Názov podobenstva, ktoré sme dnes počuli v evanjeliu z úst Pána Ježiša, by sme mohli zmodernizovať a nazvať ho „Podobenstvo o neplatičoch!“ Všetci vieme, ako to bolí, keď narazíme na nezodpovedného a nevďačného človeka, ktorý síce zoberie na seba záväzok, ale nie je ochotný ho splniť. Príslovie prirovnáva týchto ľudí ku zlému a zradnému luku, ktorý sa zlomí práve vtedy, keď ho najviac potrebujeme. Nesplní, čo sľúbil. Tak je to s každým, kto neplní svoje záväzky.
Podobenstvo vykresľuje skupinu nájomníkov, ktorí prišli takmer do hotového. Hospodár vysadil vinicu. Ohradil ju plotom, zhotovil v nej lis a postavil vežu. A potom ju dal do prenájmu. Nemali žiadnu zásluhu. Všetko, čo mali im bolo dané. Od nich sa očakávalo len to, aby začali pracovať a aby čiastku úrody odovzdali Pánovi. Toto podobenstvo veľmi dobre vystihuje situáciu človeka v tomto svete a jeho postoj voči Bohu. Boh nám dal všetko, čo sme a čo máme. Nemáme nič, okrem svojich hriechov, čo by sme mohli označiť nálepkou: „To som urobil ja sám!“ Dokonca ani hriechy by som nemohol páchať, keby mi Boh nedal slobodu a všetko ostatné, čo k tomu treba.
Podobenstvo nám aj vykresľuje, v akom vzťahu sa nachádzame k Bohu. Nie sme otroci a nie sme ani suverénni páni, sme správcovia zvereného majetku. Nemáme svoju prácu do detailu určenú ako otroci, ale na druhej strane si nemôžeme so zvereným robiť to, čo sa nám zachce. Sme správcovia zverených talentov. Avšak aj od nás sa čaká, že so zvereným začneme podnikať. Dostali sme talenty a máme ich rozmnožiť. Naše podnikanie sa však má niesť v duchu nášho Pána. A z toho, čo sme z milosti Božej získali, máme nie všetko, ale čiastku odovzdať Pánu Bohu. Napríklad stvoril 7 dní v týždni, ale len jeden si vyhradil pre seba. Hoci mu všetko patrí, nechce všetko.
Každý jeden z nás si môže zrátať dary, ktoré dostal. Sú to úžasné dary. Napr. základné obdarovanie bytím. Boli časy, keď som nebol a teraz som. Môžem podobne ako Boh sám povedať: „Ja som!“ Dostal som účasť na vedomí. Vedomie mi umožňuje prežiť skúsenosť s radosťou i s bolesťou. Dostal som rozum a vôľu. Dostal som telo i dušu, určité talenty a vlohy. Dostal som slobodnú vôľu. Dostal som určitý čas a priestor. Dostal som blízkych ľudí. Otca, matku, súrodencov, priateľov.
Dalo by sa povedať, že neplatiči z dnešného podobenstva, okrem toho, že si neplnili záväzky, ktoré na seba prijali, boli ešte k tomu nevďační. Neďakovali Pánovi za to, že prišli takmer do hotového. Vďačnosť je niečo, k čomu nás chce vychovať každá svätá omša. Pán Ježiš nás v každej svätej omši učí vďačnosti. Užívať veci, ale s vďačnosťou. S vedomím toho, od koho som dar prijal. Tešiť sa zo všetkého s Bohom Stvoriteľom. Ukázať mu, akú mám radosť zo života, z toho, čo On stvoril a čím ma obdaril. K tomu nás nabáda aj apoštol Pavol: „Bratia, o nič nebuďte ustarostení. Ale svoje žiadosti o všetko prednášajte Bohu modlitbou a poníženou prosbou so vzdávaním vďaky. A pokoj, ktorý vychádza z Boha – pokoj, ktorý prevyšuje každú ľudskú predstavu, – uchráni vaše srdcia a vaše myšlienky v Kristu Ježišovi.“
Vieme, že rodičia nás milujú, lebo vidíme, čo všetko nám dali a predsa Boh nám dáva dary, ktoré sú nekonečne cennejšie! Ak by nejaký človek uzdravil tvoj slepý zrak, akú vďačnosť by si voči nemu cítil! A Boh ti dal oči, uši, inteligenciu a samotný život. Vedomie, že Boh dokáže čokoľvek, nám v konečnom dôsledku dáva silu a odhodlanie posúvať vlastné hranice. Práve preto ranná židovská modlitba začína požehnaním, ktorým ďakujeme za náš zrak, za schopnosť pohybu, za svoje vedomie a slobodu. Tieto veci nám umožňujú oceniť všetky dary, ktoré od Boha dostávame a pripomenúť nám, ako veľmi nás Boh miluje. Keď oceníme to, čo máme, Boh nám dá viac.
Je to rovnaké ako vo vzťahu medzi rodičom a deťmi. Ak dáte svojmu dieťaťu novú hračku a ono ju schmatne bez toho, aby si ju cenilo, ako dobrý rodič jej už žiadne ďalšie hračky dávať nebudete, pokým si nebude vážiť to, čo už má! Dokážeme pochopiť, že syn miliardára, by bol pokazený, ak by mu rodičia dali všetko, čo potrebuje bez toho, aby si to zaslúžil prácou. To isté platí o našom vzťahu s Bohom. Iste je schopný dať nám čokoľvek potrebujeme; Boh je nekonečne bohatší a mocnejší ako najväčší miliardár. Ale keďže Bohu leží na srdci to najlepšie pre nás, chce, aby sme rástli, a aby sme si to zaslúžili a stali sa lepšími.“
Požehnania sú židovskou verziou ako sa v živote zastaviť a vychutnať si vôňu ruží. Starí rabíni tvrdili, že jedným spôsobom ako si zabezpečiť dobré zdravie, je úprimne hovoriť „Ašer Jacar“. Ide o požehnanie, ktoré Židia hovoria – verte či neverte – po návšteve toalety. Ďakujú Bohu za to, že vytvoril telo s jeho zázračne zložitým systémom kanálikov a trubíc. A priznávajú, že ak by niektorá z nich praskla alebo sa upchala, nezostali by sme nažive. Hovoriť toto požehnanie s úprimnosťou posiľňuje našu vďačnosť za dobré zdravie.“