Cirkev nám dnes pred oči kladie zaujímavé postavy dejín Spásy, otca Tobiho a jeho syna Tobiáša. Príbeh knihy Tobiáš sa odohral po páde severnej ríše r.721, kedy bolo mnoho Židov presídlených do Asýrie. Tobi a jeho rodina sa dostali do mesta Ninive. V zajatí prežívali Židia rôzne príkoria.
Kto bol vlastne Tobi, ktorého príbehom sa zaoberá kniha Tobiáš? Keď sa chcete o ňom dozvedieť viac, znovu prízvukujem, čítajte doma celú knihu, pretože liturgia vyberá len niektoré časti. Samotné Písmo Sväté pozná dve verzie tejto knihy, dlhšiu a kratšiu. Najprv nám Písmo Sväté predstavuje Tobiho. Je sirotou, ktorú vychováva jeho stará a zbožná babička. Ešte v dobe slobody býval v hornej Galileji a ako jediný príslušník kmeňa Neftali, uznával Jeruzalemský chrám a sám do neho putoval a prinášal desiatky. Ostatní jeho súkmeňovci žili v modloslužbe.
Tobi o sebe hovorí: „Ja, Tobit, som chodil po cestách pravdy a konal spravodlivé skutky po všetky dni svojho života. Mnoho milosrdenstva som preukázal svojím bratom a svojmu ľudu, tým, ktorí so mnou odišli ako zajatci do Ninive.“ Snažil sa zachovávať celý Mojžišov zákon a to nie len jeho negatívne prikázania ale aj prikázania lásky k blížnym, k ubiedením, ktorých je Mojžišov zákon plný. V zajatí sa znovu vystríhal, aby sa nepoškvrnil pokrmami pohanov. Znovu sa usiloval o vernosť Zákonu. Vôbec by sme Tobiho mohli charakterizovať ako človeka oddaného Bohu a Jeho Zákonu.
Za kráľa Šalmanasera sa vypracoval do vysokej štátnej funkcie. Stal sa jeho nakupovačom. On sám o tom hovorí veľmi pokorne: „Pretože som pamätal celou svojou dušou na svojho Boha, dal mi Najvyšší milosť a priazeň u Šalmanasera. Nakupoval som pre neho všetko, čo bolo potrebné”. Tobi nám chce dosvedčiť, že ozajstná ľudská náklonnosť sa dá len tak získať, keď sme verní Božiemu zákonu a svojím zásadám, len takto si môžeme získať ozajstnú úctu u ľudí a dokonca aj u svojich odporcov. Vernosť svojmu presvedčeniu vie uchvátiť.
Za panovania Sancheriba, ktorý veľmi kruto nakladal so Židmi, a často boli vraždení, Tobi tajne pochovával ich mŕtvoly. Keď mu na to prišli, musel sa skrývať. Všetko jeho bohatstvo prišlo do štátnej pokladnice a stratil kontakt aj s vlastnou rodinou. Ale toto všetko ho nezlomilo. Neskoršie, keď bol kráľ Sancherib zabitý, nastúpil po ňom na trón jeho syn Eseraddon. Tento udelil Tobimu milosť a ako sme mohli počuť v dnešnom čítaní, znovu ho nachádzame pri konaní týchto šľachetných, v božích očiach veľmi cenných ale nebezpečných a štátnym zákonom zakázaných skutkov.
Čo najviac na Tobim žiari? Môžeme povedať, že je to zmysel pre kríž. Akoby Tobi, žil tajomstvo pšeničného zrnka. Už pred príchodom Krista pochopil to základne pravidlo spásy: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho, kto by si chcel svoj život zachovať, stratí ho.”
Hoci bol bohatý a požíval na kráľovskom dvore rôzne výsady, aj pri hostine, ktorú usporiadali pri príležitostí jeho návratu na kráľovský dvor, pamätá na chudákov a posiela syna, aby pozval úbohých: „Choď a ak nájdeš chudobného z našich bratov zajatých v Ninive, ktorí sa celým srdcom vinú k Pánovi, priveď ho a bude stolovať so mnou. Budem čakať, syn môj, kým sa nevrátiš.” Toto je naozaj pravý Boží muž, ktorý nemyslí len na seba, ale uskutočňuje vo svojom živote zákon lásky a pochopil, že ak nám Boh dáva nejakú hojnosť, dáva nám ju preto, aby sme ňou slúžili chudobným. Možno je tu otázka, ako poznať skutočného chudobného? Tobi nám ponúka jedno zaujímavé kritérium: „brat vo viere, ktorý sa celým srdcom vinie k Pánovi.“ Niesme poslaní riešiť všetky biedy tohto sveta. Je chudoba, ktorú si človek zavinil sám svojou nerozumnosťou a neposlušnosťou Božiemu zákonu. Takéhoto človeka jeho biedou vychováva jeho vlastná nerozumnosť k pokániu a nieje našou úlohou riešiť problémy, do ktorých sa dostal svojou nerozumnosťou, dokiaľ sa neobráti a nezačne robiť pokánie. Kŕmiť alkoholika, ktorí si svoje prepije, nieje dobrý skutok.
Pamätám si, že keď som bol ešte malý, niekedy aj u nás doma obedovali chudáci. Možno to boli kňazi, ktorí sa vracali z väzenia. Hoci nás bolo veľa detí, ešte aj pre núdznych bolo dosť. Chudobní sa vždy vedia podeliť s chudobnými. Tobi, hoci nevedomky, uskutočňoval výzvy proroka Izaiáša, ktorý bol jeho súčasníkom: „Lám svoj chlieb, chudobnému, ujmi sa bedára, blúdiacich bedárov zaveď do svojho domu, vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí. Budeš kričať ku mne a ja ti poviem: „Tu som!”
Keď treba robiť dobro, Tobi dlho nerozmýšľa. Dlhé rozmýšľanie môže zabiť dobré predsavzatia. Keď sa dopočul, že niekto z jeho národa, leží zahrdúsený na zemi, rýchlo vstal a utekal ho pochovať. Ako ťažko sa nám stáva od nášho obedu alebo večeri, keď nás niekto potrebuje, koľko krát si v duchu povieme: „Kto to zasa otravuje a nedá pokoj!” Avšak vidíme, že láska postupuje ináč. Nie to má cenu, čo sme strovili, ale to, čo sme dobré urobili. A keď sa po tejto akcii Tobi vrátil, nevyčíta Bohu hrôzu, ktorú národ prežíva v zajatí, ale pokorne priznáva, že sa stalo to, čo predpovedal prorok: „Všetky vaše sviatky sa zmenia na smútok a všetky piesne na nárek.
„Plakal som a keď slnko zapadlo, šiel som vykopať jamu a mŕtveho som pochoval. Moji príbuzní ma vysmiali a hovorili: „Tento človek sa ešte nebojí. Už ho ráz pre takúto vec hľadali a chceli zabiť: sotva im unikol a znova pochováva mŕtvych.” Nieje pravda, že Tobi sa nebojí, ale on sa bojí múdro. Lepšie je báť sa Boha ako ľudí. Aj veriaci majú strach ale múdrejší od strachu tohoto sveta. Keď sa už chceme alebo dokonca musíme báť, bojme sa Boha. V tejto stati krásne vidno, ako jeho mladý syn Tobiáš, bude nasledovníkom otca, lebo takýto statočný život si zasluhuje obdiv detí a priťahuje ich.