V dnešnom evanjeliu sa stretávame s druhou veľkou náboženskou a politickou stranou židovskej spoločnosti, ktorá jestvovala v časoch Pána Ježiša. Prvú a najväčšiu skupinu tvorili farizeji, s ktorými sa častejšie stretávame na stránkach Nového zákona. Farizeji verili, tak ako aj my, v duchovný svet i vo vzkriesenie tela. Saduceji, na rozdiel od farizejov, neverili v zmŕtvychvstanie a v duchovnom svete uznávali len Boha Stvoriteľa, neverili v existenciu anjelov a démonov. Z Písma svätého uznávali len päť kníh Mojžišových. Podstata ich bludu spočívala v tom, že úsudok o Bohu si robili len čiste zo svojich rozumových úvah o svete, v ktorom žili. Pán Ježiš im vytýka, že nepoznajú ani Božie slovo a ani Božiu moc.
Kauza, s ktorou sa vytasili pred Pánom Ježišom, bola zrejme niečím, na čo nevedel odpovedať žiaden farizej. Vychádzajú v nej zo situácie v židovskom prostredí bežnej. Išlo o takzvané levirátne manželstvo, ktoré bolo prikázané v Mojžišovom zákone. Slobodný brat bol povinný, zobrať si vdovu po svojom bratovi, ak ten nezanechal potomstvo. Mal sa usilovať vzbudiť potomstvo svojmu bratovi. Z tohto predpisu chceli dokázať pravdivosť tvrdenia, že zmŕtvychvstanie nemôže existovať, lebo zákon nedovoľoval, aby jedna žena patrila viacerým mužom. Veď komu z nich by patrila pri vzkriesení, keď ju mali siedmi. Podľa ich názoru smrť patrila k realite života.
Pán Ježiš im vytýka, že sa veľmi mýlia, a to z dvoch dôvodov: Nepoznajú ani Písmo sv. a ani moc Božiu. Chýbalo im poznanie Boha zo Zjavenia. Zjavenie je spôsob, ktorým sa Boh sám predstavuje. Teda predmetom viery nemá byť len to, na čo prídeme vlastným rozumom. Možno, keby ľudský rozum nebol zatemnený a keby svet nebol ranený hriechom, dalo by sa aj čiste ľudským uvažovaním neomylne prísť k pravde. Ale Slovo Božie nám zjavuje, že človek zhrešil a jeho rozum sa zatemnil. O smrti hovorí Božie Slovo, že ju Boh neučinil, že prišla na svet závisťou diabla. Pán Ježiš im vytýka aj to, že nepoznajú Božiu moc. Premietajú na Boha svoju vlastnú neschopnosť. Táto saducejská zbožnosť sa často objavuje aj v nás a medzi nami kresťanmi, a to vtedy, keď si pojem o Bohu vytvárame len zo sveta, ktorý je zasiahnutý zlom. Vychádza nám akýsi boh, v ktorom nájdeme ospravedlnenie pre svoju vlastnú narušenosť. Niečo podobné ako pohanská modla.
Základná prosba modlitby „Otče náš“ je : „posväť sa meno tvoje…“ Touto prosbou Pán Ježiš vyjadruje skutočnosť, že ľudia nemajú správnu predstavu Boha. Nemáme v sebe Boha, pred ktorým by sme dokázali s úctou pokľaknúť a ktorého by sme vrúcne milovali. Pán Ježiš nám pomáha, keď hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca!“
Ako som už spomenul, prameň bludu a omylu saducejov spočíval v tom, že nepoznali ani Slovo Božie a ani moc Božiu. Božie Slovo predsa jasne hovorí, že svet sa po prvotnom hriechu dostal do moci zlého a my to zlo môžeme dnes vidieť v chorobách, vo vojnách, v hriechoch, v hlade, v prírodných pohromách. Dokonca ho nachádzame sami v sebe, vo svojom vnútri, v tele i v duši. Nachádzame v sebe chuť k hriechu a nechuť k dobru. Mnoho kresťanov si myslí, že keď chcú byť milovníkmi Boha, že sa musia akýmsi spôsobom stotožniť so svetom, obhajovať tento svet. A predsa Božie Slovo jasne hovorí: „Nemilujte svet, ani čo je vo svete. Kto miluje svet, nie je v ňom láska Otcova.“
Ďalší blud saducejov spočíval v tom, že si posmrtný život predstavovali ako do nekonečna predĺžený ľudský život. Večný život je však čosi úplne iné ako pozemský život. Ježiš hovorí: „že budeme ako anjeli v nebi!“ Niekedy sa v nás objavuje strach z večnosti práve preto, lebo si ju predstavujeme ako pozemský život predĺžený do nekonečna. Ale svet sa pomíňa pre svoju narušenosť a to je správne. Tam, kde je nejaká narušenosť, tam človek nechce byť večne, ale keď nájdeme absolútne dobro a krásu nechceme, aby to už skončilo a nepozeráme nervózne na hodinky. Večnosť to je zaľúbený pohľad na Boha. Je to pohľad na Absolútnu krásu a dokonalosť a zakúšanie absolútnej radosti.
Pán Ježiš im dáva argument z tých kníh Starého zákona, o ktorých sami tvrdili, že im veria. Pri svojej argumentácii vychádza z piatich Mojžišových kníh. Z opisu zjavenia Boha na vrchu Horeb Mojžišovi. Boh sa predstavuje Mojžišovi, ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. Teda ako Boh praotcov. A Boh je predsa Bohom živých a nie mŕtvych, lebo jemu všetci žijú.
Na záver dnešného zamyslenia chcem znovu pripomenúť výčitku Pána Ježiša Saducejom, ale aj nám. Mnoho našich problémov, mnoho zbytočných úzkostí, pramení z toho, že nepoznáme ani Písmo sväté a ani Božiu moc. Často živíme svoje duše všelijakými súkromnými zjaveniami, ale Zjavenie, ktoré je zaručené a dané k našej spáse, nepoznáme a predsa len skrze neho prídeme ku Spáse.