Ak sme mali po včerajšom čítaní akýsi pocit zvýšeného sebavedomia u Tobiho, môžeme predpokladať, že mu išlo len o jedno: Poukázať na nepochopiteľné Božie jednanie. On, ktorý naozaj dodržoval verne zákon a dokonca išiel ďalej ako kázal Mojžiš, sa zrazu ocitne v situácii, ktorú by sme mohli ľudský kvalifikovať ako Boží trest. Oslepne a stane sa to bezprostredne potom, čo vykoná jeden evidentne bohumilý čin. Pochová zahrdúseného Žida a od fyzickej i psychickej únavy zaspí na podstienke domu. Trus mu padol na oči a on tak tvrdo spal, že nevnímal, ako mu vápno, ktoré vrabčí trus obsahuje, prepaľuje jeho oči. Sám sa s bôľom priznáva, že: „Chodil po lekároch, aby ho vyliečili.“ Ale čím viac ho natierali liekmi, tým viac sa mu oči zaťahovali škvrnami, až celkom oslepol.
Mnohí starší ľudia veľmi dobre poznajú skúsenosť so stratou zraku. Ako bolestne to na človeka doľahne. A vôbec, ako veľmi nás trápi strata každého zmyslu, pretože zmysly človeka sú úžasne Božie dary. Oni nám umožňujú orientáciu v materiálnom svete. Ja sám som prežil hluchotu i nemotu, takže viem pochopiť ľudí, ktorí nepočujú a nemôžu hovoriť. Je to veľmi ťažké. Skúsenosť so slepotou osobne nemám, ale viem, že to musí byť ťažké. Štyri roky bol Tobi slepý. Jeho slepota bola snáď o to horšia, že sa jednalo o aktívneho muža plného životnej sily a snahy pomáhať. Môžeme to predpokladať z jeho skutkov. Prečo Boh dopustil takéto zvláštne zastavenie v jeho živote?
Veľmi často sa stáva, že keď nám Boh odoberie niektorý zmysel a myslím si, že najviac to platí o zraku, vtedy nám Boh otvára naše vnútorné zmysly. V tejto tme zmyslov k nám Boh začne intenzívnejšie hovoriť v našom vnútornom svete. Akoby nás chcel takto priviesť k plnšiemu spoločenstvu so sebou. Akoby nás prosil: „Už sa nerozptyľuj televíziou, ani novinami. Venuj mi viacej času a prosím ťa, neutekaj pred sebou samým a predo Mnou, lebo sa môžeš veľmi ľahko potknúť!”
Celá ťarcha starostí o rodinu zostala na pleciach jeho ženy, ktorá v tej dobe za mzdu vykonávala ženské práce, spracovávala vlnu a dodávala zákazníkom a oni jej platili. Človek, ktorý dobre nevidí, alebo je úplne slepý, prežíva jedno veľké pokušenie k nedôvere a podozrievaniu. Ani Tobi sa tomuto pokušeniu nevyhol. Keď jeho žena priniesla kozliatko, ako odmenu za prácu, nechcel uveriť, že je to dar, ale začal ju podozrievať, či nieje ukradnuté. Zrejme sa počas zajatia priemerní Židia až tak veľmi morálkou nelíšili od morálky pohanov. Veľmi často sa objavovala u nich prax, že voči pohanom sa necítili viazaní Mojžišovým zákonom. Tobi si však uvedomoval, že Boží zákon je všade platný, že Boh tento zákon nezjavil len Židom, aby sa ním riadili len vo svojich vzájomných vzťahoch, ale pre všetkých ľudí platí Boží zákon. To isté platí aj pre nás kresťanov. My sa musíme usilovať o mravnosť aj v nemravnom prostredí! Aj keby všetci naokolo kradli, my kradnúť nesmieme. Akosi sme sa tomu naučili počas totality a dokážeme si to stále ospravedlňovať „Veď oni mne tiež zobrali.“
Zrejme bol Tobi obľúbený aj medzi pohanskými zákazníkmi jeho manželky, o čom svedčia darčeky, ktoré mu posielali. Sám bol veľmi dobrý, ale neveril v dobrotu iných. Ale keď rozširujeme len dobro, nečudujme sa tomu, že sa nám dobro vracia. Pán Ježiš nás poučuje: „Čo chcete, aby druhí robili vám, robte aj vy im!“ Často narážame na neochotu u druhých, ale týmto spôsobom sa nám vracia naša vlastná neochota. Ak chceme zažiť príjemné prekvapenie, snažme sa aj my druhých príjemne prekvapiť.
Keď sa Tobi pohádal zo svojou ženou, pretože jej nedôveroval, dozvedel sa o sebe samom čosi viac a bolo to boľavé: „A kde sú tvoje almužny? Kde sú tvoje dobré skutky? Teraz sa ukázalo, čo si zač!“ Je to neúprosná logika: Slepota je trest a teda musel zhrešiť a poriadne.
Neprichádza len o oči, ale aj o česť. Viac ako strata očí, trápi človeka strata cti, pretože vedomie toho, že sme žili spravodlivo, nás aj uprostred slepoty potešuje. Ale ak sa objaví prízrak i keď len domnelého zlého svedomia, vtedy je stav slepého človeka na zúfanie. Dobrý skutok, ktorý môžeme všetci poskytnúť v takomto prípade svojím blížnym, je povzbudiť v nich vieru. Utrpenie nemusí byť nutne dôsledkom osobných hriechov. Je to súčasť Božej výchovy, je to príprava na definitívne odovzdanie sa Bohu v hodine našej smrti.