvo nášho Pána poďte aj vy do nebeského kráľovstva, i keď ste chodili do kostola len na Vianoce a na Veľkú noc!“ Objavili sa aj vyššie bankovky. Sv. Peter povedal: „Choďte preč, vás som v kostole nikdy nevidel!“
Avšak nechcem zostať pri peniazoch a daniach, ale chcem tiež poukázať na inú súvislosť. Peniaze nesú obraz cisára a preto patria cisárovi, človek však v sebe nosí obraz Boha a preto patrí Bohu. Chcem poukázať na vyššiu spravodlivosť, aby človek svoju bytosť vydal Bohu a tak našiel Spásu. Sv. Augustín hovorí: „Človek je túžbou Boha, je cieľom jeho lásky.“ Táto Božia túžba po nás sa realizuje a zhmotňuje v Eucharistii. Ježiš chce žiť v každom z nás. Máme urobiť niečo, čo sme už ako deti pri prvom svätom prijímaní naznačili tým, že sme na tento obrad prišli vo svadobnom oblečení. Máme sa vydať Kristovi. Máme sa mu odovzdať tak ako žena mužovi a muž žene pri milovaní. Dovoliť mu, aby On v nás mohol rozvinúť Život, ktorým je On sám.