V závere dnešného evanjelia sme počuli z úst Pána Ježiša tento výrok: „Hovorím vám, takú vieru som nenašiel ani v Izraeli.“ Z celého evanjelia môžeme pochopiť, že viera sa Pánu Ježišovi páči, že ju od nás očakáva a je smutný, keď ju nenachádza. Pokúsim sa spolu s vami zamyslieť nad tým, čo to viera je, čo spôsobuje, prečo je tak dôležitá?
Keď prichádza nový človek na tento svet, keď sa v okamihu počatia objaví nová bytosť, prináša si so sebou úžasný Boží dar, ktorý psychológia nazýva „prvotná dôvera“. Základný postoj práve počatej ľudskej bytosti môžeme nazvať „dôvera“. Viera sa tu javí, ako najzákladnejší pozitívny vzťah ku skutočnosti, do ktorej sme svojím stvorením vstúpili. Prvotná dôvera spôsobuje, že naša duša je úplne obnažená a priechodná. Bez tohto základného pozitívneho postoja by v nás neexistovala žiadna otvorenosť a žiadne prijímanie. A vieme ako je zvlášť rozvíjajúci sa život odkázaný na prijímanie. Dokiaľ je tu viera, je tu aj otvorenosť a je tu schopnosť prijímať. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako duchovná úvaha, sa týka tých najzákladnejších skutočností ako dýchanie, pitie materského mlieka, prijímanie potravy, uvoľnenosť v náruči matky, otca, ale aj vzdelávania sa a fyzického i duchovného rastu. V tomto zmysle môžeme vieru definovať ako bytostnú otvorenosť, ktorá umožňuje prijímanie a z neho vyplývajúci rast.
Katechizmus učí, že: „Stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale nevyšlo z rúk Stvoriteľa úplne dokončené, je stvorené tak, že je „na ceste“ (In statu via) ku konečnej dokonalosti k akej ho Boh určil: tú však má postupne dosiahnuť.“ Predovšetkým to platí o samotnom človeku, ktorý je pozvaný na cestu dokonalosti, pre ktorú sa má slobodne rozhodnúť. Sv. Pavla v liste Ef 1,6: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi (mali tú istú prirodzenosť) na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Pôvodná ľudská prirodzenosť je teda prirodzenosť bohočloveka. My všetci sme pozvaní k zbožšteniu. Skutočná dokonalosť a veľkosť človeka je v Bohu. Spása je obnovou prvotného spoločenstvo človeka s Bohom, ktoré prežívali prví ľudia v raji. Spása spočíva v tom, čo Ježiš celou svojou bytosťou zjavuje, spojenectvo, Nová zmluva človeka s Bohom uzavretá v ľudskom tele a krvi.
Hoci človek, tak ako vyšiel z Božích rúk, bol obdarený prvotnou dôverou a všeobecnou láskou, hriech v jeho duši zatemnil obraz Boha a začal sa v ňom objavovať strach. Človek od chvíle, ako zhrešil, nemá žiadnu istotu. Svet, do ktorého a akého sme sa narodili ako dedičia Adamovej viny, má tendenciu nivočiť našu vieru. Hriech vedie k zážitku zla, ktoré spôsobuje, že sa ľudská bytosť uzatvára. Sv. Augustín výstižne definuje hriešnika ako „homo incurvatis in se“, teda človek skrútený do seba, do seba uzatvorený. Hriech zastavuje náš rast. Nekajúci hriešnik sa podobá sochárskemu torzu, ktoré bráni sochárovi pokračovať v diele a kritizuje nehotovú prácu a uráža tak umelca.
Viera ako otvorenosť je nutná k uzdraveniu tejto do seba uzatvorenej bytosti. Vstupnou bránou do Božieho Kráľovstva je viera. Keby bolo Bohom stanovené, že touto bránou je nevinnosť, alebo nejaká iná čnosť, mohli by sme namietať: „To nie je pre mňa, lebo nemám túto požadovanú čnosť.” Nám však je ohlasované: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený”. Avšak v kresťanskej viere ide ešte o väčšiu otvorenosť ako je schopnosť uveriť Slovu. Ide o bytostnú otvorenosť voči Božiemu Duchu. Ide o to, stať sa priechodným, priestupným pre Boha. Prijať do seba Kristovu plnosť. Ide teda o vieru ako o privlastnenie si. Takto to píše sv. Pavol v liste Korinťanom: „Kristus sa podlá vôle Boha stal našou múdrosťou a spravodlivosťou, posvätením a vykúpením.“ (1 Kor 1,30).
Keď človek stratil Božie priateľstvo, stratil Božieho Ducha, Bytostnú Dobrotu. Kto vierou neprijme Božie Slovo, nemôže prijať ani Ducha Svätého. Múdrosť a spravodlivosť sú Božími vlastnosťami, človek môže mať na nich účasť, len keď sa otvorí Bohu ako Slovu a Duchu. Viera umožňuje nádych Božej lásky. Sv. Anton Paduánsky tvrdí, že „Láska je dušou viery“, teda základom, z ktorého viera vyviera. Boh je Láska a základná odpoveď Bohu je uveriť v Lásku. Dokiaľ v ňu neuveríme, nebudeme sa môcť z nej tešiť. Viera je ako otvorená náruč, bez ktorej nie je možné prežiť priblíženie Boha. Bez viery nie je prijatie a bez prijatia neexistuje objatie a skúsenosť.
Ako je to s vierou a spásou. Niekto sa domnieva, že Spása je odmenou za dobrý život na tejto zemi a Cirkev sa grupuje z vybranej elity. Pravda je však taká, že Cirkev je Božím ústavom Spásy pre hriešnikov a Spása je božou operáciou, ktorú potrebuje každý človek, keď chce vojsť do neba. Spása je ovocím odovzdanosti a tá pochádza z viery. Človek sa nemôže sám spasiť, ale môže sa dať spasiť.
V tomto týždni sme oslavovali Tajomstvo Tela a Krvi Krista. Sv. Tomáš Akvínsky takto uvažuje nad týmto tajomstvom: „Keď nás chcel jednorodený Boží Syn urobiť účastnými na svojej božskej prirodzenosti, prijal našu prirodzenosť a stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi. A okrem toho všetko, čo si vzal z nášho, použil pre našu spásu. Lebo svoje telo priniesol na oltári kríža Bohu Otcovi na obetu za naše zmierenie a svoju krv vylial na výkupnú cenu a zároveň očistný kúpeľ, aby sme boli vykúpení z biedneho otroctva a očistili sa od všetkých hriechov.
A aby nám zostala trvalá pamiatka tohto veľkého dobrodenia, zanechal svoje telo za pokrm a svoju krv za nápoj, ktoré majú veriaci prijímať pod spôsobmi chleba a vína. Aká vzácna a obdivuhodná hostina, spásonosná a preplnená každou dobrotou! Čo môže byť ešte vzácnejšie ako táto hostina, na ktorej sa neje mäso teliat a capov, ako kedysi v zákone, ale predkladá sa nám za pokrm Kristus, pravý Boh?! Čo je obdivuhodnejšie ako táto sviatosť?! Nijaká iná sviatosť nie je spasiteľnejšia ako táto, ktorou sa očisťujú hriechy, zveľaďujú čnosti a myseľ sa napĺňa hojnosťou všetkých duchovných darov. V Cirkvi sa obetuje za živých i mŕtvych, aby osožila všetkým, lebo bola ustanovená na spásu všetkých.“ Zopakujem ešte raz: „Keď nás chcel jednorodený Boží Syn urobiť účastnými na svojej božskej prirodzenosti, prijal našu prirodzenosť a stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“ Môžeme teda právom povedať, že Eucharistia je sviatosťou nášho Zbožštenia.