Dnešné evanjelium nám zjavuje Boha, ktorého vzrušuje ľudská štedrosť a veľkodušnosť. Evanjelista hovorí, že „Ježiš si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice.“ Skazenosť nášho ľudského srdca spočíva v tom, že nás skôr zaujíma a vzrušuje koľko kto dal. Na rozdiel od nás Ježiš sa díval ako do nej ľudia hádžu peniaze. Jeho nevzrušovalo „koľko kto“, ale „ako a kto“.
V Jeruzalemskom chráme nebolo problémom sledovať, koľko kto dáva, pretože pri každej pokladnici stál vyvolávač, ktorý verejne oznamoval darovanú sumu. Asi tak, ako sa to ešte niekde robí: rodina tá a tá darovala na opravu kostola toľko a toľko. Vieme si predstaviť ako hrdo odchádzali boháči, ktorí darovali mnoho. Veriaci židia nešetrili na Božom kulte. Veriaci židia skutočne dbali na to, aby Boží chrám, ktorý bol symbolom Boha a jeho prítomnosti, nikdy netrpel ujmu. Ich veľkodušnosť voči Bohu bola obdivuhodná. Evanjelista vyslovene podotýka, že „viacerí boháči hádzali mnoho..“ Živá viera a bohatstvo plodia štedrosť. Bohatstvo bez viery plodí lakomstvo. Dokonca ani sv. František nedovolil šetriť na bohoslužobných nádobách a odevoch. Museli byť také, aby aspoň trochu vyjadrovali velebnosť Toho, ktorého Slovo a Telo obsahujú.
Hoci to bolo krásne, predsa akoby štedrosť bohatých ľudí nevzrušovala Ježiša. My vieme zhodnotiť „kto koľko dal!“ Pána Ježiša zaujíma skôr „veľkosť obeti!“ a tá nevyplýva zákonite z veľkosti daru, ale z pomeru: možnosť ku daru. Koľko mohol a koľko skutočne dal.
„Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.“ Skutočne maličký peniaz. A predsa veľká obeť. Veľkosť daru nemusí vždy hovoriť o veľkosti obeti. Boháči dávali z nadbytku, ale ona pri svojom nedostatku dala všetko, čo mala.
„Veru, hovorím vám, táto chudobná vdova vhodila do pokladnice viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho prebytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ Takto sa díva na ekonomiku cirkvi Boh.
To čo Pán Ježiš hovorí o finančnej obeti, platí pre každú obeť. Niekto je plný duchovnej sily, nevie čo je to vrtkavosť nálad a je stály vo svojich predsavzatiach, nič nie je pre neho problémom. Pre druhého však už malé morálne víťazstvo môže byť veľkým úspechom. Preto nás Pán Ježiš vyzýva, aby sme nesúdili. Jedine Boh pozná skutočné východiska. Výkon sa v Božích očiach nemeria vonkajším efektom, ale veľkosťou prinesenej obeti.
O dnešnom evanjeliu som čítal aj takúto úvahu, ktorá sa nám bude možno zdať zvláštna, ale pochádza z prostredia charizmatickej obnovy:
Dve mince.
Pozri sa na príbeh vdovy, ktorá hodila svoje dve posledné mince do chrámovej pokladnice. Ide o schopnosť slobodne disponovať svojimi peniazmi. Myslíš si, že ak by vdova bola bez slobody, tak by tam tie peniaze hodila? Našla by si sto dôvodov, aby ich tam nehádzala. Dve mince, čiže kvadrans, boli v tom čase smiešne peniaze. Skoro ako nič. Zbaviť sa ich by mohlo vyznieť ako jednoduchá záležitosť. Ona sa však chcela zbaviť niečoho, čoho sa mala dôvod kŕčovito držať, pretože to bolo to posledné, čo mala. Koľkí z nás si takto, pre svoje dobré svedomie, vyprázdnia drobné z peňaženky do zvončeka? Toto bol jej prejav: Bože ja verím, že Ty máš schopnosť mi dať toľko, koľko naozaj potrebujem. A čo jej Boh daroval? Miesto v Sv. Písme. Prinajmenšom. Veľmi často podriadime Bohu všetky oblasti svojho života, o ktorých si myslíme, že sú dôležité, ale tie, o ktorých si myslíme, že sú bezvýznamné, si ponecháme pod svojou vlastnou kontrolou. Hovoríme: Bože vezmi si toto všetko, ale na toto mi nesiahaj. Veď sú to iba dve mince. Čiže veci, ktoré si naschvál pred Bohom chceme ospravedlniť, zbagatelizovať. Pros Boha, aby ti takéto „dve mince“ tvojho života ukázal.
Svet potrebuje kresťanských podnikateľov. V skutočnosti, práve podnikatelia sa stali jednými z prvých ohlasovateľov kresťanstva. Cirkevné obce v Malej Ázii, napr. Efez, Laodicea, Smyrna a ďalšie, boli vybudované na obchodných cestách a kto, si myslíš, že boli ich obyvateľmi? Obchodníci. Tieto centrá intelektuálnej a obchodnej aktivity sa skoro stali centrami kresťanského života. Bohaté obchodné centrá svojej doby ako Lyon, Marseilles, mali ako jedny z prvých na svojom území postavené kresťanské chrámy. Priscila a Akvila vyrábali stany, kožené predmety, sedlá, opasky a súčasti odevu a predávali ich Rimanom. To im dávalo aj možnosť k vydávaniu svedectva. Veľmi často sa sťahovali za obchodom, ako to normálni biznismeni robia aj dnes. V Sk18, 2 čítame, že boli v Ríme, potom sa s Pavlom stretli v Korinte a neskôr sa presunuli do Efezu. Pozrime sa na 2 Sol 3, 8-9. Sv. Pavol bol finančne nezávislý (pochopiteľne, zrejme okrem pobytu vo vezení) a dával seba za vzor iným. Po bohatých kresťanských obciach dokonca organizoval pre jeruzalemskú cirkev zbierku, pretože jeruzalemskí kresťania na začiatku v eufórii predávali svoje majetky, čo sa neskôr ukázala síce ako šľachetná a dojemná vec, ale spôsobila, že finančne ostali bez vlastných príjmov, odkázaní na druhých.
Bojíš sa, ako podnikateľ, že nebudeš mať z čoho zaplatiť dane? Pozri v Písme príbeh o denári v ústach ryby. Ak dáš Bohu, čo je Božie, tak potom sa Boh postará, aby si mal aj čo dať cisárovi. Prís 3, 9-10: „Cti Pána svojím majetkom a (prinášaj mu) prvotiny z každej svojej úrody a naplnia sa zbožím tvoje stodoly a tvoje lisy budú muštom pretekať.“